5 dôvodov prečo Irán nesmie vlastniť jadrové zbrane

1 – Na svete je priveľa jadrových hlavíc  

Začnem všeobecne. Je treba uznať istý posun pokiaľ ide o zníženie počtu atómových hlavíc zo strany hlavných dvoch superveľmocí. Od roku 1945 bolo totiž vyrobených dokopy 148-tisíc jadrových hlavíc. Treba ale pripomenúť, že vo svete sa stále nachádza približne 14,000 jadrových hlavíc, ktoré nad nami visia ako Damoklove meče, rovnako pripravené nás odstrašujúco chrániť pred nepriateľmi, ako aj nás samotných zničiť. Zároveň, v prípade ak sa prikročí k tomu, že budú atómové zbrane umiestnené do vesmíru, Damoklova symbolika dvojsečných mečov visiacich nad našimi hlavami sa stane realitou. Nukleárny arzenál, ktorý sa dnes nachádza v skladoch, by dokázal zničiť zemeguľu niekoľkokrát. Nejde len o čísla. Svet si nemôže dovoliť ďalšie atómové zbrojenie a už vôbec nie v tom najnepokojnejšom regióne spomedzi všetkých, na Blízkom východe. Ak by Irán získal jadrové zbrane, na medzinárodnej scéne by to nielen zamiešalo karty, ale vyžadovalo by si to aj zmenu pravidiel hry, keďže by to dramaticky ovplyvnilo celú bezpečnostno-politickú dynamiku v tomto regióne.

Položme si otázku, či  bude svet lepším a bezpečnejším miestom na život ak bude mať ďalšia krajina na Blízkom východe atómové bomby. Už aj tak dosť toxický región s komplikovanými vzťahmi a históriou, do toho Irán s jadrovou zbraňou, a pravdepodobne v následnom domino efekte aj Saudská Arábia, ktorá by sa následne snažila taktiež vlastniť jadrové zbrane. Kto by bol ďalší, Egypt? Myslím, že podobný scenár nie je v nikoho záujme. Jediná cesta von z tohto ‘atómového kruhu’, je ísť cestou späť. (Viac na túto tému sa dočítate v mojom predchádzajúcom blogu.) Cieľom reverznej metódy má byť len svet s jadrovými elektrárňami, bez jadrových zbraní. Napokon, iránski lídri by sa mali ideálne vrátiť k ich pôvodným výrokom, napríklad k výroku Ayatolláha Khomeiního, ktorý spočiatku celý jadrový program odmietal ako zbytočnú, amorálnu a hlavne západnú technológiu.

2 – Ďalší jadrový hráč na scéne, znamená ďalšie riziko ktoré sa nedá predvídať 

Na svete je dnes už deväť štátov, ktoré vlastnia jadrové zbrane. Proliferácia a teda šírenie jadrových zbraní musí niekedy skončiť. Táto ‘jadrová rodina s ručením obmedzeným‘ nesmie priberať do seba už žiadneho nového člena.

Nech si predstavitelia štátov hovoria čo chcú, každá jedna jadrová zbraň je vystavená riziku, že môže byť zneužitá spôsobom, ktorý nevieme predvídať, pokiaľ sa daná situácia nestane. Ešte na univerzite, keď som robil esej na tému A.Q. Khan’s Nuclear network,  dostal som sa k prepisu jednej diskusie, ktorej ústrednou témou bol Irán a jeho ambície vlastniť jadrové zbrane. Diskusiu samotnú viedol ‘spravodajský patológ’ Richard K. Betts, a jeho hosťami boli Kenneth Waltz a Scott Sagan.* V zmienenej debate (z ktorej budem čerpať info aj v tomto blogu) Scott Sagan na túto tému povedal nasledovné: “jadrové zbrane, nie sú kontrolované štátmi, alebo štátníkmi. Sú kontrolované nedokonalými, obyčajnými ľudskými bytosťami, pracujúcimi vo vnútri defektných organizácií.” Mal tým na mysli prirodzenú ľudskú schopnosť konať skratovo, ale aj nedostatočnú bezpečnosť, ktorá sa častokrát odstraňuje až v dôsledku nepredvídaných okolností rizikových situácií. Eventuality, ktorým sa nikto nevie na sto percent vyvarovať.

Toto platí aj špeciálne o Iráne, keďže ani tento štát netvorí výnimku. Práve naopak. Irán nie je zodpovedným a dôveryhodným medzinárodným hráčom. Irán po celé dekády podporoval organizácie, ktoré uplatňovali teroristické praktiky, ako napríklad  libanonský Hizballáh alebo šiitské organizácie v Iraku.

S týmto úzko súvisí aj téza nazývaná paradox zraniteľnosti-nezraniteľnosti. S touto dilemou sa stretávajú mocnosti, ktoré strategicky kalkulujú s rozmiestnením svojich jadrových odpaľovacích zariadení tak, aby ich chránili pred prípadným prekvapivým útokom od nepriateľa a to tým spôsobom, že ich ‘niekam zašijú’, najlepšie na čo najviac nepredvídateľné a menej dostupné miesto. Rozptýlenie jadrových zbraní síce vyrieši jeden problém, ale zároveň tým vytvára ďalší, a to, že takýmto spôsobom urobí jadrové zbrane viac zraniteľné pred teroristami. Napríklad, počas mieru drží Pakistan svoje jadrové hlavice pod zámkom na strážených základniach. Ale počas krízy Pakistan svoje jadrové zbrane presúval na neobývanú časť krajiny, kde sú síce menej vystavené útoku nepriateľa, avšak oveľa viac vystavené ukoristeniu zo strany teroristických organizácií. Situácia sa stala v roku 1999, keď sa udial tzv. Kárgilský konflikt medzi Indiou a Pakistanom, a teda medzi dvoma krajinami s jadrovými zbraňami. Podľa článku Washington Post, spravodajský dôstojníci Pakistanskej tajnej služby ISI, navrhovali aby vyriešili zraniteľnosť svojho čerstvo získaného jadrového arzenálu tak, že ho na nejaký čas ukryjú do susednej krajiny. Do Afganistanu. Pripomínam, že v tom období tam už vládol Taliban. Pre teroristov pôsobiacich v tom čase v Afganistane, vrátane takého Usámu bin Ládina, by toto bol ako dar z nebies.

Ďalšie riziko spočíva aj v strate kontroly nad jadrovou hlavicou. V prípade, že sa nejaká skupina ľudí na vlastné riziko rozhodne jadrovú hlavicu darovať, alebo predať štátu, ktorý ešte jadrové zbrane nevlastní. Môže sa stať, že aj týmto spôsobom Irán získa jadrovú zbraň, alebo keď už ich už bude sám vyrábať, môže sa situácia presne otočiť.  

Ani v tomto prípade nehovoríme o science-fiction à la James Bond. Proliferačná sieť Abdula Kádir Chána (A.Q. Khan) je dôkazom toho, že aj niečo tak dôležité ako jadrová technológia, môže preliezť pomedzi prsty svetového dohľadu. Chán, ktorý býva označovaný ako otec pakistanskej atómovej bomby, bol na začiatku jadrového programu tejto krajiny. Pracoval vo firme v Holandsku, ktorá sa zaoberala obohacovaním uránu, a z ktorej ukradol tajné dokumenty, s ktorými potom utiekol do Pakistanu. Konajúc vo svojom vlastnom záujme a chamtivosti začal predávať technológiu na výrobu bomby. Neskočil len pri Pakistane. Know-how začal ponúkať kadekomu. Kaddáfimu v Líbyi predal dizajn bomby a technológiu samotnú ponúkal Saddámovi v Iraku. Ten však ponuku odmietol, pretože si myslel, že ide o operáciu CIA. Chána to nezastavilo a upriamil svoju pozornosť na Severnú Kóreu, ktorá mala z neho tiež osoh. Jeden muž, jedno indivíduum a čo všetko je schopné dosiahnuť.

Ako to súvisí s Iránom? Už teraz vieme, že keď svet nachytal Irán na hruškách, ako podvádza Organizáciu spojených národov tým, že nedodržiava zmluvy ku ktorým sa zaviazal, a že sa v utajení snažil vyvíjať jadrové zbrane, dialo sa to najmä vďaka tomu, že miesta, kde vyvíjal jednotlivé časti bomby, boli roztrúsené v odľahlých častiach krajiny.** Áno, poviete si, veď inak to ani nemôže byť. Avšak ak sa toto deje v krajine, ktorá je epicentrom podpory teroristických organizácií a poskytuje nielen tréning, financie ale aj asistenciu rôznym skupinám, ktoré operujú po celom regióne, pýta si to zvýšenú pozornosť. Stačí jedna militantná skupina, ktorá sa napojí na zradikalizované indivíduá v armáde a problém je na svete. Ak by jadrová hlavica bola odcudzená alebo predaná inej entite pôsobiacej v regióne, čelili by sme úplne novej dynamike zahraničných prúserov na Blízkom východe. Takýmto dramatickým giant leap by sa problém priblížil k nám, do našej osobnej komfortnej zóny.

3 – Dôvody pre ktoré sa Irán snažil mať jadrové zbrane sú nepriechodné

Existuje niekoľko (aj oprávnených) dôvodov prečo sa Irán či už snaží, alebo snažil o získanie jadrových zbraní. Jedným z nich je napríklad nedávna história krajiny, kde sa v 19. a 20. storočí striedala jedna zahraničná nadvláda za druhou (Rusko, Británia, USA). A teda nedôvera voči všetkému cudziemu. Ďalším dôvodom je, že krajina je vojensky a industriálne zaostalejšia v porovnaní s akýmkoľvek možným regionálnym súperom. Irán si je toho vedomý, a práve preto sa snaží dosiahnuť technologicky to, v čom ostatní súperi v regióne zlyhali. Irán chce byť vedúcou krajinou moslimského sveta, získať rešpekt aj vstupom do exkluzívneho ‘jadrového klubu’. V neposlednom rade, chcú balansovať jadrové zbrane, pre nich nenávideného Izraela.

Iránci, resp. predstaviteľa štátu, pohŕdavo pozerajú na okolitý svet, keďže seba samých považujú za akéhosi pokračovateľa Perzskej ríše. Dosvedčujú to aj tweety iránskeho ministra zahraničných vecí Javada Zarifa, ktorý si ohýba históriu ako sa mu zachce. Perziu vidí ako ríšu, ktorej sa škodilo vždy z vonku a všetci ostatní boli len agresori. Iránci pristupujú s dešpektom k historickým faktom, reáliám a nastaveniam svetových organizácií (zatajovanie jadrového programu pred OSN, resp. IAEA). Ich vnímanie seba samých ako kultúrne a historicky nadradených celému regiónu, v kombinácii s absolútnym nedostatkom sebareflexie, predstavuje nebezpečne namiešaný a najmä výbušný koktail. Nacionalizmus, a umelo kriesená sláva civilizácie tomuto teokratickému zriadeniu poskytujú teplý vietor do plachiet.

Samotné tvrdenie, že aj naši nepriatelia majú jadrovú zbraň je nepostačujúce. Nemôže to fungovať ako donekonečna stavajúce sa domino. On má zbraň tak ju chcem aj ja, lebo sa cítim ohrozený tou jeho. Niektoré štáty, rovnako ako indivíduá, v našom spoločenstve jednoducho nemôžu vlastniť zbrane. Ak svet dnes operuje v istej hierarchickej spoločnosti víťazných národov z konca druhej svetovej vojny, kedy 5 štátov Bezpečnostnej rady OSN de facto rozhoduje čo je pre svet riziko a čo nie je, treba status quo rešpektovať.

Na ilustráciu sa hodí dať na porovnanie keď jednotlivec žiada o strelnú zbraň. Tiež o tom nerozhoduje samotný občan sám od seba, či si môže zaobstarať strelnú zbraň, musí mať na ňu povolenie. Keď si osoba podá žiadosť o držanie strelnej zbrane, preveruje sa jeho kriminálna história ak nejakú má, policajti sa chodia pýtať rodinných príslušníkov, prípadne susedov na dotyčného. Keď policajti (OSN) vidia, že žiadateľ o strelnú zbraň (Irán) nielenže klamal v žiadosti, ale dozvedia sa, že permanentne u nich doma prebiehajú hádky, že bije svoju ženu a šikanuje celé svoje okolie, je zrejmé, že mu to povolenie na vydanie zbrojného preukazu neprejde. Išlo by totiž o riziko pre celú komunitu. Taký istý princíp musí fungovať na medzinárodnej úrovni. Najmä ak ide o najhrozivejšie zbrane hromadného ničenia.

4 – Vlastniť jadrové zbrane automaticky neznamená, že vás už nikto nikdy nenapadne

V zmienenej diskusii, teoretik medzinárodných vzťahov Kenneth Waltz povedal, že za “50 rokov ani jedna jediná krajina, ktorá vlastní jadrové zbrane, nebola napadnutá inou krajinou, a že je to impozantný výsledok.” Rád by som pripomenul, ako Argentína zabrala Falklandy v roku 1982. Anglicko bolo vtedy už dávno jadrovou veľmocou, ale Argentínčania nebrali ohľad a obsadili toto ich zámorské územie, ktoré síce nie je priamo súčasťou Spojeného kráľovstva, ale patrí pod ich suverenitu. Takisto by som pripomenul, že Izrael vlastní jadrové zbrane od konca 60. rokov minulého storočia. Ale ani to nezastavilo v roku 1973 Egypt a Sýriu aby podnikli prekvapivý útok na Izrael počas ich najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom kipur. 

Keď už spomínam Izrael, svet si nemohol nevšimnúť antagonistický vzťah medzi Iránom a Izraelom ktorý trvá už dekády. Doteraz však neprišlo k priamej vojenskej konfrontácii medzi týmito krajinami. Avšak tendencie Iránu vlastniť jadrové bomby paradoxne závratným spôsobom zvyšujú riziko konfliktu medzi týmito dvoma krajinami, keďže Izrael je ochotný podľa viacerých vyjadrení ísť aj za čiaru, len preto aby nedovolil Iránu vlastniť tieto zbrane. Et inde, vyhliadka na vlastnenie jadrovej zbrane pre Irán znamená skôr vojenský konflikt, ako potenciálny mier, ktorý Irán uvádza ako dôvod proliferácie. Inak povedané, my Irán, chceme mier, a preto si chceme vyrobiť bombu, o ktorej vieme, že keď si ju reálne budeme chcieť vyrobiť, povedie to k vojenskému konfliktu…

Porozumieť situáciám kedy sú jadrové zbrane skutočnou odstrašujúcou silou pre potenciálny nepriateľský štát, by si vyžadovalo dôsledné preverenie toho, kto a za akých podmienok by kontroloval jadrové zbrane v Iráne. Zatiaľ môžu experti na túto tematiku len pracovať s dohadmi a premennými.

5 – Štát, ktorý vlastní jadrový arzenál sa správa ešte viac agresívnejšie

Štáty, ktoré sú kryté ‘jadrovým štítom’, majú tendenciu vystupovať agresívnejšie na medzinárodnom poli. Zoberme si za príklad iránskeho suseda, Pakistan, ktorý taktiež po získaní jadrových zbraní začal vystupovať ráznejšie najmä pokiaľ ide  konvenčné použitie vojenskej sily. ‘Paradox stability a nestability’ je teória z medzinárodných vzťahov popisujúca nestabilnú situáciu, ktorá nastáva medzi dvoma znepriatelenými štátmi ktoré vlastnia jadrové zbrane, ale zároveň sa neštítia vystupovať s agresívnou rétorikou, prípadne použiť konvenčnú metódu boja. Obe krajiny si totiž myslia, že jadrový arzenál ktorý vlastnia, odradí ich oponenta od prehnaného protiopatrenia.

Aj nezainteresovanému musí byť jasné, že v prípade ak by Irán vlastnil jadrové zbrane, Američania by boli oveľa viac zdráhavejší ho napadnúť. Aj v samotnej diskusii ktorú som spomínal to padlo. Iránske revolučné gardy (ktoré sú samostatnou zložkou Iránskej armády), by mohli podobný vietor do plachiet v podobe jadrového arzenálu využiť k ešte vyhranenejšiemu vystupovaniu v regióne. Podporovanie teroristických organizácií od Iraku po Sýriu by mohlo dostať nový level. Práve logistickú podporu týchto teroristických organizácií po celom regióne majú na starosti Iránske revolučné gardy. Tento rok boli pridané zo strany USA do zoznamu ako samostatná teroristická organizácia. Ak by jadrové hlavice mali strážiť vojenské jednotky, fungujúce ako samostatná zložka (štát v štáte), ktoré zároveň spolupracujú po svete s teroristickými organizáciami, svet by si koledoval o prúser aký sme tu nemali.

V posledných mesiacoch máme možnosť sledovať ako sa Irán správa agresívne, či už rétoricky, alebo fyzicky v námorných alebo vzdušných zónach. Obrana je jedna vec, ale výpadky akých sme svedkami v poslednej dobe v Ománskom zálive začínajú prilievať olej do ohňa. Ak by Irán vlastnil jadrové hlavice, dá sa očakávať, že jeho vystupovanie by bolo sebavedomejšie a tým pádom aj ostrejšie.

                                                                       ~ ~ ~

Na konci debaty sa opýtal Richard Betts diskutujúcich: „Ak by mali jadrový arzenál spravovať režimy, ktoré nie sú vedené materiálnymi záujmami, resp. vedené fyzickému prežitiu ako takému, ale naopak náboženskými horlivcami ktorí neberú fyzické prežitie ako také za podstatné – nemá toto samo o sebe byť diskvalifikujúce čo sa týka vlastnenia jadrového arzenálu pre akúkoľvek krajinu?“

Poznámky:

*(A Nuclear Iran: Promoting Stability or Courting Disaster? Journal of International Affairs, Spring/Summer 2007, vol. 60, no. 2, pp.135-150

**aby som bol presný, roztrúsenie zariadení na výrobu jadrových zbraní bolo presunuté aj do husto obývaných častí krajiny (nielen kvôli zamaskovaniu, skôr kvôli prípadnému leteckému útoku zo strany Izraelu/USA, a teda ak by došlo k bombardovaniu týchto cieľov, došlo by k veľkým stratám na životoch civilného obyvateľstva (3 x hádajte prečo)

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s oficiálnymi stanoviskami spomínaného hnutia.