Denník N

Čakajte prosím, ste v poradí…

Vystávanie v radoch patrilo ku tradičnému koloritu socializmu, ktorý nám už spomienkový optimizmus sčasti vymazal. Typickú previerku našej trpezlivosti – čakanie – sa nám však podarilo zachovať dodnes. „Vyšpičkovali“ sme ju k vrcholom absurdity naprieč celým spektrom služieb a nechýba ani byrokratické poňatie moderných technológií.

Keď som bol pred rokom na dovolenke v severnom Španielsku, všimol som si, že v niektorých supermarketoch si potrebujete vytlačiť poradový lístok napríklad už aj na mäso, či dokonca pečivo. Hneď som si spomenul na nie až tak dávnu novinku čakacích lístkov zavedenú na Slovenskej pošte. Poradové lístky už máme aj na polícii, úradoch, bankách, či u niektorých lekárov. Časenky však u nás akosi nefungujú a západnej technike sme dali svojský východný šmrnc. Skúsim ilustrovať príklad absurdnej drámy ako z pera Samuela Becketta na jednom dni  a trilógii strávenej v našich službách:Súvisiaci obrázok

Ráno odchádzame ku doktorke, kde deň vopred telefonicky potvrdzujeme čas objednania na 8.45. V čakárni nie je žiadny poradovník a ťažko odhadnúť systém prijímania pacientov. V čakárni už posedáva kvantum trpezlivej Slovače. Aj keď sa zdá algoritmus vyvolávania z čakárne náhodilý dostávame sa na rad. „Už“ krátko po desiatej hodine. Vyšetrenie trvá asi 5 minút. Samozrejme poldruha hodinové čakanie na niekoľko minútové vyšetrenie objednané vopred nie je v slovenských zdravotníckych pomeroch už ani hanbou. V našej definícii je to ešte pozitívna deviácia systému, v ktorom sa na rad môžete dostať aj s oneskorením niekoľkých dní, týždňov, mesiacov, alebo sa skrátka vyšetrenia nedožijete.

Po zdravotníckej čakaj-rozcvičke odchádzam na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru s potrebou vyzdvihnutia nového občianskeho preukazu a zmeny technického preukazu k autu. Podobne ako na španielske mäso aj tu treba poradovník, ktorý vám vypľuje mašinka. Na každú službu samozrejme potrebujete osobitnú časenku. Vyzdvihnutie preukazu netrvalo dlho (hodiny čakania som tu už kvôli nemu odsedel pred týždňom – teraz si stačilo počkať už len na prevzatie). Bol už čas obeda a keďže v hlavnej čakárni už takmer nikto nesedel pobral som sa sadnúť si do čakárne oddelenia, kde vydávajú preukazy a osvedčenia k autám. Policajný pracovník ma asi po ďalších 15 minútach spolu s ďalším čakajúcim vypoťkal von, že na čakanie je hlavná čakáreň pri vchode. Tak sme sa usadili naspäť a čakali na predvolávacie čísielka na tabuli. V čakárni okrem nás už nik nebol, napriek tomu tabuľa vyvolávala asi o 20 čísiel nižšie numerá ako tie na našich poradovníkoch. Spolučakajúci kričí úradujúcim policajtom, že sme tu už len my a že naše čísla sú značne vyššie. Ďalších desať minút sme ale čakali na to, kým tabuľa postupne vysvieti všetky nižšie poradové čísla, ktoré už ale žiadnemu čakajúcemu nepatrili. Po tomto leňochodskom odpočítavaní sme sa konečne mohli vrátiť do miestnosti, kde sa nám páni začali venovať  a konečne sme boli hodní zavŕšenia posledného dejstva tejto tragikomédie.

Trilógia pokračovala Slovenskou poštou. Tá je v určovaní poradových čísiel najzábavnejšia, pretože len ťažko možno odhadnúť koľkí ste v poradí. Rôzne služby majú rôzne čísla, ale služby sa spracúvajú v podstate naraz a vy netušíte ani koľko ľudí má ísť pred vami a ani koľko času máte. Zmysel celého „urýchľovacieho stroja“ sa celkom stráca lebo čísla skáču o desiatky, či stovky rôzne. Tak, či tak v tejto inštitúcii sa tradične načakáte vždy dosť.

Podobne by sa dalo pokračovať s ďalšími úradmi. Stále mám pocit, že sa vezieme vo filmovom autobuse Slobodana Šijana (Kto to tam spieva, 1980, Juhoslávia) s prísnymi a nezmyselnými pravidlami pre cestujúcich a divokými právami pre kormidlujúcich.  Problém ale nebude v zdedených génoch z radov na banány, problém je v jednotlivcoch službukonajúcich a tiež inovátoroch, ktorý mali asi viac radosti z prémií z projektu ako zo zmyslu jeho využitia.

 

Teraz najčítanejšie