Denník N

…žijem bizarný život (úryvok)

Mám tridsať rokov, dve deti a som takmer panna. Je to bizarné, ale taký je skoro celý môj život a ja mávam pocit, že som sa v ňom ocitla akosi omylom. Niekedy ráno sa zobudím a mám chuť sa opýtať, prepáčte pro-sím, neviete mi povedať, kto som, kým som a prečo tu som. Ale okrem dvoch drobcov tu nikto okoložijúci nie je.
A tak odpovedám na ich otázky a tie svoje prehĺtam s kakaom a lekvárovým chlebom, ktorý nedojedli.

orázok: Pixabay

Patrím k tomu typu žien, ktorému chlap podá ruku a ona môže hneď bežať do lekárne po tehotenský test. Keď som spoznala svojho manžela, mala som 17. Dostalo ma jeho kultivované vystupovanie, pekne vie rozprávať, to hej, ale nič iné.

Môj manžel je úžasný. Debil.

Keby  som  bola staršia a skúsenejšia, určite by som na to prišla.

Bol ku mne milý, písal mi verše, citoval klasikov a nosil kvety. A keď ma pomedzi bozky prehováral, aby sme sa vzali, napadlo mi, že je to blbosť, ale komu by sa to nepáčilo, mať takého dojemne citlivého frajera, ktorý si pred svadbou k frajerke nič nedovolí.

Keď mi došlo, že mám za manžela alkoholika a hazardného hráča, ktorý nechce od života nič iné len sedieť pri počítači, hrať a popíjať, čakala som už Táničku. A jeho mama sa strašne tešila, že Romanko má dediča, že má konečne komu odkázať nemalý majetok. O synovi už ilúzie nemala, ale držala ho na uzde ako vedela. Dúfala, že ja ju odbremením a že budem jeho hradná stráž. Ale narodila sa nám Táňa a karty boli rozdané. Roman ostal žiť u matky pod dozorom a ja som bývala v byte po babke.

„Ida, máte pripravené všetky podklady na zajtrajší míting?“ vytrhol ma zo zamyslenia arogantný blbec, ktorého som mala za šéfa..

„Áno, samozrejme, pán doktor, chcete to skontrolovať?“ spýtala som sa bez stopy emócií v hlase. „Nie ,Iduška, ja vám verím, len príďte zajtra včas“ išiel ma zožrať od lásky. „A ty se ptáš co já“ začula som znelku svojho mobilu a rýchlo som ho zodvihla „Ida, Táničke je zle, mohli by ste prísť?“ počula som hlas učiteľky a vo mne sa zrazili všetky pocity do jedného. Čisté zúfalstvo. „Iduška, stalo sa niečo?“ spýtal sa ma boss a ja som prikývla.

„Niečo s deťmi? Viete čo, tak ja vám dám voľno a utekajte si to vybaviť a zajtra nezabudnite na ten míting“.

Naštartovala som svoje nové auto a uháňala do škôlky. Učiteľka držala moju Táňu v náručí a plakala. Táňa sa statočne usmievala ako vždy po záchvate. Vzala som ju na ruky. „Už je dobre moja, som tu, pri tebe“. Hladkala som ju po vlnitých blonďavých vláskoch, ktoré zdedila po tom kreténovi. A ešte epilepsiu zdedila. Som si vedela vybrať materiál.

„Ďakujem“ hovorím učiteľke, ktorá mi podáva igelitku s Táninými zašpinenými vecami.

„Vezmem ju domov.“ Neviem, čo viac sa dá povedať učiteľke s očami mamy. Najradšej by som sa aj ja schúlila do jej náruče a nechala sa čičíkať ako moja dcéra.

„Zoberieme domov aj Erika, mami?“ spýtala sa ma Tánička na brata. Pozrela som na hodinky, pol dvanástej „áno, moja,  vezmeme ho s nami domov“.

 

Neviem, či som bola taká rozrušená alebo to bola len moja roztržitosť a nezvyknutosť na nové auto, jednoducho, keď sme stáli na červenej a blikla oranžová, zaradila som omylom spiatočku a keďže Erik vždy chce aby sme predbiehali okolité autá, poriadne som dupla na plyn. Auto sa pohlo a prásk, riadne to zahučalo, deti skríkli od strachu a ja som pre istotu vypla motor. Hlavu som položila na volant jakravajakravajakrava. Po chvíli sa ozval Erik: „mami, za oknom stojí policajt, mala by si otvoriť  okienko“. Stiahla som teda okienko a uvažovala, čo povedať. Skôr ako som stihla vykoktať nejaké ospravedlnenie, policajt na mňa vychrlil „pani, viem, že ste v šoku, ale hlavne, že sa vám nič nestalo“. Hovoril upokojujúcim hlasom. „ Predstavte si, že ten chlap za vami to chcel všetko hodiť na vás, že vraj ste doňho nacúvali“ zasmial sa „ a viete, koľko sme mu namerali? Dve promile, pani, buďte rada, že ste aj s deťmi vyviazli zdraví“.

 

Doma som usadili deti pred telku, aj keď to nie je výchovné, hlavne Táni to môže aj uškodiť, ale cítila som, že si musím vydýchnuť. Zaliala som si kávu a vyšla som na balkón. Telefón. Nie som na príjme, dnes nie. Pribehol Erik a strčil mi mobil do ruky, – volá možno ocko, mami.

Usmejem sa naňho „ďakujem, zlatko, choď pozerať rozprávku.“

„Ak je to ocko, tak sa ho spýtaj, kedy príde, dobre, maminka?“

Prikývnem a zodvihnem. „Tánička vraj mala zas záchvat?“ Svokrin hlas sa chveje od úzkosti. „Nič to nebolo, mami, všetko už je v poriadku, hej, sú tu pri mne, pozerajú rozprávku, nemusíte sa báť,“ upokojujem ju.

„Iduška,  ak by si potrebovala viac peňazí na lieky alebo na lekárov, tak len daj vedieť vieš, že ja by som pre vnúčatká urobila čokoľvek“.

„Viem, mami, ja viem.“

 

Viac na www.gretafabry.sk

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Greta Fabryova

Rada tvorím príbehy. Píšem blogy, články, úvahy, texty i poviedky. Som autorkou knihy Do neba ma nevezmú, ktorá je na pultoch kníhkupectiev od júla 2019. Viac na www.gretafabry.sk