Akoby ich jedna mater mala

Včerajší komentár k téme na N-ku ma nenadchol, lebo sa oháňa politicky korektnými nálepkami („rasisti“, „narcisti“, „nenávidí X a Y“…).

Nesedí to už preto, lebo Johnson ako dvojnásobný konzervatívny primátor liberálneho Londýna musel prejavovať vľúdnosť voči multikultúrnosti veľkomesta, čo by „rasista“ počas 8 rokov sotva zvládol. Navyše sa Johnson netají tým (ba sa tým hrdí), že medzi prastarými rodičmi má kresťanov, židov i moslimov.

Ďalej je dosť náročné byť „xenofóbom“, keď si Angličan a voláš sa Boris – rodičia ho pomenovali po ruskom imigrantovi.

Nie je to ani tak, že si Johnson zakladá na frizúre; naopak: imidž si buduje na zámerne zanedbanom výzore; vraj si úmyselne pred niektorými verejnými vystúpeniami vlasy neúhľadne rozstrapatí. Hovorilo sa o tom aj v pondelkovom vydaní podcastu New York Times The Daily, ktorý za polhodinu užitočne zosumarizoval Johnsonovu barónprášilovskú politickú kariéru.

Článok však trefne poukazuje na rozdiel medzi britským a americkým lídrom – jeden z nich je vysoko vzdelaný a inteligentný, kým ten druhý (oranžový) je negramotný trkvas. Lenže vysoko vzdelaní a inteligentní sú aj Klaus a Zeman – a ako sa na staré kolená zhumpľovali.

Zdá sa, že každý národ si musí prejsť svojou vlastnou fázou tuposti a trpko na ňu doplatiť, kým sa znova nespamätá. V tomto Slovensko predbehlo Ameriku aj Anglicko o štvrťstoročie, lebo my sme túto sabotáž samých seba spáchali už v 90. rokoch s Mečiarom.

Američania a Angličania sú teraz uprostred vlastných fáz pochabosti, a neprekvapilo by, keby výsledkom už na budúci rok bolo, že sa kyvadlo vychýli do opačného extrému – k horlivým ľavičiarom ako Bernie, Liz, AOC (v USA) alebo Corbyn (v Anglicku).

Lahodne rozumní vo všeobecnom ošiali sú anglickí Liberálni demokrati, ako bolo vidno aj zo včerajšieho interview so služobne najstarším britským europoslancom, ale zdá sa, že rozumnosť a umiernenosť v dnešných horúčkovitých časoch nemá šancu presadiť sa u väčšiny voličov.

V poriadku: na ostrovoch si zrejme zvolili cestu k zániku Veľkej Británie – nech sa to teda stane, ak sa to stať musí.

Privítajme Škótov aj Írov (horných i dolných) v Európskej únii s otvorenou náručou – a nechajme Angličanov, nech si svoju zadubenosť v „splendid“ izolácii vyžerú do horkého konca.

No nič nie je jednoznačné: ako optimisticky naznačovalo včerajšie interview, ešte stále sa môže podariť brexit zrušiť – a keď hovoríme o „tuposti“, nenariekame, pravdaže, nad všetkými Angličanmi, ale nad tou nepatrnou väčšinou z nich, ktorá sa pred troma rokmi nechala obalamutiť referendom o brexite rovnako, ako sa Američania v tom istom roku nechali obalamutiť Trumpom a Slováci o štvrťstoročie pred nimi Mečiarom.

Žiaľ, v demokracii neraz rozhodujú nepatrné väčšiny (v USA zásluhou absurdného volebného systému z čias divokého západu dokonca aj menšiny) – ale následky môžu byť katastrofálne pre všetkých.