Denník N

Všetko inak

Rezignuje, musí…

Zrkadlo, hľadí do neho, akoby sa ešte nikdy nevidela. Opak je pravdou, pozná na svojej tvári každučký nedostatok. Ale teraz musí byť dôsledná, maskovanie je dôležité, dáva si mimoriadne záležať. Matka, už tu pobehuje, škoda, mohla ešte spať. Ale ona nie, akoby ju nemohla nechať na pokoji, aby mala dobrý štart do nového dňa. „Si tu nejako dlho, asi budeme dnes stáť do radu.“ Bombardovanie sa začína, teraz bude musieť odrážať jej slovné útoky. A je to tu, ruka sa jej trasie, aj dariť sa jej prestáva. „Ale, mami, dnes to so mnou musíš vydržať,“ volí pokojný tón ako si ju držať od tela.

Tričko s výstrihom, krátka sukňa, nič okázalé, letná klasika, dnes bude teplota stúpať poriadne vysoko. „Ahoj, mami, nezabudni na mňa myslieť,“ povie jej v izbe zopár slov na rozlúčku. „Ten výstrih je hrozný, akoby si mala nejaké zámery,“ reaguje matka podráždene. „Nechaj to tak, tu sa nezhodneme, si strašne staromódna,“ nedá sa a útočí tiež. Ešte raz jej kývne na rozlúčku a stráca sa medzi dverami.

Električka na dosah, radšej pobehne. Vpredu mladík pozorujúci jej pohybujúce sa prsia, inak to nejde, nestihnúť ju, by bolo riskom. Sú väčšie, vie veľmi dobre, dosť si na nich zakladá. A veru, nejedna jej ich v týchto časoch závidí, chceli by tiež. Nemusí sa starať, žiadne plastiky, nič, príroda jej nadelila.

„Dobrý deň,“ zdraví, len čo vojde. Teší sa, cez plece prehodená kabelka, v ruke taška s rovnošatou. Ale len do momentu, keď na ňu prehovorí ona. Staršia, vlasy čierne ako uhoľ, nos podobný uhorke a pery ozdobené poriadne hrubou vrstvou červeného rúžu. „Ste tu nová?“ „Áno,“ dostane zo seba, aj to po zaváhaní. To sú veci, akoby odrazu stratila reč, možno má zviazaný jazyk, aj kolená sa jej trasú. No nie, zdá sa jej, že ona zostala kdesi pred týmito dverami, bola plná optimizmu, elánu, tešila sa do svojej prvej práce.

Malá, dokonca stiesnená miestnosť bez okna plná plechových skriniek, ktoré už majú svoju slávu dávno za sebou. Ani okno tu nie je, ale na dverách svieti nápis šatňa. Chytá do prstov kľúč, jedna polovica skrinky je jej. Stačí otvoriť dvierka, vyvalí sa odporný puch. Lavička žiadna, prezlieka sa len tak postojačky, modrá blúza, biela sukňa, nakoniec čepiec. Chce to upraviť sa, hľadá možnosti, ale nič okrem kúska polámaného zrkadla zastrčeného kdesi vo dverách skrinky tu nie je. Rezignuje, musí, staničná sestra je poriadna ježibaba.

Oddelenie, zoznámenie sa so službukonajúcim personálom akosi narýchlo odbavené. A už je pri nej ona. „Vás si beriem na starosti ja,“ veta staničnej sestry, ktorá by odrovnala aj psychicky odolného jedinca. „Nasledujte ma,“ povie a vedie ju kamsi o poschodie nižšie. „Dnes budete mať službu tu, ak by niečo bolo, zodpovedná je moja kolegyňa.“ Ďalšia dôležitá osôbka, tvári sa, akoby jej práve priviedli novú slúžtičku. Väčšia miestnosť s niekoľkými posteľami vedľa seba, zatiaľ sa tu toho veľa nedeje, všetko pochopí o chvíľu. Dvere sa rozletia, v nich chlapík v záchranárskom odeve, tlačí dovnútra pacienta na lôžku. „Tohto si beriem ja, ten ďalší bude váš.“ Bez debaty, príkaz nadriadenej je potrebné rešpektovať. „Tu ho máte,“ usmieva sa žena vo dverách. „Tak do toho,“ povie moletná žena zvŕtajúca sa okolo predchádzajúceho pacienta. Do nosa jej udrie hrozný smrad, chce si stisnúť nos, ale nemá možnosť. Nedá jej pokoj, zasýpa ju príkazmi. „Treba ho vyzliecť a poumývať, vidíte ten stav.“ Nevidieť sa to nedá a necítiť tiež nie. Kdesi z ústnej dutiny mu vyteká krv, ale to nie je najhoršie, pohľad na zadnú časť tela je iný level. Krátke nohavice mali pôvodne modrú farbu, ale teraz sú celé hnedé a príšerne zapáchajú. „Keď bude čistý, dáte mu plienku, sú tam pri okne.“ Nič viac, jej slová došli, všetko ostatné je na nej. Už chápe, prečo sa vrhla na prvého pacienta, to horšie pre ňu. Štíti sa, chce sa jej zutekať, ale nemôže. Namiesto toho sa pasuje s hnedou mazľavou a poriadne smradľavou hmotou a baví sa na svojich predstavách. Rovnošata, krátka suknička, štýlové dreváky a pohľad pohľadného doktora do napasovaného dekoltu, tak nejako si predstavovala svoj prvý pracovný deň. Nechcela veriť matke, ktorá sa snažila pred ňou odkryť realitu.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com