Denník N

Zo života ženy s depresiou: „Bola som ako chodiaca mŕtvola.“

Janelia Mould, www.mymodernmet.com
Janelia Mould, www.mymodernmet.com

Ivka je navonok veľmi príjemná a otvorená mladá žena. Hnevajú ju mýty obklopujúce psychické problémy. Preto sa rozhodla zdieľať svoj príbeh s verejnosťou. Vníma, že táto téma je dôležitá.

Verejne prehovoriť o svojom psychickom probléme je zásadný krok. Prečo si sa k nemu odhodlala?

Myslím si, že mnoho ľudí trpí psychickými problémami bez toho, aby o tom vedeli. Depresia je veľmi časté ochorenie a je o nej potrebné hovoriť. Preto by som tento príbeh rada zdieľala verejne.

U teba ide o ochorenie s názvom depresia?

Áno, depresia je mojou oficiálnou diagnózou.

Kedy sa u teba začali prejavovať prvé príznaky?

Celé to začalo v puberte a pokračovalo počas štúdia na strednej a vysokej škole. Svoje psychické problémy som sa však podujala riešiť až v dospelosti po nepríjemnej udalosti, ktorá sa mi stala pred dvoma rokmi. Šla som na výlet do Anglicka. Mala som sa stretnúť s kamarátkami zo základnej školy. Netušila som, že táto dovolenka spustí moje osobné peklo. Keď sme sa stretli na letisku, kamarátky výskali od radosti, no ja som sa tešiť nedokázala. Nasledoval šok a obrovské sklamanie zo seba samej. Namiesto pocitov šťastia som cítila len prázdno a smútok. Bola som ako chodiaca mŕtvola.

Počas výletu som si kládla rôzne otázky. Prečo práve ja musím byť vždy ten problémový človek? Prečo sa nemôžem zabávať s ostatnými a užiť si dovolenku naplno? Prečo som sebecká a druhí ľudia ma nezaujímajú? Kamarátky si moje rozpoloženie všimli, no nedokázali mi pomôcť. Po návrate domov som sa na dva týždne ocitla v extrémnom napätí. Mala som stiahnuté svalstvo, nedokázala som poriadne spať ani jesť. Vtedy som si uvedomila, že mám vážny problém a musím ho riešiť.

Janelia Mould, www.boredpanda.com

Ako sa ti podarilo nájsť pomoc?

Vo firme máme niekoľko benefitov, medzi ne patrili štyri návštevy psychológa zdarma. Na terapie som chodila každý druhý týždeň v období pol roka. Nanešťastie sa na mojom prežívaní nič nemenilo. Postupne som strácala zmysel života. Správala som sa úplne inak. Vždy som bývala spoločenská, odrazu som rušila všetky stretnutia. Nakoniec mi psychologička odporučila návštevu psychiatra.

Momentálne teda chodíš ku psychiatrovi?

Áno, beriem antidepresíva. Po istom čase sa mi podarilo znížiť dávku a momentálne beriem len pol tabletky denne. Verím, že postupne sa mi podarí lieky vysadiť úplne.

K terapeutke už nechodíš?

Momentálne nie, no navštevujem skupinovú terapiu. Jedným zo základných pravidiel našej terapeutickej skupiny je, že nemôžeme zároveň chodiť aj na individuálnu terapiu. Okrem toho, keď som začala brať lieky, nemala som potrebu individuálnej terapie. Psychologička sa ma na každom stretnutí spýtala ako sa mám, odvetila som výborne a bolo (smiech). Samozrejme, na psychoterapiu je potrebné chodiť aj naďalej. Samotné lieky psychicky chorého človeka nevyliečia, musí uňho nastať zmena myslenia. Preto som sa rozhodla vyskúšať niečo iné.

Hneď v úvode si spomenula, že tvoje ťažkosti súvisia s detstvom. Vedela by si priblížiť ako?

Bola som večne podráždeným dieťaťom. Zároveň som sa cítila osamelo, čo zrejme súvisí s tým, že som jedináčik. Moji rodičia mi síce preukazovali lásku, no myslím si, že ku mne ani k sebe navzájom neboli dostatočne nežní. Neustále sa hádali a ich manželstvo nakoniec skončilo rozvodom. Zároveň mi veľmi ubližovali poznámky spolužiakov či iných rovesníkov. Slovne ma šikanovali a mňa to veľmi zraňovalo. Postupne som zo seba začala mať komplexy. Tieto problémy som následne riešila vyjedaním chladničky.

So stresom si sa vyrovnávala deštruktívnym spôsobom…

Áno. Chýbajúci pocit šťastia, ktorý som nenachádzala v škole či doma, som si nahrádzala jedlom. Mojou záľubou bolo potajomky skúšať „zakázané“ dobroty, ktoré som si sama kupovala. Doma sme sa vždy stravovali zdravo a rodičia sladkosti takmer vôbec nekupovali.

Ako to pokračovalo na vysokej škole?

Obdobie štúdia na vysokej škole bolo pre mňa najťažšie. Myslím si, že študenti sú pod enormným tlakom a musia si dávať veľký pozor, aby neskončili s duševnou poruchou. Okolie od teba automaticky očakáva, že štúdium dokončíš, že všetko zvládneš. Keď na tento stres nestačíš, vyčítaš to sám sebe, vyčíta ti to okolie. Našťastie som štúdium dokončila, ale veľakrát som opakovala skúšky.

Janelia Mould, www.boredpanda.com

Ako si zvládla nástup do práce?

Nebolo to najjednoduchšie. Myslela som si, že konečne začnem pravidelne cvičiť, naučím sa ďalší cudzí jazyk. Dúfala som, že na všetko budem mať viac času. Nič z toho sa neudialo. Po práci som bola totálne zničená. Lieky mi pomohli stavy únavy zvládnuť.

Čo ti pomáhalo v ťažkých chvíľach predtým, ako si začala brať lieky?

Istú dobu som písala blogy. Keď som mala 15 rokov, zaviedli nám doma internet, písala som si akýsi internetový denníček. Nakoniec to neskončilo dobre. Mnohí spolužiaci sa o mojich zápiskoch dozvedeli a anonymne mi písali nepríjemné správy. Okrem písania som sa aktívne venovala hudbe, navštevovala som hudobnú školu, kde som si našla dobrých kamarátov. Keď sa pred dvoma rokmi u mňa objavila depresia, opäť  som začala chodiť do ZUŠky na spev.

Čo si sa vďaka depresii naučila? Čím ťa tvoje ochorenie obohatilo?

Moje ochorenie ma učí byť tolerantnejšiou a vnímavejšiou k problémom iných. Vďaka depresii sa učím, že moja hodnota nezávisí od toho, čo si o mne kto myslí. Názory a správanie druhých nezmením. Učím sa spokojne žiť aj s vedomím, že nie každý ma musí mať rád. Perfekcionizmus je cesta do záhuby. Kľúčom ku šťastiu je sebaláska.

Je niečo čo by si odporučila vďaka tejto skúsenosti širokej verejnosti?

V prvom rade by som chcela zdôrazniť, že nie je hanba vyhľadať pomoc. Zároveň je dôležité počúvať vlastné telo. Ľudia sa v dnešnom svete zbytočne nútia do mnohých činností, hovoria si čo majú spraviť a ako ešte stále neurobili, čo si sľúbili. Takéto nastavenie na výkon môže viesť k vyhoreniu. Preto je dôležité mať popri štúdiu či zamestnaní aj záľuby. Tým sa človek venuje čisto pre radosť bez toho, aby očakával výsledky.

Máte aj vy príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili? Napíšte mi. Sledovať činnosť iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu môžete na Facebooku tu. Do newslettera sa môžete prihlásiť tu.

Autorka textu si želala zostať v anonymite. Krstné meno bolo ponechané na základe jej súhlasu. Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky.

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je najmä šírenie osvety v oblasti psychického zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru.