Denník N

Záchrana továrne na patróny alebo Vráťme Patrónke pamäť

Transport Židov z Bratislavy. Foto: TASR
Transport Židov z Bratislavy. Foto: TASR

Doteraz si zabúdame pripomínať, že v bratislavskej muničnej továrni bolo koncentarčné stredisko.
Múry pravdaže nemajú pamäť. To len my ľudia im ju môžeme dať. A pri niektorých budovách by sme priam mali tak urobiť. Ako napríklad v súvislosti s budovami, v ktorých sa ľudské bytosti menili na bezprávne tvory, s ktorými už nik nepočítal. Iba sa čakalo, kedy sa ich spoločnosť zbaví. Také boli zberné tábory, alebo koncentračné strediská, ako ich pomenovali počas nacistického Slovenského štátu.

V Bratislave išlo o areál bývalej muničnej továrne. Podľa tejto továrne na patróny, ktorú v roku 1871 založil viedenský podnikateľ Georg Roth, sa volá Patrónka, teda celá bratislavská oblasť.

Z histórie areálu továrne na patróny
V roku 1937 sa výroba patrónov presunula do Považskej Bystrice a prázdny areál začal využívať Zemský spolok pre pečlivosť o zmrzačených.
Počas nacistického Slovenského štátu areál získal hrôzostrašný, výsostne antihumánny účel, zďaleka nepripomínajúci predošlý výrobný či sociálny charakter. V marci 1942 sa totiž zmenil na koncentračné stredisko. Tisíce ľudí odtiaľ putovali do koncentračných táborov, kde prestali byť vnímaní ako ľudské bytosti a stali sa z nich čísla, určené na vyhladenie. Teda na smrť. Jediným výrobným produktom koncentračných táborov, v ktorých sa ocitli, boli totiž iba mŕtve telá.
V súčasnosti sa päť pôvodných budov továrne nachádza v areáli Domova sociálnych služieb pre deti a rehabilitačného strediska Rosa.
Helena Weinwurmová
Prvý transport z Patrónky odišiel 27.marca 1942. Medzi mladými dievčatami z Bratislavy a západného Slovenska bola aj Helena Weinwurmová. V deportačnom zozname bola zapísaná pod číslom 503. Pani Helena už žiaľ nie je medzi nami, ale mala som šťastie sa s touto výnimočnou ženou niekoľko ráz stretnúť sa s ňou. Zhovárali sme sa podrobne o jej zážitkoch počas holokaustu.
Po prvý raz navštívila Bratislavu, keď ju násilím odviezli na Patrónku:
„Ubytovali nás na Patrónke. Boli sme v jednej miestnosti, nič iné tam nebolo, len slama na zemi. Tam sme sa dva dni a dve noci povaľovali. Už tam bolo cítiť, že nás nič dobré nečaká. Ležali sme na zemi na slame a jedla sme dostali len tak – tak. Po dvoch dňoch nás naložili do dobytčích vagónov a zase sme vôbec nevedeli, kam ideme, čo bude s nami.“

Ďalšia pamätníčka transportu
V knihe Petra Salnera Mozaika židovskej Bratislavy si ďalšia pamätníčka takto spomína na areál Patrónky, do ktorého ju strčili:
„… to bola budova obkľúčená gardistami, ktorí strážili. Na prízemí bola taká zhromažďovacia miestnosť, hala. Napravo od vchodu bola lekárska ordinácia …. naľavo zrejme boli kancelárie. A dievčatá boli na poschodí, po drevených schodoch sa išlo hore. Izby, tak sa mi vidí, že boli bez dverí, že boli dvere vybrané, ale to som už nie celkom istá. Ale pamätám sa, že v izbách boli také drevené rámy na zemi, ako bývajú na ihriskách na oplotenie pieskoviska. A v rámci týchto rámov bolo rozsypaných pár stebiel slamy a tam sa ležalo na zemi. Nikto nevedel … čo sa s nami stane. Tak niektoré dievčatá zašli k oknu, ktoré boli zrejme zaklincované, a gardistom sme ukazovali, že čo s nami vlastne bude. Jeden z nich rukou ukazoval na múry dvojku a Poľsko. Takže o druhej sa ide do Poľska.“

Manca Schwalbová
V prvom západoslovenskom transporte bola aj známa bratislavská lekárka Manca Schwalbová. Jej v deportačnom zozname pripadlo číslo 274. V svojom svedectve pre Nadáciu Milana Šimečku stroho opísala ich beznádejnú situáciu:
„Odobrali nám všetko. Mne napríklad zobrali aj okuliare, hoci som už vtedy mala veľmi ťažkú refrakčnú vadu. Okrem toho sme museli podpísať, že sa vzdávame celého majetku, a že sa vzdávame aj slovenského štátneho občianstva, čím sme sa stávali bezdomovcami bez všetkých práv.“

Lotta Weissová
Martina Fiamová zese v svojej štúdii o koncentračnom stredisku na Patrónke cituje z knihy Lotty Weissovej:
„V piatok 27. marca 1942 boli všetky dievčatá vyzvané, aby sa zhromaždili na dvore. Museli sme sa postaviť do päťstupov a viackrát nás prepočítali. Okolo štvrtej hodiny popoludní nám povedali, že musíme pochodovať k hlavnej stanici. Gardistické stráže nás sprevádzali pešo alebo na koňoch. … Naším jediným ‚zločinom‛ bolo, že sme na svet prišli ako Židia. Po dvoch hodinách sme prišli na stanicu, kde nám ihneď prikázali, aby sme vyliezli do pripravených dobytčích vagónov… Trvalo to hodnú chvíľu, kým sa vagóny naplnili a bola už tma, keď sa vlak pohol. Pevne sme sa k sebe pritisli, aby sme sa navzájom zohriali. Bol ešte len marec a noci boli veľmi studené.“

Výhodné priestory pre koncentračné stredisko
Podľa Martiny Fiamovej z Historického ústavu SAV výhody priestoru bývalej zbrojnej továrne, kde sa dalo ubytovať na jednom mieste stovky osôb, si predstavitelia slovenských úradov uvedomili už v roku 1938, keď boli po prvej Viedenskej arbitráži z nariadenia predsedu slovenskej autonómnej vlády Jozefa Tisa deportované tisíce Židov za novú hranicu s Maďarskom.
Keďže ich maďarské úrady odmietli prijať, množstvo z nich sa na dlhé týždne ocitlo v „krajine nikoho“. Vznikli tam dokonca dva tábory pod holým nebom – vo Veľkom Kýre a Miloslavove. Otázka návratu týchto ľudí sa vyriešila až v decembri 1938 a je spojená aj s areálom Patrónky.

Začiatky histórie koncentračného strediska
„Podľa historika Michala Frankla prevzali 19. decembra československé úrady z Miloslavova 118 Židov a umiestnili ich v improvizovanom tábore pri Červenom moste na okraji Bratislavy. Po krátkej dobe sa tento tábor presunul do objektov bývalej muničnej továrne na Patrónke,“ vysvetlila Fiamová.
Patrónka sa onedlho podľa nej stala aj tranzitným táborom pre transporty stredoeurópskych Židov do Palestíny. Na jeseň 1940 skončili v niekoľkých obytných domoch továrne aj slovenskí utečenci z Francúzska. V decembri 1941 sem boli premiestnení bratislavskí Židia, ktorí museli vyprázdniť židovský chorobinec a starobinec pre potreby armády.
„História koncentrovania osôb na Patrónke sa teda začala ešte pred rokom 1942, v tomto smere nám však dosiaľ chýba systematický výskum.“
Najsmutnejšou fázou v  histórii bývalej továrne je pravdaže aj podľa Fiamovej obdobie, keď sa pred a počas deportácií Židov zo Slovenska využívali priestory ako koncentračné stredisko.
Len pripomeniem, že okrem Patrónky vznikli v marci 1942 takéto strediská i v Žiline, Poprade a v rámci pracovných táborov v Seredi a v Novákoch.
„Do koncentračného strediska na Patrónke síce prichádzali sprvu len ženy a dievčatá z Bratislavy a rôznych okresov Slovenska, no neskôr sa situácia zmenila a končili tam aj muži a deti,“ podčiarkla Fiamová.

Počty väzenkýň a väzňov
Ako ďalej zdôraznila Fiamová, počty väzňov na Patrónke sa menili spolu s príchodom ďalších Židov a súčasným organizovaním deportácií, ale na začiatku jeho existencie sa počítalo s kapacitou strediska tisíc osôb.
„Veliteľ počty pravidelne hlásil 14. oddeleniu ministerstvu vnútra. V prvý deň koncentrovania, teda 23. marca 1942, tam zhromaždili 430 žien a dievčat a o niekoľko dní neskôr vyše 800.“
V prvom transporte do Osvienčimu odišlo z Bratislavy Patrónky 703 židovských dievčat, ale kvôli nízkemu počtu osôb na stanici v Žiline do vlaku nahnali asi 120 ľudí zo strediska v Poprade.
„Celkový počet deportovaných z Patrónky môžeme v súčasnosti odhadnúť na 7800 osôb. Odvliekli ich do vyhladzovacích táborov v 7 transportoch. Z Bratislavy však určite odišlo ešte viac ako desať tzv. doplňujúcich transportov do Žiliny a menšie skupiny väzňov smerovali do Žiliny, Serede a Novák prakticky do konca deportácií v októbri 1942,“ doplnila Fiamová.
Na otázku, ktorý príbeh z Patrónky bol pre ňu najdojemnejší, Fiamová odvetila:
„Nespomenula by som prípad konkrétnej osoby. Na mňa veľmi zapôsobilo, keď sa mi v archíve do rúk dostali výmery Policajného riaditeľstva v Bratislave, ktoré ženám a dievčatám prikazovali dostaviť sa na Patrónku 23. marca 1942, teda tesne pred začiatkom deportácií. Boli doručované 22., niektoré aj priamo 23. marca a nachádzali sa na nich rukou napísané časy prevzatia. Vyplývalo z nich, že niektoré zo žien dostali výmer aj uprostred noci a na poslednú rozlúčku s rodinou im ostalo len pár hodín. Jedna z pamätníčok tú noc opísala ako najstrašnejšiu v ich životoch.“

Na záver
V zbernom stredisku Patrónka pre ľudí, ktorých odtiaľ transportovali do vyhladzovacích táborov, sa práve tam začala premena na bezmenné bytosti určené na likvidáciu. Ak sa nebudeme znovu a znovu pokúšať prinavrátiť im ich mená, ich osudy, ich životné príbehy, nacizmus v tej najhroznejšej podobe bude znovu a znovu víťaziť. Veď to bol jeho program – vyhladiť skupiny ľudí, ktoré pokladal za menejcenných. Nech po nich neostane ani meno, len bezduché, nič nehovoriace poradové čísla. Obete holokaustu budú znovu a znovu zomierať v bezmennej diere toho najextrémnejšieho riešenia ľudských inakostí, aké ľudská civilizácia vymyslela.
Prinavrátenie ich mena, ich životných príbehov sa môže odvíjať práve od priestorov, kde ich zhromažďovali. Teda od Patrónky. Stačí premeniť aspoň jednu z chátrajúcich budov bývalého továrenského areálu na pamätník holokaustu.
Aj podľa historičky Fiamovej je potrebné, aby sa aspoň jedna budova z továrenského areálu na Patrónke zachovala:
„Tento priestor, spojený s toľkými ľudskými osudmi a dokonca tragédiami, si zaslúži náležitú pozornosť a rešpekt. Považujem za dôležité uchovávať miesta, v ktorých sa naša pamäť môže ukotviť a nevymedzovať minulosť iba do oblasti spomienok, fotiek či písaného slova,“ podčiarkla Fiamová.

Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.

Teraz najčítanejšie