Klimatická zmena neničí len planétu, ale aj naše duševné zdravie. O ekologickej úzkosti sme hovorili s psychologičkou

Posledné obdobie nie je v médiách núdza o správy o tom, že sa naša planéta rúti do záhuby. Čítame, že vymieranie hrozí miliónu rastlinných a živočíšnych druhov, že sa topia ľadovce, stúpa teplota a pribúdajú extrémne prejavy počasia a už i u nás čelíme extrémnemu suchu.

Svet sa mení a apokalyptické scenáre majú už vplyv aj na psychické zdravie ľudí. O ekologickej úzkosti či ekologickej depresii sme sa rozprávali s psychologičkou VERONIKOU KOLEJÁKOVOU, ktorá tieto stavy zaznamenala i u klientov.

Keď som známym povedala, že sa idem rozprávať o environmentálnej úzkosti, takmer každý povedal:“ to mám aj ja“. Na Slovensku zatiaľ k tejto téme veľa článkov nie je, oslovila som teda Ligu za duševné zdravie a oni mi odporučili vás, ako jednu z mála psychologičiek, ktoré už vyhľadali pacienti s týmito stavmi. Aká je teda situácia u nás?

„Environmentálnu úzkosť som už zaznamenala u klientov viackrát, ale len raz v takej intenzite, že išlo o hlavnú tému. No aj vaša skúsenosť naznačuje, že pribúdajú ľudia, ktorí prežívajú znepokojenie nad klimatickými zmenami, ale tento stav zatiaľ nie je natoľko neznesiteľný, že ho potrebuje riešiť, zbaviť sa ho alebo ho dostať do zvládnuteľnej podoby. Ale intenzita správ o tejto téme narastá, takže sa zvyšuje i počet ľudí, ktorí sú nimi zasiahnutí bez toho, aby ich museli sami vyhľadávať.“

Kto sú rizikové skupiny? Literatúra hovorí, že v prvom rade ekologickí aktivisti, ktorí majú k téme najbližšie, ale potom i mladí ľudia, ktorí vnímajú, že klimatická zmena ohrozuje ich budúcnosť.

„Existuje obsiahly manuál  Americkej psychologickej asociácie, v ktorom tím psychológov zozbieral a dal do súvislostí odborné teórie o tom, ako využiť naše poznatky v tejto téme. Upozorňujú na to, že sa preukázateľne dejú intenzívne zmeny v psychike mnohých ľudí ako reakcia na klimatické zmeny. Logicky sú prvou ohrozenou skupinou aktivisti, keďže práve oni nie sú len poslovia informácií o hrozbe, ktorej čelíme, ale tieto informácie aktívne vyhľadávajú a  intenzívne prežívajú dôsledky. Aktivisti sa snažia sa burcovať ľudí k zmene, no namiesto pozitívnej odozvy sa často stretávajú s odmietaním či so zosmiešňovaním. Spoločenské pokrytectvo ich úzkosť ešte viac zvyšuje a ocitajú sa v bludnom kruhu. Navyše, u nich často nepôsobia psychologické obrany, ako u ľudí, pri ktorých to nie je téma číslo jeden.“

To znamená aké?

„Ide o rôzne prirodzené obrany pred stresom a úzkosťou. Úplne základný účinný mechanizmus je popieranie – najjednoduchší spôsob ako skryť problém je ho jednoducho pozametať pod koberec. No pri podobných jednoduchých riešeniach si treba všímať aj to, prečo sa k ním apatický človek uchyľuje, v skutočnosti môže prekrývať paralýzu z toho, že nedokáže s problémom nič robiť, tak si ho radšej vôbec nepustí do vedomia.“

To bude asi spôsob, ako sa s týmito apokalyptickými správami vysporadúva väčšina ľudí…

„Popieranie je jeden zo spôsobov, obrany môžu byť rôzne. Ďalšou jednoduchou obranou je racionalizácia, keď problém síce neskrývame a pomenujeme ho, ale zdôvodníme si, prečo sa nás nedotýka. Buď sa presvedčíme, že to nie je naša vina , lebo počasie je niečo mimo nás,  že zmena už aj tak nedá zastaviť , prípadne že robíme všetko preto, aby sme neprispievali k ohrozovaniu prírody, alebo že médiá zase preháňajú. Spôsobov je veľa, ale aby som nehovorila len o negatívnych, sú aj konštruktívne  – napríklad takzvaná sublimácia, keď premeníme podnet, ktorý nás stresuje, na niečo tvorivé. Z pohľadu aktivistov je to ich snaha nenechať sa úzkosťou pohltiť a stále hľadať nové spôsoby, ako na hrozbu upozorniť a riešiť ju. Čerpajú zo svojej úzkosti a žijú práve osvetou smerom k druhým. Dnes už viac-menej vedia, že ak iba vykreslia obraz apokalypsy, môžu u okolia spôsobiť práve popretie toho, že situácia je zlá.“

Druhou rizikovou skupinou sú mladí ľudia, ktorí vedia, že zmena ovplyvní ich život.

„Štúdie potvrdzujú, že mladí ľudia majú pomerne veľké povedomie o ekologickej hrozbe, je to už súčasť edukácie. Na školách prebieha environmentálna výchova, chodia do prírody, zbierajú odpadky, učia sa často už v škôlkach o tom, ako recyklovať.  Dostavajú sa k ním informácie z médií, dystopické filmy, knižky či videá na webe, takže pocitovo rozumejú hrozbe, ktorej čelíme a uvedomujú si, že sa ich i fyzicky dotkne. Navyše, adolescenti vedia, že oni budú čochvíľa tí, ktorí budú konzumenti a budú zodpovední za stav planéty a snažia sa na situáciu reagovať životným štýlom. Keď som napríklad istý čas som učila na strednej škole, viacero študentov boli vegáni a od toho sa odvíjalo aj ich environmentálne povedomie.“

Veronika Kolejáková (40)  Vyštudovala psychológiu na FiFUK a divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave.  Pôsobila ako vysokoškolská pedagogička na Divadelnej fakulte VŠMU (psychológia, analýza dramatického textu) a učila psychológiu na medzinárodnom programe International Baccalaureate na Gymnáziu Novohradská v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako psychologička so zameraním na prístup Gestalt a autorka a scenáristska v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave, má dve deti.

Aj u nás sa mladí ľudia zapájajú do protestov Fridays for Future a viacerí hovoria o istej frustrácií z toho, že napriek celosvetovým protestom dospelí situáciu neriešia. Dokonca o frustrácií z toho, že ani vlastní rodičia nie sú často ochotní zmeniť svoje správanie.

„Pre mladých je prechod k správaniu ohľaduplnejšiemu voči prírode a planéte zrejme plynulý, už sa s ním stotožnili a žijú nim. No generácia rodičov už naráža na rôzne prekážky pre zmenu správania, ktoré sa snažia zmapovať i psychológovia, aby prispeli k pochopeniu toho, prečo ľudia nekonajú na základe informácií, ktoré sa k ním dostávajú. Ukazuje sa, že ani rodičia nemusia hrozbu vždy brať na ľahkú váhu, ale lepšie u nich fungujú mechanizmy, ako sa voči katastrofickému scenáru vymedziť a nenechať sa zahlcovať obavami. Niektorí rodičia ani nejdú s deťmi do hlbšej úrovne komunikácie a v diskusií skončia pri zdôrazňovaní hodnôt, ktoré im boli roky vštepované – že radšej treba chodiť do školy, ako ísť demonštrovať na námestia.“

To je smutné. Rodičia ničia budúcnosť svojich detí a nie sú ochotní zmeniť svoje správanie. Asi tu vždy boli nepochopenia medzi generáciami, no teraz ide naozaj o veľa.

„Niektoré štúdie dnešnú situáciu  a pocity dnešnej generácie prirovnávajú k situácii, v ktorej vyrastala naša generácia v čase studenej vojny. Vyrastali sme s vedomím, že žijeme vo svete, ktorý môže stlačením jedného gombíka zaniknúť. Ako malé deti sme kreslili rakety a tanky a pamätám si, že som mala svet jednoznačne rozdelený na dobrý východ a zlý západ s americkým prezidentom Reaganom, ktorý nás chce zničiť. I dnes sme v situácii, keď sa vytvárajú komunity tých, ktorí hrozbe rozumejú a „popieračov“, ktorí ohrozenie nivelizujú a vysvetľujú si ho ako planú ideológiu.“

Psychologička Zdeňka Voštová, ktorá sa téme environmentálneho smútku venuje v Čechách, spomína medzi svojimi klientmi ako ďalšiu skupinu rodičov,  ktorí zvažujú, či vzhľadom na budúce hrozby majú vôbec mať deti.

„Stretla som sa už nielen pri klientoch, ale i v súkromí s ľuďmi, ktorí sa rozhodli, že deti nechcú. Bývalo samozrejmé, že z existenciálneho hľadiska vedomie vlastnej konečnosti preklenieme aj tým, že pokračujeme v deťoch. Prináša to zhmotnenú nádej, že celá planéta bude žiť ďalej, aj keď my tu nebudeme. Dnešná situácia tak útočí na našu podstatu, na pocit zmyslu života, pretože nie je isté, či to naša planéta prežije a naše deti budú mať budúcnosť, či má vôbec zmysel priviesť ich na svet. Ak títo ľudia vyhľadajú psychológa, tak riešia existenciálnu rovinu tohto problému, stratili pocit bezpečia, nevidia spôsob, ako reálne ovplyvniť budúcnosť svojich detí, a to je zdrojom úzkosti, ktorá je natoľko intenzívna, že potrebujú pomoc.“

Vy ste už mali klientov s environmentálnou úzkosťou, spadajú do niektorej z týchto rizikových skupín?

„Boli to práve mladí ľudia do 30 rokov, vo veku dozrievania osobnosti, keďže pri vysokoškolákoch je tento vek ešte mierne posunutý. V terapii sa ľudí snažíme motivovať, aby úzkosť nepopierali, že veľkou odvahou je už to, že ju pomenujú a vyjdú s ňou von. Cesta vedie smerom k prežívaniu prítomnosti, lebo prílišné žitie v obavách ich paralyzuje. Nesmieme zabúdať na ďalšiu dôležitú emóciu, ktorú okrem úzkosti prichádza, a to hnev. Niekedy je až zaplavujúci. Títo ľudia sa snažia burcovať okolie k zmene a z ich pohľadu nie je možné, aby sme takto devastovali prírodu, aby sme konzumovali tak, že si napríklad kúpime niečo plastové len na pár sekúnd, kým si vypijeme kávu.“

Ako rozlíšim normálny smútok z toho, čo sa deje, od patologického, keď už treba vyhľadať pomoc?

„Je to individuálne, ale vychádzame z toho, že aj strach aj úzkosť majú svoj zmysel. Úzkosť nás má mobilizovať k akcií, chrániť pred možnou hrozbou. No klient často cíti, keď už úzkosť presiahla únosnú mieru a pohlcuje ho. Môže mať aj somatické prejavy, nespavosť, bolesti brucha, tlak na hrudi, problémy s dýchaním a podobne. V prvom rade počúvam klienta, keď povie, že obavy prežíva intenzívne, nebudem mu tvrdiť, že to tak nie je.  Ekologický žiaľ sa spája s pocitom významnej straty a klient je skutočne traumatizovaný. Ale nemusí prísť vždy s patologickou úzkosťou, môže prísť už v štádiu, keď potrebuje o svojich pocitoch zatiaľ len hovoriť.“

Akú diagnózu ste vlastne klientom zapísali? Máme už slovenský ekvivalent? V zahraničných zdrojoch sa hovorí o ekologickom smútku či dokonca o klimatickom smútku…

„V poslednom diagnostickom manuáli, ktorý psychiatri a psychológovia celosvetovo zdieľajú, sa ešte táto diagnóza neobjavila a aj sa to stretlo s kritikou, pretože sa v manuáli objavili viaceré novšie  diagnózy, napríklad hoarderstvo – zhromažďovanie nepoužiteľných vecí a podobne. Ale klasifikácia diagnóz je dôležitá v klinickej praxi okrem iného aj vo vzťahu k zdravotným poisťovniam. Z pohľadu psychoterapie ide vždy o špecifické prežívanie každého človeka a diagnóza je často len orientačná. Je však potrebné aj v slovenčine ustáliť termíny environmentálna úzkosť, alebo ekoúzkosť či environmentálny smútok.“

Aj vaši klienti riešili generačné nepochopenie v tejto téme?

„Už viac-menej nežili v spoločnej domácnosti s rodičmi, skôr sa snažili budovať svoj život tak, aby vyhovoval ich kritériám. Ale bolo by zaujímavé výskumne podchytiť generáciu stredoškolákov, ktorí ešte zdieľajú domácnosť s rodičmi a denne čelia popieraniu týchto hodnôt. Musí to byť veľký boj. A i tu sa môže objavovať hnev, čo je emócia spoločensky vnímaná ako nežiaduca. Adolescenti, ktorí sa hádajú s rodičmi, vstupujú do konfliktov s ľuďmi, ktorí sú im najbližší a zároveň pre nich reprezentujú pasivitu a nečinnosť tej väčšiny. Ale i rodič môže byť nahnevaný, že dieťa si škodí alebo riskuje – napríklad je vegán. Chodí protestovať a je zmanipulovaný módnymi ideami. Na oboch stranách týchto pomyselných barikád fungujú silné projekcie, keď si druhú stranu predstavujeme v tých najhorších farbách,  fanatickí objímači stromov verzus sebeckí konzumenti . Každá strana si „kontajneruje“ svoje negatívne emócie a frustrácie,  aby nemuseli čeliť tomu, že v podvedomí majú tajnú túžbu robiť opak –  kiež by sme sa aj my mohli  na chránenie prírody vykašľať a bol by pokoj,  alebo kiež by sme aj my pripustili, že nás v skutočnosti hrozba konca desí rovnako, no to chce byť aktívni.“

Hovoríme o rizikových skupinách, rodičoch, ktorým sa nechce opustiť svoje pohodlie, ale je to predsa ešte jedna skupina. Tí, ktorí prírodu ničia vedome, stavajú rezorty v chránených územiach, rúbu vzácne staré lesy, aké mechanizmy fungujú u nich?

„Ani to nie je jednoliata skupina. Tí, ktorí rúbu les si môžu uvedomovať, že sa neobnoví tak rýchlo, ako rýchla je ťažba, ale riadia sa tým, čo im systém v zmysle zákonov dovoľuje a prikazuje.  No aj oni by mohli prispieť k zmene o ozvať sa. Tí, ktorí používajú na poliach chémiu si zase uvedomujú, že ak to neurobia, budú na trhu drahší. A priznajme si – koľkí z nás si nájdu dôvod, prečo si ešte dnes kúpime lacnú plastovú hračku? A stále sa “cyklíme“, pretože pre mnohých je klimatická zmena stále tzv. „ambientným“ stresovým faktorom, teda ju vnímame len niekde na pozadí.  Pralesy predsa miznú  na druhom konci sveta. A klimatická hrozba sa prejaví  niekedy v roku 2050, a ten je psychologicky vzdialený. Je pre nás zatiaľ nepredstaviteľné, že sa má naozaj zrútiť vinou správania  ľudí celý ekosystém.“ 

Dá sa z environmentálneho smútku vyliečiť? Predpovede sú stále horšie a zmeniť situáciu nie je v rukách jednotlivca…

„S pocitmi úzkosti sa dá veľmi dobre pracovať, aj keď ľudia sa v prvom rade chcú úzkosti zbaviť, nie sa ňu nechať viesť. V tomto prípade sa úzkosť spája s ich prežívaním toho, čo sa deje s prírodou. Tejto hodnoty sa nechcú vzdať, aj keď jej ničenie je mimo ich kontrolu. Mohli by si povedať  – urobil som všetko, čo je v mojich silách a ďalej sa netrápiť, ale to nechcú. Treba ich sprevádzať, aby našli spôsob, ako s hodnotami, kvôli ktorým úzkosť nastala, narábať tak, aby ich to toľko nezarmucovalo. V procese terapie teda smerujeme k určitej statočnosti zoči-voči hrozbe – k „odvahe k úzkosti“.  Budujeme s nimi pocit bezpečia a posilňujeme uvedomenie si toho, že navzdory všetkému musím žiť, aj keď nezachránim všetkých a všetko…“

Po pravde, ako rodič, riešim dilemu – nakoľko tieto témy s deťmi rozoberať.  Ak im hovorím o vymieraní zvierat či otepľovaní, verím, že ich vediem k zodpovednému prístupu. Ale keď vidím, aká silná je odozva a vidím nešťastné malé dieťa rozprávať o globálnom otepľovaní a zomieraní zvierat, mám zlý pocit, že namiesto, aby naša generácia situáciu riešila, len ju hádže na plecia detí.

„Súvisí to s pocitom viny, keď neviem, či robím dosť, alebo robím naozaj málo a možno niečo aj nesprávne a zaoberám sa tým, ako sa dá byť v tejto situácii dobrý rodič. Riešením je nenegovať a neznehodnocovať pocity detí. Majú právo vedieť, že je situácia vážna, no treba ich ochrániť predtým, aby to malo omračujúci účinok. U detí je prežívanie intenzívne a treba ich nechať prežiť i hnev i smútok, no môžeme dodať vždy i pozitívne posolstvo, ktoré prinesie nádej. A staršie deti sú už partner na debatu, v ktorej môžeme využívať i vedecké poznatky, ktoré majú v sebe neutrálny náboj nie len emotívny.“

Vy ste tiež rodič, nemáte podobné obavy o budúcnosť detí?

„Naše deti sú ešte malé, staršia len pôjde do škôlky, ale, samozrejme, tiež cítim určitú tieseň. Snažím sa nastaviť moje správanie  – čo by som mohla robiť, aby som neprispievala k devastácií, v rámci svojich limitov. Nezvládla som napríklad nepoužívať jednorázové plienky, a uvedomila som si pritom, že množstvo odpadu pri dvoch deťoch je naozaj ohromujúce. Pri separovaní som si zase uvedomila, koľko plastov a obalov naozaj produkujeme. Takže spoznávam, čo môžem urobiť ja a moje deti ma zatiaľ iba pozorujú.“

Rozprávame zatiaľ o rizikových skupinách, ktoré trápia obavy z budúcnosti. No sú skupiny, ktoré klimatickú zmenu a jej dôsledky už prežívajú a ovplyvňuje ich vlastnú identitu. Vedci v NATURE publikovali štúdiu na Inuitoch v Kanade, ktorí s topením ľadu strácajú tradície. Staršie generácie hovoria, že nemôžu odovzdávať mladším stáročné znalosti o počasí a ľade – kedy je napríklad bezpečný na presuny či rybačku – pretože tieto znalosti prestávajú platiť. Nemôžu sa spoľahnúť na počasie, ako ho poznali….

„Áno, sú štúdie, kde sa psychológovia pokúšajú skúmať dopady klimatickej krízy na príklade národov, ktoré žijú späté s prírodu. Potvrdzujú, že keď ich prostredie zaniká, môžu tým byť hlboko zasiahnutí, strácajú veľkú časť identity. Životné podmienky Inuitov sa naozaj menia, už nehovoríme o hrozbe krízy, ale o jej priamom prežívaní. Topí sa laď, mení sa ich domov a oni nemajú nad situáciou kontrolu a prežívajú až stavy bezmocnosti a sú traumatizovaní.  Zažívajú pocit straty kontroly nad svojim životom.“

Ľudí, ktorí budú prežívať priame dôsledky tejto hrozby, povodne, extrémne búrky či suchá, bude pribúdať. Ale psychológovia varujú i pred ďalšími dôsledkami klimatickej zmeny na správanie ľudí – so zvyšujúcou sa teplotou rastie vraj násilie, pribúdajú riziká chorôb.

„Doteraz sme hovorili o subjektívnom prežívaní, ale o tom, aký majú vonkajšie vplyvy, teda zdravie planéty, dopad na psychické zdravie, sú objektívne fakty. Pri vyššej teplote sa zvyšuje agresívne správanie a násilie. V prípade existenčných hrozieb, keď by sa prejavil nedostatok zdrojov ako voda či jedlo, bude nevyhnutné vstupovať do konfliktov, ktoré sú doteraz nepoznané. Pozrite, ako sa dnes správajú ľudia pred štátnym sviatkom, ako reagujú na hrozbu, že niečoho bude nedostatok, ako sú schopní sa predzásobovať, pomaly si vytrhávajú chlieb z ruky a vedia byť na seba veľmi nepríjemní. Poznáme aj účinky samotného stresu, ktorý môže spúšťať rôzne somatické prejavy a zvýšiť riziko iných ochorení u ľudí, ktorí majú na ne predispozície. Známe sú depresie zo sťažených podmienok, ľudia môžu vyhľadávať vo väčšej miere drogy, alkohol, alebo sa uchyľovať ku samovraždám.

Človek si ani neuvedomuje, akú veľkú psychickú podporu čerpá z prírody, hovoríme tomu „podpora z prostredia“. Vezmite si len, keď je daždivý deň, veľa ľudí má horšiu náladu a dňom prejde ťažšie. Keď si takto vo väčšom meradle predstavíme klimatickú hrozbu, príroda zanikne v takej podobe, akú ju potrebujeme a prídeme o niečo významné, čo si dnes nemusíme naplno uvedomovať.“

Medicínske organizácie na celom svete hovoria o klimatickej zmene ako o jednej z najväčších hrozieb pre ľudské zdravie v blízkej budúcnosti a vzývajú štáty, aby sa na to na pripravili. Deje sa to?

„Krízová intervencia na Slovensku funguje, robí ju napríklad Modrý anjel, ale som presvedčená o tom, že ak by to bolo nárazovo potrebné, zapojili by sa do pomoci i psychológovia, ktorí nie sú súčasťou tejto siete.“

Nemyslela som krízovú intervenciu, skôr to, že služby psychológa dnes nie sú hradené väčšinou zo zdravotného poistenia a nie každý si ich už dnes môže dovoliť. 

„Je isté, že už v súčasnosti si nemôžu dovoliť hradiť terapiu mnohí ľudia, ktorí by ju potrebovali, ale existuje medzi psychológmi akýsi kódex, že každý, kto potrebuje terapiu by ju mal dostať. A ak táto hrozba porastie, viem si predstaviť, že vzniknú iniciatívy, v rámci ktorých budú psychológovia poskytovať podporu i nezištne. Napríklad aj ponuka na tento rozhovor pre mňa znamená súčasť tohto procesu. Treba hľadať spôsoby, ako sa my odborníci vieme zapojiť už teraz.“

Prečítajte si i ďalšie blogy autorky.