Pomysli na Fléba

Pomysli na Fléba je sci-fi román z 1987 od škótskeho autora Iaina M. Banksa. Román z druhej polovice osemdesiatych rokov je hard sci-fi space operou zo starej školy zahŕňajúcej a rozvíjajúcej vtedajšie najnovšie vedecké poznatky. Je to jednoznačne jedna z top vesmírnych opier, ale istým spôsobom zostala kniha akosi zaseknutá v dobe a medzi subžánrami.

V osemdesiatych rokoch 20. stor. štafetu preberali témy arogantného a dravého kapitalizmu, lebo sme v dobe filmov ako Wall Street a kníh ako Americké psycho a vo vzduchu znova visela hrozba jadrového konfliktu medzi USA a Sovietskym zväzom a Reagan blufoval s hviezdnymi vojnami – témy domácich počítačov, virtuálnej reality, umelej inteligencie – témy ochrany životného prostredia a drogovej epidémie a mladí, ambiciózni a draví autori, ovplyvnení punkovou hudbou a literatúrou svojich predchodcov, chceli všetky aktuálne myšlienkové prúdy, nové technológie a výzvy a potenciálne hrozby vydestilovať a pretaviť do niečoho nového, čo sa im neskôr aj podarilo a čo sa neskôr nazvalo kyberpunkom.

Svet možno vyzeral nebezpečne a chaoticky, všemocné nadnárodné korporácie intrigovali a hekeri sa snažili do ich databáz nabúrať a padávať informácie na čiernom trhu, pričom na tie skutočné trhy na špinavých námestiach, preplnených uliciach a pofidérnych bočných uličkách padal kyslí dážď a hviezdy nikto zo zeme nevidel kvôli oslepujúcemu blikotu chladných modrých neónov veľkomiest – tento svet bol však plne funkčný a ľudia sa v ňom rojili ako maniakálne mravce v ešte šialenejšom bludisku pretechnizovaného a fantaskného mraveniska – má to všetko nádych postapokalypsy, ale nie je to zničená zem v jadrovom holokauste, nie je to pustatina ľudskej reality, ktorá sa prepadla do nevedomosti a barbarstva a nie je to Zem za milióny rokov, kedy si príroda pomaly privlastňuje späť planétu a ľudstvo je dávno zabudnuté.

Ľudia nebudovali galaktické ríše, ale utekali zo Zeme do habitatov a vesmírnych staníc, žili na nehostinných kolóniách slnečnej sústavy, ktorou neustále brázdili ťažobné a prepravné lode, pašeráci, piráti, zbohatlíci a dobrodruhovia. Pričom život v slnečnej sústave – v neosobnej a mrazivej ľahostajnosti kozmu – spôsobil výraznú zmenu psychiky ľudí, ktorí čím si viac umelo predlžovali život, boli stále viac odosobnení, odľudštení a napokon už málo pripomínajúci pozemšťanov. Cez génové inžinierstvo, terapie a kybernetické implantáty ľudstvo pomaly začalo preberať svoju vlastnú evolúciu do vlastných rúk. Toto nie je optimistická Nadácia, toto nie je galaktický feudalizmus Duny, toto nie je science fantasy Hviezdnych vojen. Je to temný vesmír, v ktorom každý každého využíva pre svoje vlastné ciele, alebo z nudy.

Iain M. Banks však napísal niečo klasickejšie, než bol dobový trend, ktorý síce túto knihu očividne ovplyvnil, ale len na povrchu.

Galaxiu osvetlili záblesky prestrelok vojnových lodí, zničených gigantických vesmírnych staníc, zničených planét a explodujúcich sĺnk. Až tak sa moderné vedenie vojny rozlúčilo s akýmikoľvek ľudskými merítkami. Môžete drviť a ničiť z nepredstaviteľných diaľok, likvidovať planéty z miest mimo ich sústavu a zo vzdialenosti celých svetelných rokov primäť hviezdy, aby sa premenili v novy. Galaxiu zachvátil pomaly sa rozbiehajúci, a akcelerujúci konflikt.

Kultúra, ktorá sa storočia kúpala v pohodlí a bezstarostnosti bola donútená k niečomu, čo sa jej anarchistickej povahe priečilo a hnusilo. Kultúra po dlhom váhaní napokon predsa len vyhlásila vojnu Idiranom.

Idirania sa vyvinuli ako vrcholové netvory na planéte netvorov. Divoká a neľútostná ekológia Idiru z predávnych dôb už dávno zmizla a s ňou aj ostatné miestne netvory. Idirania si napriek krutému prostrediu a krutému boju o prežitie zachovali inteligenciu, ktorá z nich urobila víťazov a rovnako aj biologickú nesmrteľnosť. Tá vzhľadom na brutalitu niekdajšieho boja a prežitie – nehovoriac o vysokej radiácii na Idiru – bola skôr evolučnou výhodou než známkou stagnácie. Akurát sú tak trocha náboženskí fanatici.

„Idirania sú bojovníci od prírody, majú skúsenosti a guráž a celá ich spoločnosť je prispôsobená na neustály konflikt. Lenže Kultúra, tá zdanlivo rozpoltená, anarchická, hedonistická, dekadentná zmes viac-menej ľudských druhov, z ktorých sa večne roja a odlietajú rôzne ľudské skupiny, alebo ktorá také skupiny absorbuje, už proti Idiranom bojuje takmer štyri roky a nejaví najmenšie známky ochoty sa vzdať alebo napríklad len dospieť ku kompromisu.“ (Pomysli na Fléba, Planeta 9, 2018)

Bora Horza Gobuchul je Chameleón. Už ich je len hŕstka. Nikto presne nevie, či vznikli ako prirodzená mutácia ľudského genómu, alebo či vznikli génovým inžinierstvom ako spravodajská zbraň v dávnom konflikte, ktorý si už nikto nepamätal. Nech už to bolo akokoľvek, sú kvôli svojej schopnosti nebezpeční. Dokážu totiž vedome ovplyvňovať svoj metabolizmus a bunečné delenie a dokážu prebrať na seba podobu akéhokoľvek človeka.

„Nielenže sú Chameleóny až príliš zmenení oproti pôvodnému genofondu druhu, sú ešte k tomu hrozbou ľudskej identity, spochybnením individualizmu. Nemá to nič spoločné s dušou alebo ovládnutím tela či mysle; odpor, ako dobre vedeli Idirania, vzbudzuje behavioristické kopírovanie druhých. Individualitu, ktorú väčšina ľudí chová ako to najvzácnejšie, čo na nich vôbec je, akoby jednoduchosť, s ktorou na ňu Chameleón dokáže nakašľať a použiť ju ako preoblečenie, menila v čosi lacné.“

Horza sa pridal na stranu Idiranov skôr preto, že je proti Kultúre než že by bol za Idiranov a ich šialené náboženstvo. V Kultúre vidí úpadok ľudskej rasy. Kultúra natoľko spohodlnela a natoľko sa spolieha na umelú inteligenciu a stroje, že postupne degraduje vo svojom do vatičky zabalenom dekadentnom životnom štýle. Idirania sú síce náboženskí fundamentalisti a myslia si, že sú bohom vyvolený druh, na druhej strane však dobité územia nechávajú na pokoji a predstavujú v porovnaní s Kultúrou hrdý a organizovaný spoločenský systém.

Horza je agentom Idiranov a dostane za úkol získať najnovší Mozog – umelo-inteligentný superpočítač – ktorý sa skryl po útoku na loď Kultúry, na jednej z Planét mŕtvych. Ide o Scharov svet, ktorý práve prežíva dobu ľadovú. Kedysi tu žila vyspelá humanoidná civilizácia, ktorá spustošila planétu v jadrovej vojne a sama seba potom dorazila a vyhubila biologickými zbraňami. Planéta je v kľudovej bariére Dra’Azona a teda predstavuje neutrálne územie, na ktoré by len šialenec pomyslel zaútočiť. Nikto si nechce proti sebe poštvať Dra’Azona.

Dra’Azoni sú superrasa z čistej energie, ktorá sa už dávno odpútala od normálneho, na hmote založeného života v galaxii. Z dôvodov, ktoré sú očividné len pre nich, sem-tam oddelia a chránia nejakú planétu, ktorá by mohla poslúžiť ako vhodný pamätník smrti a márnosti. Scharov svet so svojimi krátkymi a pochmúrnymi dejinami bol ideálnou planétou pre nich.

A presne tam sa ukryl nebezpečným manévrom skrz hyperrpriestor najnovší model Mozgu Kultúry, ktorý chcú Idirania získať a Kultúra buď zachrániť alebo zničiť. A náš hrdina Horza musí nájsť nejaký spôsob ako tento Mozog pre Idiranov získať.

Pomysli na Fléba je jedno z klasických diel vedeckej fantastiky. Je hard sci-fi, keď sme zaplavený technickými detailmi, je space operou, v ktorej cestujeme galaxiou medzi planétami, habitatmi, vesmírnymi stanicami, je to spravodajská hra šmrncnutá s military sci-fi a koketujúca s niektorými trópmi kyberpunku ako sú génové inžinierstvo, implantáty, transhumanizmus a umelo-inteligentné superpočítače.

Na druhej strane treba uznať, že keď chcete vesmírny kyberpunk, tak sú lepšie knihy, napr. Schismatrix od Brucea Sterlinga. Keď chcete čistú military sci-fi, tak je lepšia Večná vojna od Joea Haldemana, či Práporčíkova nádej od Davida Feintucha. Keď chcete istý mix záhady, kyberpunku a space opery, tak je lepší a modernejší mozog taviaci Odhalený vesmír od Alastaira Reynoldsa.

Ale román je aj napriek problémom s tempom deja a niektorými zbytočne naťahovanými a zbytočne opisnými pasážami zaujímavé a kvalitné čítanie s imaginatívnymi veľkými scenériami a mnohými zaujímavými futuristickými zariadeniami a hlbšími konceptmi akými sú pokrok a pohodlie, vojna a mier, naše miesto vo vesmíre, čo to zmená byť človekom a rozhodne patrí do top 50 sci-fi kníh, aké boli kedy napísané. A koniec je prekvapivý, akčný a krvavý. Takmer tarantinovský.

Ak ste fanúšikom science fiction, rozhodne nesmie táto klasická kniha žánru vo vašej knižnici chýbať.