Denník N

Zamorená zem

Účinky zrýchleného pohybu sa na Zemi prejavujú už v každej  oblasti ľudského života. Súvisí s tým aj vynútená pozornosť voči prírode a jej zákonitým procesom, pokiaľ sa vôbec vedia rozoznať.  Nie je už možné len tak vyliať do zeme znečistený odpad alebo zamoriť rieky, nie je ľahké ani otvorene ublížiť zvieraťu bez toho, aby nebol za to previnilec volaný aj k trestno-právnej zodpovednosti.

I keď sa zdá, že stupňovanie represií za znečisťovanie vzduchu, vody a zeme stále narastá a  zdanlivo sú veci v pohybe, je to naozaj len zdanlivo, pretože problém znečisťovania a ubližovania spočíva  v omnoho hlbšej rovine a dnes ešte nič nenasvedčuje tomu, že by svet okrem vyložene viditeľných foriem vnímal oveľa závažnejšie príčinné procesy, viditeľným formám predchádzajúce. Tento článok sa však nebude zaoberať technickým vyžarovaním vysielačov mobilných operátorov ani TV vysielačov i keď tiež neviditeľným, ale problémom oveľa závažnejším, ktorý súvisí s podstatou ľudského správania.

Viditeľné ako následok neviditeľného

Osvietení umelci, zvlášť  ľudia so schopnosťami vidieť za hranice fyzických zmyslov poskytujú obrazy, ukazujúce ako vyzerá zamorená zem z hrozivých  útvarov škaredého cítenia, myslenia i hovorenia. Akým  jedom sú pre celú prírodu a pre všetko živé, nielen pre človeka!   Žiaľ ľudia,  dokonca ani veriaci ľudia sa nad citmi a myšlienkami príliš netrápia.  Pre väčšinu sú to formy imaginárne, neviditeľné, napriek tomu, že slová a činy vznikajú práve z nich.   Neprekvapuje, že aj  kresťanský svet usiluje prevažne iba o akýsi jednostranný morálny profil človeka, viditeľný iba navonok, oddelený od vnútorného života a komplexnej zodpovednosti.

Viditeľné a neviditeľné nie je možné bez následkov nikdy oddeľovať! To neviditeľné prechádza napokon aj do foriem viditeľných, preto je naivné ignorovať skutočnosti vnútorných dejov, hoci sú dlho mimo viditeľného pozorovania. Tak ako rastline trvá určitý čas, než sa pohyb po zasiatí zviditeľní i navonok, nie je to inak ani u človeka, ktorý tento pohyb vyvoláva svojím vnútorným chcením.

Citová a myšlienková sejba.

Všetko to ako človek cíti a myslí sa dá nazvať sejbou. Ako nádherne by rozkvitala Zem, aký slobodný a mieru plný  by bol život ľudí keby všetko cítenie a myslenie ľudí vychádzalo z vedenia a plnenia vyšších, duchovných zákonov.  Žiaľ skutočným problémom  ľudí celého sveta je znečistenie, ktoré vychádza z nízkych citov a myšlienok, ktoré ako osivo prináša denne tomu zodpovedajúce plody. Boli vložené do pôdy a dozrievajú podobne ako v rastlinnom svete keď sa vložia semená do pôdy zeme. Rozdiel je len v tom, že pôda do ktorej zasievame city a myšlienky je pôdou jemnohmotnou, neviditeľnou síce fyzickému zraku, ale za to tiež úplne reálnou. Ignorovanie tejto mimoriadnej zodpovednosti za svoj vnútorný život  sa prejavuje v následkoch vo všetkých medziľudských vzťahoch, nehovoriac o nadväzujúcom  rozhodovaní, ktoré napokon utvára realitu životných podmienok  ľudstva.

„Každá myšlienka, každý pocit, každé vzkypenie emócií, naše nápady, prianie, túžby, všetko, čo nám prebehne hlavou, nič z toho nie je na energetickej úrovni bez účinku.“  Jemnohmotné znečistenie životného prostredia myšlienkovými a emociálnymi  výlučkamii  miliárd ľudí predstavuje jeden z najväčších problémov sveta.  I prepožičané slová k vyjadreniu nízkosti vytvárajú spustnutú otrávenú  záhradu, v ktorej si človek necháva  pre seba dozrievať zodpovedajúce plody. A tým aj vytvorenie osudu, ktorý sa mu postupne stáva realitou ako jeho životné podmienky!

Reč človeka nie je totiž žiaden prázdny zvuk, pre človeka sa to čo hovorí a ako to hovorí aj zodpovedajúco uskutočňuje. Svet, ktorý vytvoril si tak potom doslova „ťahá so sebou“.

Podľa opisu ľudí, schopných nahliadať nad fyzický svet zmyslov, je vnútorné vyžarovanie dnešného dospelého človeka svetu bezpočetných prírodných bytostí, o ktorých často ani netušíme, keďže sme k nim stratili prirodzený vzťah,  často tak odpudzujúce, že sa nedokážu v našej blízkosti zdržovať. Niet sa potom ani čomu čudovať, že je človek práve porušením tohto vzťahu zbavený aj pomocí z bytostného sveta prírody. Spočíva v tom nepripravenosť ľudí pred prírodnými katastrofami a iste aj tá často nepochopiteľná útočnosť zvierat. Mohlo a malo by to varovať každého, že niečo ani pri týchto útokoch nie je v poriadku. Naozaj si myslíme, že aj za týmito útokmi je len náhoda alebo nešťastný okamžik v ktorom nám len tak z ničoho nič skrížili cestu?  Podľa niektorých tvrdení vediacich nebýva vyžarujúce okolie človeka pre zviera tak neviditeľné.  Ľahko sa presvedčíme aj o účinkoch opačného cítenia, ak  vysielame ku zvieraťu láskavé myšlienky, lebo zviera to veľmi rýchlo spozoruje.

Človek ktorý sa ťažko dopúšťa viny voči prírode nemôže očakávať, že z toho vyjde nedotknutý. Isteže, táto vina nemusela byť  zasiata nevyhnutne počas jeho súčasného života, nejeden raz mimoriadne ťažké následky pri strete v prírode dávajú tušiť aj príčinu. Koľko je tiež svedectiev odporných obrazov zanechaných pytliakmi len  z dôvodu nechutného biznisu s trofejami, či mnohé zvrátené zábavky pri love na zvieratá, prekračujúce akýkoľvek zmysel ľudskej činnosti. Koľko zvrhnutých zábav pri mučení zvierat v arénach, ba často i vo vedeckých laboratóriách, kde sa ignoruje utrpenie živých tvorov. Nehovoriac o znečisťovaní a devastácii prírody bezpočetnými druhmi ľudskej aktivity.

Nevedomosť, ignorancia a bezcitnosť, často i sprostota na jednej strane idú – ruka v ruke s ničením na strane druhej.  Príroda má však nielen vždy pravdu, oná má aj posledné slovo! Nie v zmysle pomstychtivosti, lebo príroda sa nikdy nemstí, ale v zmysle vyrovnania následkov z porušenia vyšších  zákonov, ktoré musia zasiahnuť predovšetkým človeka ako ničiteľa.

Iste, nie všetky napadnutia zverou musia mať vyložene osobný vzťah. Ak by vnímavosť človeka nebola na takej katastrofálnej úrovni vo vnímaní bytostného sveta ako je to ešte dnes, bol by mnohého nešťastia uchránený. Človek však nielen toto spojenie stratil on sa tomu ešte aj vysmieva. Preto ani nie je pri ohrození, ale ani pri zmenách v prírode, ktoré  nazývame katastrofami, včas varovaný a ochránený. To sa deje už len u zvierat.

Zvieratá vidia viac

Zvieratá sú skutočne jasnovidné a vidia i to, čo už človeku viditeľné nie je. Tým sa dá vysvetliť aj ten záhadný dôvod, prečo zviera častejšie zaútočí na ustráchaného alebo hnevom sršiaceho človeka. Zvieratá zrejme vidia formy strachu alebo iné nečisté vyžarovanie, ktoré z nešťastníka srší do okolia a reagujú útokom. Nie výhradne na telo človeka! Naviac, keď sú tieto formy dráždivé, provokujúce a ohavné zároveň. Ak niekto pochybuje o jasnovidnosti zvierat a mimozmyslovej komunikácii so svetom prírodných  bytostí, nech si po svojom vysvetlí príčiny toho, prečo sa pri blížiacich katastrofách práve zvieratá takým záhadným spôsobom vzdialia z dosahu rútiaceho nebezpečenstva. A to sú fakty, ktoré sa poprieť nedajú!

Pozemské zákony sú zatiaľ príliš benevolentné voči poškodzovaniu životného prostredia, týkajúceho sa zneužívania duchovných schopností človeka, patrí k tomu aj reč. Ako-tak sa berie v úvahu trestný čin poškodenia povesti či dobrého mena alebo krádež autorského diela ako myšlienkového majetku autora, ale ani to nie vo vzťahu k celku, ktorý jedinec svojim konaním poškodzuje. Chráni viacmenej iba záujmové skupiny a jednotlivca. Čo sú však dodnes  pozemské zákony? Príde raz iste doba, keď i za čin ohovárania a všeobecného poškodzovania harmónie budú ťažké tresty. Tých sa však dostáva tak či tak už v nespočetných formách bolesti  a utrpenia denne,  hoci  si málokto usiluje priznať súvislosti, keďže následky sa neprejavujú okamžite.

Na Zemi už dlho prebieha dianie, ktoré neustálym zrýchľovaním „očistných procesov“ pôsobiacich vo stvorení, vyvoláva následky za porušovanie zákonov oveľa rýchlejšie a dá sa predpokladať, že sa priblíži i doba, keď každé vážne porušenie zasiahne previnilca veľmi rýchlo. Či nestojí za to, naučiť sa vnímať konečne to, čo z nás vychádza a čím všetkému živému škodíme?
Človek neškodí len vedome, čo je iste oveľa závažnejšie ak tak činí, ale v najväčšej miere z nevedomej hlúposti. Nevedomý totiž znamená inak povedané aj hlúpy, na čo si prikladať servítku?

Nik nemusí byť  géniom ani jasnovidcom aby pochopil, že za súčasného stavu ľudského myslenia a nažívania, keď  prevažná časť ľudstva nemá  záujem čokoľvek na sebe samom zmeniť, nemôže na Zemi rozkvitnúť šťastie, pravá krása ani ozajstná radosť. Nie bez úplného odstránenia nečistoty zo Zeme a tiež i … vyradenia nenapraviteľných znečisťovateľov. Všetko sa však deje zákonite, hoci tomu človek nechce rozumieť. Nič sa nedeje skokom ani podľa predstáv fantáziou „obdarených“  ľudí.  A čo znamená pojem času v ľudskom ponímaní? Čo je  ľudský rozum aby sa ním hodnotil a meral všeobsiahly zásah a koniec očisty?

Problémom sveta nie je teda v prvom rade zlá politika štátov ani kriminalita nie. Problémom sveta je vnútorný stav ľudí a nečistota z ľudí vychádzajúca, ktorá zamorila zem! Znečistený duchovný stav ľudí pretrvávajúci už tisícročia a nemožno ho nazvať dobrým.

Nenamýšľajme si preto, že pre našu záchranu stačí materiálne úsilie ozdravenia planéty opatreniami spočívajúcimi v zmene ekologických náplastí, v aktivitách s obmedzovaním priemyselného odpadu, či znižovaním emisií, pretože to všetko je iba na povrchu a platí na dočasnosť. Nepochopenie hlbších, oveľa hlbších súvislostí so zamorením Zeme nepovedie k trvalej náprave,

 

Teraz najčítanejšie