Rieka

Úzka ulička, moje kroky sú pomalé. Trúbenie, len tak znenazdajky, tesne pri mne. Preľaknem sa, takmer vletím pod auto. Je kúsok odo mňa, pokúša sa prejsť popri zaparkovaných autách. Pootočím hlavu, za volantom starší bradatý chlapík. Nevrlý, z jeho úst vychádza spŕška vulgarizmov. Na moju adresu, samozrejme. Nečakám, rýchlo vybehnem na chodník. Len čo prejde, vraciam sa na pôvodné miesto. Neviem, veľmi zle sa mi tam chodí. Možno nekvalitný asfalt plný výmoľov. Križovatka, otvára sa presne predo mnou. Kam teraz, to keby som vedela. A prečo som tu, pýtam sa sama seba. Nedokážem prísť na nič použiteľné, viem len, že som sa sem dostala priamo z budovy školy. Prednáška, spomínam si. Vľavo, tam sa vyberiem, rozhodla som sa. Bez dôvodu, len tak, po krátkej úvahe.

Dlhá ulica, po oboch stranách lemovaná rozličnými obchodíkmi, reštauráciami. V hlave sa mi to mieša, myšlienky, je ich toľko. Chce to roztriediť ich. Mením plán, vchádzam do obchodu. Vŕzgajúce dvere, za pokladňou predavač. Čiernovlasý, pomerne nízky. Pozriem na neho, len tak ledabolo, na pozdrav nezabudnem. Tovar, je ho tu plno, chodím uličkami, hlavu otáčam na obe strany. Kabelky, ale ich tu je. Všakovaké vzory, materiály, jednoducho výber. Nápad, ani neviem ako, ale prišiel. Sám od seba, pripravený som ho nemala. „Môžem poprosiť túto?“ smerujem otázku na ženu stojacu medzi regálmi. „Nech sa páči,“ už mám vybraný kúsok v ruke. Obraciam ju, skúšam, otáčam sa pred improvizovaným zrkadlom. Hovorí mi čosi, informáciu o cene. Nie, to vedieť nemusím, pomyslím si. „Vezmem si ju,“ dávam mu vedieť a odchádzam k pokladni. Usmieva sa na mňa, sprevádza ma až do prednej časti obchodu. Hotovo, je to za mnou, v ruke sa mi hompáľa tenká igelitová taška zelenej farby. A v nej ona, moja nová kabelka. Niekto by sa možno smial, ja nie, myslím to vážne.

Ešte nekončím, hrdo kráčam ulicami mesta. Sledujem riavu ľudí náhliacich sa všetkými smermi. Nie som jedna z nich, momentálne určite nie. Električková zastávka, dolieha ku mne krik. Detský, akési chlapča rozhadzuje rukami a poriadne kričí. Matka najprv stojí, odoláva jeho náladám. O chvíľu je všetko inak, zohne sa, jej ruka pristane na jeho tele. Niekoľko úderov a je pokoj, stíchol. Výjav, scéna, veľmi nepríjemná, pozorujem situáciu. Viem, nič ma do toho nie je, ale je to dieťa. Nemala by, je predsa dospelá, sú aj iné spôsoby. Dosiahla čo potrebovala, už sa nikto z prítomných po nej nemusí pozerať. Chlapec stojí, žmolí si oči. Je mi smutno, nič podobné neschvaľujem, nikdy by som neudrela dieťa. Malé nevinné stvorenie. Neviem, ako to vzniklo, ale bez ohľadu na to, matka nesmie.

Detstvo, krásne obdobie života. Také dôležité, tam kdesi začína život. Chceš, nechceš, je to tak. Mama, otec, po tvojom boku. Dievčatko, ešte stále malé, vidím ho. Dlhšie vlasy kdesi vpredu zopnuté sponkou. Spomínam si, hovorilo sa im pukačky. Mala som ich odložené, bola to taká drevená šperkovnica, pokiaľ viem, dar na narodeniny. Hore na vrchnej strane boli kvietky rozličných druhov. To bolo sponiek, všetky možné farby. Striedala som ich podľa nálady i oblečenia. Novinky z tejto oblasti mi nosieval ocko. Veľmi sa v nich nevyznal, ale o to radšej mi ich kupoval. Vraj mi tak krásne svietili oči, spôsobovalo mu to radosť. Hm, bolo to dávno, veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Niektoré nie, ale moje vlasy určite. Prešli viacerými zmenami, s niektorými som spokojná, s inými nie. Experimenty, nielen s účesom, ale i farbou. Pri jednej nikdy dlho nevydržím, život je zmena, tak prečo nie.

Zrkadlo, veľké s ozdobným rámom. Vidím sa v ňom celá. Letné šaty lemované čipkami, biele podkolienky, len tie vlasy. Učesať, áno, už len to mi chýba. Prichádza, je v zrkadle spolu so mnou, vidím jej ruky, zapletajú mi vrkoč. Pozorujem jej šikovné prsty, prepletá nimi, o chvíľku je hotová. Tiež by som to tak chcela vedieť, prehadzovať pramienky jeden cez druhý. Ešte nie, ale príde čas, vysvetľuje mi, aby upokojila moju detskú dušu.