Denník N

Cesta do Ushguli

Dnes ráno som sa vybrala do Ushguli- najvyššie položenej dediny v Európe. Lístok som si kúpila už včera. Takže som ležérne došla na miesto, kde som mala nastúpiť. Nikde nikoho, obchod zatvorený. Neprepadla ma panika, lebo ja už nepanikárim, len ma chytil “aktívny náser”. To je taký, že ani nie ste nasratí, len vás to núti niečo robiť. Zamierila som na stanicu, čo je v Mestii miesto, kde je veľa busov a na stene jednej z budov je vycapený nápis “Bus Station”. Ukazujem šoférom, ktorí tam postávajú môj červený lístoček, ale len kývu hlavou, že k nim nepatrím, že oni ma neodvezú.

Našťastie sa našiel jeden podnikavec hovoriaci anglicky, a ten sa naveľa naveľa vychytil, že nech mu ukážem, kde som ten lístok kúpila. Pani, ktorá mi ho predala, práve otvárala obchod. Prehodil s ňou pár slov, zobral 35 lari, 5 jej nechal a išli sme zháňať ďalších ľudí, lebo veď kvôli mne jedinej by nemeral cestu tam a späť. Začal vykrikovať “Ushguli, Ushguli”. Na Rusov bafol “Where are you going?” Vystrašení Rusi mu odpovedali “V magazin”. To už sme sa rehotali obaja. Chytil dvoch Talianov, jedného Nemca a Kórejčana, ktorý sa každému pozdravil zvlášť.

Tak sme vyrazili. Zastavili sme hneď na benzínke za dedinou, kde bol nával. Stálo tam asi 20 áut a medzi nimi jedna krava. Keď sme natankovali, otočili sme to naspäť do dediny, aby sme vyzdvihli kolegovu (asi) dcéru s malou vnučkou. Všetkých nás nejako zorganizoval, ja som dostala čestné miesto na sedadle smrti, a vyrazili sme. Aaaale ešte stále nie do Ushguli, museli sme sa vrátiť na Bus Station, kde kolegovi doniesol cigarety. No a potom to zas otočil naspäť a už sme fakt išli do Ushguli.
V snahe spríjemniť nám cestu pustil hudbu. Ale tá nebola príjemná. Možno by sme si zvykli aj na miestny hip-hop rezaný dychovkou, keby aspoň jednu pesničku nechal dohrať. Mal tam všetko, od Eddieho Vedera, cez ruský pop, až po Eminema. Každú pesničku stopol (v tom lepšom prípade) v polovici. Niektoré pritom začínali dosť divoko. Všetci sme boli ticho, ale v Ushguli sme vystúpili s mierne nepríčetným výrazom v očiach. Okrem malej kolegovej vnučky, ale na tej sa následky určite prejavia neskôr.

Cestou fajčil, trúbil a telefonoval. Najviac s nejakou Ľubou, tá mu nechcela dať peniaze. Furt sa dohadovali až ho vytočila a skríkol na ňu “Davaj dengy”. To sa Ľube nepáčilo (veď je žena) a zložila mu. To šoféra nasralo a začal nadávať (veď je muž), a mamička v aute mu začala rozprávať niečo hlasom, ktorý znel ako napomínanie (veď má v aute dieťa).
Keď mu Ľuba zavolala 4. krát, to už sme sa všetci modlili. Aj tí, čo nerozumeli rusky. Cesta úzka, po pravej strane priepasť, po ľavej skalná stena, z ktorej zvyknú padať skaly a pred nami auto v protismere. Prežili sme to. Šofér si zapálil asi dvestú cigaretu a všetci sme dúfali, že sa s Ľubou dohodnú, kým pôjdeme naspäť.

Teraz najčítanejšie