Denník N

Kauza Cervanová – Teror na XII. správe MV – 4. časť

 

Pokračovanie.

Organizovaný teror bol sústredený v sídle Štátnej bezpečnosti na Drieňovej ulici v Bratislave. Nekontrolovateľné miesto si pre svoj cieľ vyhradil plk. Pálka.

Svedkyňa pani MUDr. Viera Zimáková bola väznená dokonca aj vo Väzobnej väznici Justičného paláca,

pokiaľ z nej Valašík  s Lamačkom nevypáčili útek z vodáckeho splavu, ku ktorému nikdy nedošlo. Doznania o účasti pri zločine už mali podpísané, keď zistili …. že Pálka s Lőrinczom ich vytĺkli z nesprávnej osoby – dokonca s 34-násobným alibi.

Áno, pani Dr. Zimáková bola prvým svedkom, ktorý pod nátlakom eštebáka Lőrincza proti vlastnej vôli tzv. logický dej (príbeh v znení obžaloby) Jána Pješčaka protokolárne zaznamenal.

Valašíkovi a Lamačkovi sa ani len nesnívalo, aké prekvapenie im Pálkov „korunný svedok“ pripraví, pretože ich komplici medzičasom vytĺkli ďalšie 3 kompatibilné doznania od ďalších 3 osôb.

 Dobre čítate,

doznanie vytĺkli z tehotnej ženy,

ktorá sa pred 4 rokmi, ešte ako študentka, splavovala na Hrone s ďalšími 34 spolužiakmi. Nevedela, ako sa má brániť, pretože inkriminovaný dátum jej neprezradili. Vlastne prezradili. Ale až v čase, keď  za pomoci väzenskej agentúry mali ďalšie 3 doznania vymlátené  vo väzbe od ďalších obvinených osôb.

A nakoľko sa študentka Zimáková od diania v Bratislave nielen jasne dištancovala, ale preukázateľne nachádzala v prítomnosti ďalších 34 svedkov v 180 kilometrovej vzdialenosti, doznanie o jej úteku z táboriska z nej museli Valašík s Lamačkom násilne dostať.

V opačnom prípade z nej Pálka vyrobil korunného svedka nezákonnej činnosti nielen seba samého, ale najmä dozorujúceho prokurátora Valašíka a celého realizačného týmu tzv. „zvláštní skupiny“, pretože ten vytĺkol doznania od ďalších obvinených presne toho istého príbehu, aký opisovala Zimáková.

Je to korunný dôkaz! Že tento príbeh sa nikdy nestal, bol vymyslený a nezákonnými prostriedkami násilne vynútený, ako je zaprotokolované. Tvrdím to celých 38 rokov a Kanické archívy moje slová potvrdzujú. To čo zverejnilo zglejené bratstvo Petra Tótha sú preukázateľné účelové klamstvá a lži.

V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa ako vymáhači doznaní v politických monsterprocesoch zviditeľnili najmä Vladimír Kohoutek s Bohumilom Doubekom. Sadistickí rutinéri vytĺkli doznania Slánskeho, Klementisa  a približne ďalších 200 osôb v pivniciach Kolodejského zámku, ktoré im slúžili ako väzobné cely. Všetci sa doznali, dokonca aj súdruh Husák! Po získaných doznaniach boli obete ich brutality premiestnené do pražských väzobných väzníc do Ruzyni a na Pankrác.

Podobné postupy tzv. vyšetrovania boli praktizované a technicky zabezpečené aj v Kauze Cervanová. Podobne ako svedectvo Lukáča Karabínoša aj

doznanie na mol opitého Kocúra získali v Dunajskej Strede,

bezprostredne po oslave jeho promócie. Stalo sa to v čase, keď nestihol ani len vytriezvieť. Pani MUDr. Zimákovú, Ing. Beňovú, Čermana a Andrášika spracovali na Drieňovej.

Realizačný tým „zvláštní skupiny“ bol tou istou kategóriou policajnej beštiality, akou boli Kohoutek s Doubekom.

Ak sudca Kliment tvrdí, že päťdesiate roky sa v osemdesiatych neopakovali, k takýmto tvrdeniam je nepochybne silne motivovaný. Čo do pozadia vyšších záujmov Kauza Cervanová nie je iný „príbeh“ ako kauzy Jozefa Majského či Pavla Bielika z KDH. V protiklade s týmto príkladom Kanice priniesli dôkazy. Nielen o „ľuďoch“, ktorí prípad fabrikovali, ale aj o nezákonnostiach ŠtB a spôsoboch, aké používali.

Spúšťacím a rozhodujúcim momentom akcie Kamera je deň 22.02.1980. V objekte postupov Správy vyšetrovania  ŠtB je nič netušiaca mladá lekárka, pani MUDr. Viera Zimáková. Nachádza sa v počiatočnom štádiu tehotenstva a oznamuje, že sa cíti veľmi zle. Do prípadu ju zaťahuje plk. Pálka

bez jedinej svedeckej výpovede zabezpečenej zákonnou operatívnou cestou.

Podobne ako niektorí neskôr obvinení Nitrania, aj

jej meno bolo do konania vytypované a ustanovené a v Kaniciach sú o tom dôkazy.

Na rozkaz pplk. Pálku je odovzdaná do zvláštnych priestorov k rukám eštebáka npor. Jána Lőrincza. Výsledok je známy.

Prečo si Pálka objednal zabezpečenie „doznania“ na tomto pracovisku je dostatočne zrozumiteľné. Štátna bezpečnosť bola štátom v štáte, nik ju nekontroloval a obviniť tu kohokoľvek z nezákonnosti sa neopovážil ani ten najvyšší. Eštebáci mali k dispozícii všetko, vrátane toxických, psychotropných a biologických látok. Navonok to bolo prísne zakázané, ale robili sa tu aj horšie veci.

Účasť Štátnej bezpečnosti na vymáhaní doznaní pri vyšetrovaní vraždy Cervanovej je korunným dôkazom, že sa tu jedná o politický monsterproces rukopisu päťdesiatych rokov.

Politické, obchodné a spoločenské vraždy doma i v zahraničí existovali, len sa o nich nepísalo a nehovorilo. Organizovala ich Štátna bezpečnosť, ale nie svojvoľne. Dialo sa to výlučne pod gesciou Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Ten mal na to svoj odbor zvláštneho určenia – bol to VII. odbor I. Správy Ministerstva vnútra. Plánovaná a organizovaná vražda sa v jeho terminológii nazývala výkonom agenta a spadala medzi úkoly zvláštneho určenia.

A jej vrahovia? Je samozrejmé, že socialistická spoločnosť nijakých nemala. Mala len agentov vykonávateľov a agentov zvláštnych operácií. Práve účelový prívlastok inštitucionalizoval zneužívanie nájomných vrahov. Pán Svěchota v roku 1995 nič nové nevymyslel. Len pokračoval, čomu sa priučil v minulosti v radoch svojich súdruhov. Zvláštne operácie boli obsahovo tie isté kategórie organizovaného zločinu, či ich nazveme nájomnou vraždou, alebo „očistou“ rozvinutej socialistickej spoločnosti.

Postupy vyťažovania boli diferencované a jediné, čo sa mi doposiaľ podarilo zistiť a preukázať bolo zneužívanie Väzenskej stráže. Ako vyšetrovatelia ŠtB jednali v politicky motivovaných prípadoch a ako v zvláštnych nasadeniach, pretože tých bolo výrazne menej. Kto sa s eštebákmi niekedy stretol veľmi dobre vie, že predvolanie na Drieňovu bolo poznamenané presným počtom bezsenných nocí, pokiaľ neboli schmatnutí kdekoľvek na ulici.

Boli to praktiky Čeky, NKVD a KGB. Tie sa od primitívneho a pomalého zabíjania (pocítil som ho na vlastnej koži, keď som sa počas výsluchov nesmel opierať ani o operadlo stoličky, na ktorej som sedel), časom menili až po sofistikované postupy zneužívania medicínskych, chemických a už aj rádioaktívnych preparátov. Ich dôsledkom bolo duševné mrzačenie. Roman Brázda je a zostane živým svedomím vyšetrovateľov Hubceja, Taligu a ich prokurátora.

V krátkosti opíšem, čo som sa dozvedel od pani doktorky Zimákovej a sprostredkovane od Čermana, pretože rovnako trápenou „svedkyňou“ v rukách pplk. Pálku bola aj Naďa Beňová.

Pri rozhovore s ňou som sa obával, že vstane a odíde. Pani MUDr. Zimáková bola silná žena, ale ešte silnejšia matka odhodlaná chrániť svoje deti a rodinu. K prežitej potupe sa vracala nerada, vyžadovalo si to trpezlivosť. Ale pokiaľ nejakú energiu v sebe pozbierala, jej rozprávanie stálo za to.

Keď sa pani MUDr. Zimáková domov nevracala k svojmu dieťaťu, ktoré v tom čase ešte neprijímalo žiadnu inú potravu než materské mlieko, jej manžel a matka alarmovali koho mohli. Naďa Beňová bola na tom horšie. Podobne ako Andrášika, zobrali ju, ale nikdy nevedela, či sa vráti domov o deň, týždeň alebo mesiac. Žila sama a nakoľko jej najbližšia rodina bola v Nitre, mali ju kedy chceli a na koľko chceli. Jej otec – plk. Beňo – bol vojak vyhodený z armády po roku 1968. Bol jedným z mála, ktorí boli ochotní svoju vlasť v roku 1968 aj brániť. Po normalizačných previerkach ho vojenskí kontráši úplne zničili a profesijne odrovnali. A nakoľko Vojenská kontrarozviedka a Štátna bezpečnosť bola spoločnosť rovnakej DNA, Pálka vyvinul maximálnu snahu, aby dostal Romana Brázdu pod kontrolu a dosah ich právomocí čo možno najskôr.

Riaditeľ Československej televízie, kde bola Beňová zamestnaná, bol ich človek. S veľkou pravdepodobnosťou aj eštebák, veď poisťovací podvod a odpísanie auta agenta Kráľa, v ktorom „sa zabil“ vo Švajčiarsku emigrant Buček spáchali nedeliteľne a solidárne. Ich auto bolo evidentne zneužité aj odpísané v službách organizovaného zločinu Jána Pješčaka.

A nakoľko sudca Kliment v zločinnom konaní Štátnej bezpečnosti nič protispoločenské dodnes nevidí,

musím na to upozorniť.

Informácie, z oboch rúk boli veľmi podobné, hoci tie od Beňovej som dostal sprostredkovane. Na oboch bolo páchané sexuálne násilie – ako svedkyne nemali byť podrobované ponižujúcim osobným a telesným prehliadkam a väznené v CPZ, pretože obe boli vypočúvané v pozícii svedka.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Predošlé blogy:

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

 

 

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho iného, niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia, ukradli mi nielen rodinu a slobodu, ale pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú a ďalších 7 osôb. 38 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho trollov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu