Denník N

Moja Cesta hrdinov SNP – Časť 1: Príprava

V marci 2019 som sa po takmer 12-tich rokoch práce rozhodol pre niekoľko mesiacov voľna – sabbatical. Okrem iného som si naordinoval čas na spoznanie Slovenska a spoznanie seba. Tak vznikla myšlienka mojej Cesty hrdinov SNP – 760 kilometrov dlhého putovania po červenej značke od Duklianskeho priesmyku až po Devín.

Mesiac len tak chodiť. Prečo vlastne?

Rozhodnutie podujať sa na Cestu hrdinov SNP som spravil niekedy koncom roka 2018. Prípravy na môj sabbatical už boli v plnom prúde, v mojej práci bežal „hand-over“ a kým som utlmoval aktivitu na jednom fronte, o to viac som plánoval na druhom fronte. Postupne som  oboznamoval moje najbližšie okolie so zámerom prejsť Slovensko pešo. Reakcie boli rôzne. Od obdivu a uznanlivého pokyvkávania hlavou, až po pár mierne skeptických. A logicky padla otázka, prečo to vlastne robím. Takže prečo? V mojom prípade boli 2 hlavné motivácie a obe boli púťou v inom slova zmysle:

  • putovať po Slovensku – vykročiť z „bubliny“, ktorú som si v Bratislave vytvoril a navnímať aj tie časti Slovenska, kde som nikdy predtým nebol. Stretnúť ľudí, vidieť krajinu.
  • putovať k sebe – dopriať si čas na premýšľanie, rozjímanie…akési stretnutie so sebou. Zjednodušiť svoj život na kráčanie, jedlo a nocľah a medzitým nechať myšlienky voľne poletovať. Pozorovať sám seba a svoje reakcie na situácie, ktoré zažijem. Precítiť slobodu a zodpovednosť za seba. V núdzi spoznáš priateľa. A v samote seba.
Cesta hrdinov SNP

V tomto momente sa mi žiada povedať, že pred SNP-čkou som sa nepovažoval za žiadneho turistického nadšenca. Pochádzam z dediny neďaleko Nitry a behanie po kopcoch síce bolo na dennom poriadku môjho detstva, ale to je asi tak všetko. Cesta SNP nebola pre mňa nejakým „svätým grálom“ turistického úsilia. V živote som zažil 2 pokusy o viacdňovú túru a oba skončili v podstate fiaskom. S kamošom Peťom (túra z mladosti) sme si nesprávne pozreli, aký typ ventilu majú naše bicykle a hneď v prvý deň sme chytili defekt, ktorý našu túru Tribečským pohorím ukončil. Pri druhom pokuse o čunder – tentokrát s kamošmi z kapely – som si pre zmenu nesprávne pozrel (alebo ignoroval?) číslo na osobnej váhe a po 20km a 1500 výškových metroch ukončili moje trápenie bolesti kolien. Toľko k môjmu turistickému „track-record“. Rozpisujem sa o tom aj preto, že spoznávanie seba (jeden z mojich cieľov pre SNPčku) začalo už pár týždňov predtým, ako som vôbec spravil prvý krok.

Pochybnosti…

„Skúsenosti“ z minulosti spôsobili, že som o ambícii prejsť Cestu hrdinov SNP hovoril zväčša potichšie a pomerne často som používal slová ako „možno“, „pokúsim sa“, „veď uvidíme“, „mám rešpekt“ a pod. Spozoroval som na sebe, že som sa o svoj plán delil dosť selektívne. Vedelo o ňom možno 20-30 ľudí. Vedome som bol zdržanlivý. A čím bližšie bol dátum odchodu, tým viac vo mne rezonovala obava, že sa rútim sa do niečoho, o čom viem figu borovú a vôbec tam nepatrím. Poznáte ten pocit, keď niekto použije slovo, ktoré ste nikdy predtým nepočuli, ale snažíte sa tváriť, že je pre vás úplne bežné a na dôkaz ho použijete v nasledujúcej vete v úplne nevhodnom kontexte. Yep, that’s me. Buffka, approachové topánky, tarp, camel bag, chata Andrejcová (v mojich poznámkach zaznačená ako „Andrejova chata“). Nebudem sa pretvarovať – googlil som pomerne často a naozaj som mal pocit, že leziem niekam, kam vôbec nepatrím.

Druhým zdrojom obáv boli moje kolená. Mal som (minulosťou podloženú) obavu, že mi opäť raz ukážu červenú a tak som sa snažil aspoň ako-tak pripraviť. Chodil som na prechádzky a postupne som si do ruksaku balil viac a viac fliaš s vodou a kráčal dlhšie vzdialenosti. Nech si kĺby aspoň trochu zvyknú na to, čo ich čaká najbližší mesiac. Obavy vykulminovali až do bodu, že som sa išiel poradiť s fyzioterapeutkou. Samozrejme to bolo na poslednú chvíľu, čo môj ex-kolega Peťo, ktorý mi ju odporučil, lakonicky okomentoval tým, že „ona robieva prevenciu alebo terapiu. Takže, keď si nestihol prevenciu, ešte stále k nej môžeš po SNPčke chodiť na liečenie zranení“. Asi tak. Na stretnutí som dostal kopec dobrých rád, pár súcitných pohľadov sprevádzaných slovami „škoda, že ste neprišli skôr“ a bandáž s tejpom do mojej výbavy.

MTZ (materiálovo-technické zabezpečenie) a príprava

K celej technickej stránke prípravy sa nejdem veľmi rozpisovať, lebo podobných blogov už je niekoľko (pozri napr.: tento alebo tento) a sú podľa mňa erudovanejšie spracované, takže vypichnem len pár bodov, ktoré sa mne osobne osvedčili:

  • stretnutie s niekým, kto už SNPčku išiel – získal som kopec dobrých rád a pohľadov. Týmto ďakujem Ondrovi za náš pokec a radu, ktorá mi rezonovala v hlave celý mesiac „Nehroť to a počúvaj telo!“
  • dá sa to aj bez stanu – akurát treba lepšie plánovať nocľah, atď.. Ja som stan niesol celý čas a párkrát ma zachránil. No ak by som šetril na hmotnosti, stan určite pošlem domov ako prvý. Čo ma vedie k ďalšiemu bodu:
  • dá sa to aj s 20kg ruksakom. Jasné, menej kíl je menej kíl, ale v prepočte mi vychádzalo, že každé „kilo stojí kilo“ (každý ušetrený kilogram ma stojí asi 100 eur) a v nejakom momente to už bolo nad môj rozpočet.
  • stačia ľahké approach topánky a oplatia sa sandále – stretol som aj smutné tváre v tvrdých vibramoch aj „stíhačov“ v teniskách. Zlatá stredná cesta boli u mňa ľahké turistické topánky (na väčšinu terénu) a sandále (na asfalt a na mokrý terén – napr. ranné zarosené lúky).
  • paličky!!! – najlepšia vec, akú som mohol zobrať. Pri klesaní pomáhajú so stabilitou, pri stúpaní zapájajú ruky, ktoré sa po väčšinu dňa aj tak iba „vozia“.
  • plánovanie max. na 1-3 dni vopred – mne sa osvedčilo, ale rovnako som stretol aj ľudí, ktorí mali presný plán na 24 dní. Asi je to vec preferencie. Mne viac vyhovovala voľnosť, prispôsobiť si trasu podľa toho, ako sa aktuálne cítim a či sa mi chce chodiť, alebo sa motať a preskúmavať.
  • domov sa ide ľahšie – žijem pri Bratislave a tak som pôvodne logicky zvažoval smer Devín – Dukla. Ale domov sa naozaj ide ľahšie. Mať víziu toho kam kráčam a kto ma tam čaká, je silný motivátor, ktorý sa zíde v horších dňoch.
  • Nech žije Trello! – počas nekonečného prehrabovania sa internetovými obchodmi a desiatkami možností a ponúk, mi pomáhalo nestratiť sa v tom všetkom. Tu je môj „škrečkovací“ board (možno ešte niekomu poslúži).
  • fakt nepotrebuješ toľko jedla – za celý čas som sa nenaučil kupovať menej jedla a vláčil som so sebou všetko možné. A ono je to začarovaný kruh. Čím viac jedla máš so sebou, tým viac váži, tým viac páliš kalórie, keď ho nosíš a tým viac jedla potrebuješ. A tak dokola.
  • a posledná múdra rada vo fáze prípravy: so skupinou je veľa srandy, osamote je veľa sebaspoznávania – počas SNPčky som skúsil oboje a takto mi to vychádza.
Výbava tesne pred zbalením
Výbava tesne pred zbalením

Obavy vrcholia, je správny čas vyraziť

S blížiacim sa dátumom odchodu sa zvyšovala intenzita obáv zo všetkého, čo sa vlastne môže pokaziť. Napriek tréningu, prečítaným blogom, stretnutiam a všetkej výbave som aj tak mal stále pocit, že nie som dostatočne pripravený. Že je veľa toho, čo si neviem predstaviť: ako to bude vyzerať v mieste prvého nocľahu – budem tam sám alebo tam bude ešte niekto? Aké to bude stretnúť sa s ľuďmi, ktorí behajú po horách každý víkend a ja medzi nich prídem ako nefalšovaný „paštikár“ z Bratislavy? Aké to je spať sám v strede lesa, keď okolo vás pobehuje nejaká zver? Koľko záťaže vlastne znesú moje kolená? Nebudem sa po 2 dňoch vracať vlakom naspäť do Bratislavy?

V deň odchodu som ukladal nášho syna Jurka do postele. Hlavou mi išlo všeličo, ale najviac asi obava, že na Ceste spravím nejakú hlúposť, kôli ktorej sa vrátim ako dolámaný alebo inak „nepoužiteľný“ otec. Bolo to pre mňa naozaj ťažké lúčenie. Pred Jurkom som sa síce udržal, ale s Evkou sme si svorne poplakali.

Dnes to všetko hodnotím ako prvú lekciu pre seba. Že stretnutie s mojim strachom bolo súčasťou celej skúsenosti z SNPčky. Uvedomenie, aké ťažké bolo pre mňa ísť do prostredia, v ktorom sa cítim cudzo. Aké ťažké bolo pre mňa – večného plánovača – vyrovnať sa s tým, že je veľa toho, čo neviem a riešenie sa proste ukáže až po ceste. Nájsť zlatý stred medzi zbytočnou panikou na jednej strane a nedbanlivosťou na strane druhej bola lekcia nielen počas Cesty, ale ako sa ukázalo, už aj počas prípravy. A zároveň si dnes uvedomujem, koľko zdravej viery vo vlastné schopnosti som vďaka Ceste hrdinov SNP následne nabral. Ale o tom až nabudúce…

Teraz najčítanejšie

Ján Hargaš

Veľa som pracoval a teraz pre zmenu veľa oddychujem (aktuálne si užívam polročný sabbatical). Predtým som 12 rokov pôsobil v štátnom IT na Slovensku a v zahraničí. Po návrate z Veľkej Británie som v roku 2015 spolu-zakladal a 3 roky viedol občianske združenie Slovensko.Digital, lebo verím, že štátne IT služby sa dajú robiť kvalitnejšie. Som manžel a otec. Vo voľnom čase sa venujem divadlu a hudobným pokusom v mojej kapele.