Architekt Juraj Hariš: Mali by sme sa správať ako planéta

Aká je tvoja pozícia v Nadácii Nová Cvernovka?

Som teraz niečo ako stavbyvedúci a niekedy projektant Novej Cvernovky, areálu na Račianskej. Starám sa aj o záhradu, ale nie som na to pravdaže sám. Úpravy aktuálne projektuje ateliér 2021 Architekti. V Novej Cvernovke už dávno funguje takzvaný Ekoboard, ale založili sme aj Ekoúderku. Je to flexibilné združenie dobrovoľníkov a ide o to, aby sa reči o ekologizácii areálu aj rýchlo realizovali. Sú to drobné zásahy, ktoré sa dajú uskutočniť hneď a “lowcost”, bez nutnosti plánov a výkresov. Napríklad môžeme nechať vsakovať vodu pod stromy a nie do garáží. Manažment vody v areáli bol v dosť zlom stave.

Zorganizovali sme už prednášku o triedení odpadu, dostali sme tiež financie na ručné kosenie, takže kosíme a máme aj skupinu TJ Kosci, namiesto fitka :) Kosenie kosou je šetrnejšie voči prostrediu, nerobí hluk, nemíňa elektrinu ani benzín. Ešte 3 roky dozadu som s tým bol za blázna. Verejnú mienku určujú trendy. A už začalo byť trendy nechávať aj v meste lúčne porasty. Je to všetko forma kultúry určitej civilizácie. Aj to, či považujeme nepokosený trávnik za škaredý. Existuje zaužívaný názor na to, čo je burina – to, čo sa ťažko kosí, po čom sa ťažko chodí. Burina ale často napravuje to, čo človek zásahmi pokazí.

Čo považuješ za dôležité z hľadiska princípov udržateľnosti a ekológie v architektúre?

Keď ponímam architektúru ako istú zárobkovú činnosť, nie je to pre mňa na 100 percent zlúčiteľné s princípmi ekológie a udržateľnosti. Architektúra, ako ju poznáme dnes, teda nech sa správame a robíme čokoľvek, ekologická nie je. Vždy produkujeme viac a viac hmoty. Spoločnosť potrebuje stavať, architekt zarábať a ten nekonečný rozvoj nie je udržateľný. Stále potrebujeme viac materiálu, viac vody, väčšiu plochu. Aj keď recyklujeme starú budovu, niečo nové musíme použiť.

To znie trochu pesimisticky. Sme na tom ako ľudstvo zle? Sme tým, ako sa správame k svojim sídlam odsúdení k apokalypse, alebo sa s tým dá aj niečo zmysluplné robiť?

Niečo sa robiť určite dá. S architektúrou a stavebníctvom je to podobné ako s automobilmi alebo s emisiami. Keby sme hneď so všetkým deštruktívnym prestali, planéta ostane v určitom stave, ktorý sa možno tiež bude zhoršovať, ale nie tak rapídne, ako keď budeme pokračovať v tom, čo robíme. Osobne si myslím, že sa to nestane, že by sme prestali produkovať emisie a odpad. Cesta nie je len sa obmedziť, ale hľadať aj riešenie ako znegovať zlé dopady, prípadne sa pozerať aj na iné veci – ako zadržiavanie vody, zmierňovanie klímy, zalesnenie, biodiverzitu a spoluprácu architektúry s ekosystémom.

Je určite dobré nad tým rozmýšľať, ale je to utopická vízia, kvôli tomu, že sú napríklad na svete krajiny, ktoré nič nerobia. Slovenské normy ohľadom životného prostredia sú určite viac skostnatelé ako by pri súčasnej situácii mali byť. Nedovolil by som si ale tvrdiť, že keď jedna krajina robí všetko a ostatné nič, tak to vôbec ničomu nepomôže. Činy každého jedného z nás sú dôležité a sú tou najväčšou zmenou. Treba robiť podľa svedomia a čo najlepšie a ostatným ísť príkladom. A samozrejme recyklovať a upcyklovať je jednou z najlepších ciest ako zmierniť aj dopad architektúry.

Ekologické správanie v stavebníctve je iba na vôli alebo nevôli developerov?

Je to o vôli alebo nevôli bežných ľudí. Dôležitý je postup väčšiny, tá má silný vplyv na politiku i zmeny, čiže ak si jeden myslí, že to je najlepšie pre planétu, treba aby vydržal tvrdohlavo dlho a keď presvedčí ostatných, môže sa z toho stať zákon. Sú určité princípy, ktoré sa dajú dodržať – redukovať odpad, radšej opraviť staré, ako budovať nové, čo možno vyjde lacnejšie. Architekti majú aj možnosť vnášať do stavieb rozumnosť a princípy, ktoré spoľahlivo fungujú v prírode. Okrem zelenej záhrady sa dajú redukovať spevnené plochy, používať prírodnejšie materiály s menším dopadom, presviedčať o nepotrebnosti priestorov, šetrnejšie dispozície, niekedy možno v štúdii namiesto tvaru stavby prísť s argumentom prečo to nie je potrebné a podobne. Mali by sme si všetci rozvíjať aj vzdelanie v oblasti ekológie a environmentalistiky. Napríklad niekedy stačí zmeniť prístup – stavať tak, že sa nebudeme vode vyhýbať, ale že s ňou budeme pracovať. Architekt sa snaží mať pod kontrolou vodu a vzduch. Ale z hľadiska produkcie väčšiny sú takéto myšlienky čistá utópia, podobne, ako sme na tom s emisiami. Vyvíjajú sa nové technológie, ale v konečnom dôsledku jediné, čo nám pomôže, je iba produkovať menej. Z tejto ideovej pozície mi vychádza, že vlastne nechcem momentálne pôsobiť ako architekt.

Čo chceš teda robiť? Ja si myslím, že architekt si, pretože architekt nemusí nutne stavať domčeky, architekt je ten, kto nastavuje systém.

Skôr teda staviteľ. Architektom budem už navždy z hľadiska spoločenského zaradenia, pretože som tento odbor vyštudoval. Ale v tej klasickej forme, akou je vykonávaná moja profesia, momentálne nevidím svoje miesto. Láka ma aj odbor poľnohospodárstva, farmárčenie, kompostovanie. Tiež si to vyžaduje budovanie infraštruktúry a premýšľanie architekta je dôležité. Čiže je možné, že ma vietor zaveje inam, k veciam, s ktorými viem viac byť súčasťou prírody a rýchlejšie riešiť problémy.

Poďme sa pozrieť od širokých problémov sveta na konkrétnejšie otázky. O čo sa snažíte vy s tímom Novej Cvernovky?

Dôležitá je organizácia toho, aké rastliny je dobré sadiť vedľa seba a ako do toho zakomponovať činnosť človeka. Zaoberám sa recykláciou a ekosystémom. V Novej Cvernovke sa osobne snažím o to, aby sme minimalizovali odpad. To, čo môže byť pre niekoho už stavebný odpad a chcel by sa toho zbaviť na skládke, by som rád využil ako nový stavebný materiál. Keď to poviem nadnesene, cieľom je, aby sme sa my ako Cvernovka správali ako planéta. Z planéty sa dá vyvážať odpad už len do vesmíru. Vďaka tomu, že máme nejaké ambície, technológie a životný štýl, sme si vyprodukovali kopy nepotrebného materiálu. Niekomu to príde škaredé, nevhodné, ale ten materiál tu je a mali by sme byť schopní s ním pracovať.

Aj v Cvernovke aj vo všeobecnosti si myslím, že keď ľudia budú konfrontovaní s dôsledkami svojej lenivosti postarať sa o svoj odpad iným spôsobom ako jednoduchým vyhodením, budú zodpovednejší a donútení niečo kreatívne robiť.

Minulý rok si na festivale Nasuti prezentoval utopickú víziu postaviť z materiálu po rekonštrukcii Novej Cvernovky novú prístavbu. Pointa je v tom, že odpad z jednej stavby by mohol byť základom inej. Dalo by sa reálne takto postupovať pri komerčných stavebných zákazkách na Slovensku? Sú na to napríklad legislatívne podmienky?

Podľa mňa je to normálna realita, žiadna utópia. Utópia je to iba mentálne, pretože existujú bariéry v hlavách ľudí, ktorí takýmto veciam neveria. Neverí tomu pre istotu ani legislatíva, také materiály jednoducho zatiaľ nepozná. A opäť je tu problém s finančnou náročnosťou a už spomínanou rozmaznanosťou a lenivosťou. To, že legislatíva sa k tomu neprikláňa, je aj preto, že musí ochraňovať a garantovať bezpečnosť. Pohodlnejšie je ísť jednoduchšou a vyskúšanou cestou, stavať nanovo od nuly. Pri recyklácii budov treba brať do úvahy mnohé individuálne faktory a veľa procesov sa vopred ťažko odhaduje. Treba na to čas a financie.

To predsa treba aj na klasickú stavbu.

Áno, ale to je väčšinový názor, že stavať sa má “normálne”. Sú ľudia, ktorí skôr rozmýšľajú nad problémami ako nad riešeniami. Riešenia vidia len v tom, čo už existuje. Každé riešenie však prišlo tak, že niekto riešil nejaký problém.

Ako komplikovaný je proces schválenia nového stavebného materiálu?

Na Slovensku je ten proces celkom zložitý. Ale v niektorých krajinách sa smeruje k recyklácii a legislatíva už prešla zmenou alebo tam nikdy nebola tak prísna. Ale systém sa rôzne modifikuje a pomaly prispôsobuje. Možno o pár rokov to bude normálne, že niekto niečo zbúra a sused z toho vedľa postaví dom.

Z čoho všetkého sa dá stavať? Čo hovoríš na stavbu, ktorá bola realizovaná aj z plastových prepraviek na pivo v Žiline na stanici Záriečie a nedávno vyhorela?

Podľa mňa to bol super vydarený experiment. Nie je to úplne recyklácia, skôr by som to zadefinoval ako experiment. Pretože tie prepravky majú svoj cyklus využívania, z ktorého boli de facto vytrhnuté. Čiže v tomto to vnímam ako akýkoľvek “nový” stavebný materiál. Čo je však výborné, bolo použitie miestnej slamy a hliny. Tento materiál je zas klasický a starý. Nevnímam to ako absolútne eko, skôr “lowcost”, ale to je vlastne tiež eko, keď tie peniaze môžeš použiť inde. Nepresúvali sa množstvá materiálu, využívali prácu dobrovoľníkov… To, že stavba vyhorela, nesúvisí nutne s jej experimentálnym charakterom, to sa môže stať na akejkoľvek stavbe.

A ešte späť k úvodu, ako si sa vôbec dostal k tomuto uvažovaniu? 

Pochádzam z dediny a tam bola recyklácia materiálu samozrejmosť. Pomaly sa nevyhodí žiadna doska. Kedysi to proste bola nutnosť, materiály ani prostriedky neboli. Na vidieku tiež treba organizovať ľudí a spájať sa, lebo sám človek nič veľké neurobí. Individualizmus podľa mňa vedie k záhube. Prejavuje sa to na prostredí. Odpad vlastne vymyslel človek, v prírode neexistuje. Je to len surovina na využitie pre iný organizmus. Tak funguje aj náš tráviaci systém. Čo nestrávi telo enzýmami, strávia baktérie. Naša črevná mikroflóra nám pomáha prežiť.

Si vegetarián?  

Nie. Stravujem sa “normálne”. Snažím sa prijímať pestrú stravu. Mäso som obmedzil na maximálne 3x do týždňa. Rozmyslím si, čo to znamená napríklad dochovať kravu. Ale nemám nič proti tomu jesť mäso, ktoré pochádza z rozumného chovu.

Dôležité je premýšľať nad tým, koľko energie minieme na akú činnosť. Ľudská energia nie je neobmedzená, ako energia stroja, na spomínané kosenie vynaložím podobnú silu a tiež sa musím rovnako najesť, či pokosím kosou alebo kosačkou, ale neminiem benzín. Je dobré sa nad svojou činnosťou zamýšľať a zamýšľať sa aj nad širšími procesmi používania energie. Niektoré procesy je efektívnejšie robiť strojovo, ale musí to byť s rozumom a v rozumnej miere. Je dôležité sa zamyslieť, koľko energie zaberie vyrobiť určitý predmet ručne a potom si uvedomiť, že minimálne toľko isto, ak nie viac, to stojí aj prírodu. Len stroje to robia v krátkom čase. Už sa nevieme vrátiť k individuálnej výrobe a robiť všetko 100 percent ručne, o to ani nejde. Kosiť si ručne dvor je v súčasnosti skvelé, ľudia môžu mať fyzickú aktivitu a práca je urobená. Ale kosiť ručne veľké plochy už rozumné nie je.

Na jednej strane, ako v tvojom prípade, môže z dedinského prostredia vychádzať aj autentický záujem o prírodu a “sedliacky rozum”, avšak pri pohľade na to, čo sa stavia po slovenských dedinách mám pocit, že toto prostredie produkuje často ešte väčší zlý extrém ako mesto – domčeky v štýle “podnikateľského baroka” a plné priehrštia škodlivej chémie. Nemáš ten pocit?

To, čo sa deje teraz v spoločnosti sa deje plošne, dediny nevynímajúc. Často sú tam omnoho slabšie regulácie a dozor nad vecami, čiže ľudia, ktorí uverili a podľahli ilúziám, nástrahám a domnienkam slobody modernej doby a otvorenému trhu to vedome aj podvedome zneužijú a vyhovoria sa sami pred sebou na iných (napríklad susedov) a väčších (ako spoločnosti a štát atď.). Nemyslím si, že je to väčší extrém, ale povedzme, že v niečom je vidiek horší a v niečom miernejší. Najhoršia vec, ktorá dopadla na vidiek, je ilúzia moderného domu a záhrady. Ľudia prepadli tomuto snu a zbúrali staré domy, statok vymenili za maznáčikov, pokosili záhradky, vyrúbali sady, prestali chodiť do chotára a tak stratili tradičné tvaroslovia, obživu, tradície a pamätníky v stromoch po predkoch, ktorí ich často sadili pri významných udalostiach. Tento životný štýl nám prináša presne tieto extrémy a ešte iné ekologické problémy, no našťastie sa to začína stáčať späť tým lepším smerom. Ľuďom začína záležať na prostredí v ktorom žijú a aj na kultúrnej krajine, ktorú zdedili a takmer stratili. No sedliacky správny rozum a záujem o prírodu tam vždy bol a bude či už v menšine alebo väčšine, to záleží od doby a nastavenia priorít.

Čo výmenný obchod? Ani kedysi na dedinách nerobil každý všetko, niekto sa viac venoval vyšívaniu, pečeniu chleba, koseniu… 

To je pre mňa krok späť. Organizácia a mechanizácia nám pomáha. Dôležitá je rovnováha a miera všetkého. Ja to celé vnímam tak, že ľudstvo ako celok robí pri ceste za istým pokrokom tri kroky vpred a potom príde krok vzad. A teraz sa nachádzame pri tom kroku späť. Šli sme dopredu veľmi rýchlo. Technológie sa zneužili, napríklad na masový chov sliepok. Masová výroba je dobrá len do určitej miery a pri určitých veciach, no keď sa to začne zneužívať, organizmus, v tomto ponímaní planéta, sa začne brániť. To znamená, že pri modernom svete a produkcii by už výmenný obchod ani nebol možný. A načo aj, keď toto v podstate forma výmenného obchodu je, len máme univerzálnu zámenu za všetko. Dôležité je, aby ľudia videli za peniazmi naozajstnú hodnotu ako prácu, jedlo alebo nástroj a nie len číslo, ktoré mi zabezpečí všetko čo si zaumienim a môžem s ním nakladať lahostajne. Čiže mať na pamäti, že ak stratím 100 eur, stratím sto chlebov a ak ich uložím pod vankúš na dlho, tak zhnijú.

Druhá vec je špecializácia a tá, myslím, sa práve naopak viac prehĺbila oproti minulosti. Každý sa aj vtedy venoval niečomu viac špecifickejšie, ale všetci ovládali všeobecné základy úkonov alebo remesiel. Dnes je to naopak, ešte väčší extrém a niekto si napríklad nevie navariť, alebo opraviť bicykel, ale celý život sa môže špecializovať na jednu vec, čo vytvára systém a závislosť ľudí na ňom. Smerujeme už veky k jednému superorganizmu, skladajúcemu sa z miliárd ľudí, ktorý funguje aj na základe spomínaných nástrojov ako špecializácia a platidlo. Je však nutné, aby každý človek zaujal správne miesto v rámci možných slobôd a povinností a rešpektoval svoje okolie a ekosystém, ktorý nás drží nažive a takisto rešpektoval aj  iné “bunky”, čiže ľudí tohto organizmu a ich zamestnanie.

Pokiaľ vás zaujímajú hlbšie témy udržateľnosti a ekológie v umení, navštívte 21. septembra festival Nasuti v Novej Cvernovke. Prvý festival súčasného umenia s enviromentálnym zameraním spája kreativitu, umenie, dizajn, inovácie a ekologické myslenie. Program tvoria prednášky, diskusie, workshopy a kreatívna produkcia vo forme prezentácií, originálnych performance, objektov, dizajnov a inštalácií. Zámerom festivalu je zvyšovať povedomie o aktuálnych ekologických problémoch a riešeniach.

Viac k téme: rozhovor o ekológii a udržateľnosti v dizajne