Denník N

Na ceste po „inom“ Slovensku

Mnoho ľudí popri ich pátraní po niečom naozaj „inom“ precestuje stovky, ba aj tisícky kilometrov, do vzdialených krajín, ku iným národom. Pre mnohých môže byť táto oslobodzujúca, sebareflexná a inšpiratívna cesta, avšak aj veľmi blízko.

Už je to zhruba týždeň, čo sa mi podarilo zažiť jeden z mnohých „tenkrát poprvé“ zážitkov. Mnoho ľudí popri ich pátraní po niečom naozaj „inom“ precestuje stovky, ba aj tisícky kilometrov, do vzdialených krajín, ku iným národom. Pre mnohých môže byť táto oslobodzujúca, sebareflexná a inšpiratívna cesta, avšak aj veľmi blízko. Na dosah ich ruky sa totižto nachádzajú komunity, ktoré sú svojou kultúrou, srdcom a situáciou veľmi výnimočné.

Môj náhľad do ich sveta sprevádzala jedna milá pani, Monika, asistentka osvety zdravia. Čakala nás pri mestskom úrade, odkiaľ nás zobrala na návštevu k jej synovi, ktorí nás, aj s jeho manželkou, srdečne privítali a pohostili. Zároveň sme ale boli zatiahnutí do siahodlhej debaty o štáte, fungujúcich/nefungujúcich systémoch, správnych/nesprávnych riešeniach. Po tejto krátkej, refreshing zastávke, sme sa ale mohli konečne vydať k nášmu skutočnému cieľu.

Rómska štvrť obce Hrabušice zaberá severný svah nad obcou. Keďže je táto štvrť stále spojená s obcou, je badateľný postupný prechod medzi obydliami bohatších a chudobnejších obyvateľov. Pri vstupe nás privíta viacero detí, ktoré si, dúfam, užívajú letné prázdniny pobehovaním vonku, vzájomnou interakciou a zgúňaním. Pripomína mi to detstvo strávené u starých rodičov, v čase bez mobilov a „sociálnych“ sietí.  Zo začiatku možno ostýchavé deti sa rýchlo osmelia po tom, ako naša sprevádzajúca poprosí svojho vnuka o pomoc. Po ceste stretávame viacerých domácich, niektorých popri domácich prácach, iných zas popri naberaní vody do domácnosti (ak niekto nemal vodovod, vodu bolo možné získať pomocou čipu s nabitým kreditom). Väčšina si však v týchto podvečerných hodinách užíva zapadajúce slnko, čakajúc na nejaký podnet záujmu. Mám dojem, že tým sme sa stali v ten deň práve my.

Chodník nás zaviedol až na vrchol neveľkého kopčeka, kde sme sa stretli s pani Helenou, ktorá nás pozvala k sebe domov. V ich trojizbovom byte bývalo 23 ľudí. Už nech mi nikto nehovorí ako mu je malá izba v Bratislave.

V tento deň som mal možnosť pozorovať najvyšší rámec objektívnej chudoby v mojom doterajšom živote. Nasledujúci deň avšak predčil aj tento zážitok.

Druhá rómska komunita, ktorú sme navštívili sa nachádzala na začiatku obce Rudňany, niekoľko sto metrov od rozsiahleho priemyselného komplexu, ktorý dnes slúži na výrobu plastových okien. Táto časť obce sa skladá z troch murovaných domov, a zopár menších vlastnoručne vyrobených chatiek. Väčšina z týchto obydlí je veľmi zchátraná, život v nich sa dá len ťažko predstaviť.

Na príjazdovej ceste nás už čakala pani Helenka (iná ako vyššie v príbehu), a viacerí ľudia, sprievodcovia našej sprievodkyne. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa, tu sme boli stredobodom pozornosti od samého začiatku. Obkolesení kŕdľom detí v rôznom štádiu oblečenia, sme sa privítali s našou sprievodkyňou, veľmi srdečnou pani v strednom veku. Tá nás zaviedla k potencionálnym budúcim asistentom, ktorí by veľmi radi dostali zamestnanie, čo nie je v ich situácii vôbec ľahké. Našu návštevu neopúšťal stály sprievod detí, ktorých počet neustále narastal. Demografická časť zo mňa, bola nadšená z krásnej progresívnej vekovej pyramídy, ktorú sa dalo pozorovať v priamom prenose. Na druhej strane, jej nadšenie trochu opadlo, pri sledovaní príkladov generačnej chudoby a pasce vysokej pôrodnosti.

Dva dni strávené v čiastočnom kontakte s ľuďmi, ktorých životná situácia je veľmi zlá, a napriek tomu sú schopní odolať, prežiť a vynájsť sa, mi potvrdila, že niektoré problémy „moderných“ ľudí, sú vo svojej podstate bezpredmetné a malicherné. Schopnosť tešiť sa z maličkostí, podobne ako mnohé z detí, ktoré som stretol, je niečo, čo by sme v sebe nemali potláčať, ale naopak rozvíjať.

Teraz najčítanejšie

ACEC

Asociácia pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC) je mimovládna organizácia, ktorá realizovala desiatky projektov úspešných v národných aj medzinárodných súvislostiach. Už pätnásť rokov uskutočňujeme projekty orientované na podporu medzinárodnej kultúrnej výmeny, upevňovanie a zlepšovanie komunikácie, medziľudských vzťahov, sociálnu oblasť a vzdelávanie. Projekty ACEC uskutočňujeme v mnohých mestách po celom svete – v New Yorku, vo Washingtone, D.C., v Betleheme, Berlíne, vo Varšave, v Bruseli, Paríži, Belehrade, vo Viedni, v Constanzi, Ulmerfelde, Tournai, Prahe, Brne, Sarajeve, Minsku, vo Vitebsku a, samozrejme, aj v Bratislave, Košiciach a ďalších mestách na Slovensku. Viaceré z projektov, ako napr. Mesiac slovenskej kultúry v New Yorku, Sme na jednej lodi, Vitaj porozumenie, Urobme TO!, Nezakrývajme si oči, Slovenská sezóna vo Varšave, Biely pozdrav pre Bielorusko, Slovensko – Európa v malom, V4 mojimi očami, Zdravé komunity a Roma Spirit, zarezonovali na Slovensku aj v krajinách realizácie svoju myšlienkou, rozsahom a kvalitou. Neoddeliteľnou súčasťou aktivít Asociácie je vzdelávacia činnosť pre sociálne vylúčené skupiny. Vzdelávacie aktivity Asociácie sa od roku 2002 sústreďujú na obyvateľov rómskych osád na východnom Slovensku. V súčasnosti ACEC vzdeláva prevažne obyvateľov osád v projektoch Zdravé komunity a Spoločne za lepšie zdravie, prostredníctvom ktorých v súčasnosti pracuje 193 asistentov a koordinátorov osvety zdravia v 174 lokalitách. Poslaním ACEC je budovať porozumenie, prehlbovať vzdelávanie a vytvárať priestor pre ďalšie pokračovanie vzájomnej komunikácie. Pri napĺňaní svojho poslania spolupracujeme s partnerskými mimovládnymi organizáciami, inštitúciami a spoločnosťami doma a vo svete.