Denník N

Trojka

Hlúposť, prehodnotím okamžite svoje rozhodnutie, asi by to bol môj posledný počin…

Miestnosť, všade okolo mňa tma. Som kdesi tu, nachádzam sa v priestore. Toľko viem, nič viac. Snažím sa, chcem prísť k sebe. Nedarí sa mi, chce to viac úsilia, musím s tým niečo urobiť.

Chrbát, stavce, je ich toľko, kdesi v strede ma tlačí. Nepríjemné, skutočne bolestivé. Krčné, hrudné, driekové, to by som ešte vedela. Pred rokmi v škole, učila som sa ich poznávať . To je doba, ani moje vedomosti nie sú, čo bývali. Učiteľka, spomínam si na ňu pomerne dobre. Staršia, milá, ale o to prísnejšia. Spolužiaci ju nemali radi, len ja som vedela ako na ňu. Stačilo prejavovať záujem a všetko išlo ako po masle. Potrebujem ruku, keby som po nich prešla prstami, definovala by som bolestivé miesto. Teplé, minimálne mierne opuchnuté, aj by som sa hádala.

Oči. Otvorené viac ako doširoka, vidieť čosi, strašne sa snažím. Nemožné, len hustá tma, nožom by sa dala krájať. Nie, nechcem, stále to isté. Hodiny, keby tu aspoň tie boli. Potrebujem toho toľko vedieť, zorientovať sa. Je to ako kniha, otváram ju, stále a znova, len tie strany, všetky rovnaké. Čierne, inak nič, ani náznak zmeny. Slzy, nevidím ich, len cítim, mám ich v kútiku oka, kdesi po bokoch sa mi formuje súvislý pramienok. Pootočím hlavu, povytiahnem jazyk, slaná chuť, cítim ju. Pery, ústa, všetko suché, každá kvapka pomôže.

Stavce, už zasa, tá bolesť. Preniká mojím telom, dáva mi o sebe vedieť. Nemusí, viem o nej veľmi dobre. Ale ona nie, rozširuje sa bez môjho povolenia. Smiešne, premýšľam tu o bolesti, akoby som nemala iné starosti. Pletky, púšťam ju z hlavy, nebudem sa ňou zaťažovať. Čakám, možno sa konečne niečo stane, musí to prísť. Nič, aj moja bezradnosť má hranice. Kričím najviac, ako vládzem, niekoľkokrát za sebou. Zhrozenie, všetko pri starom. Pramienok vyschol, jazyk zaujal svoje miesto, akákoľvek námaha ma vyčerpáva.

Ticho, hnusné, odporné. Som mestské dieťa, vrieskam, musím im dať o sebe vedieť. Okolo mňa nikdy takto ticho nebolo, neznášam to. Hm, tu je to všetkým jedno, nikoho nezaujímam. Stíchnem, zmena taktiky, rozosmejem sa. Akoby mi niekto práve povedal dobrý vtip. Jéj, dala by som si povedať, nejaký kvalitnejší som už dlho nepočula. Pamäť, lovím v nej, musím vybrať lepší. Je to nanič, chodia mi po rozume stále tie isté, akoby som iné ani nepoznala. Ale áno, tento je fajn, mám ho od priateľky. Príprava, zopárkrát si odkašlem, mám zastretý, hlienovitý hlas. A je to, interpretujem ho, cítim sa ako na recitačnej súťaži. Dbám na hlasitosť, výslovnosť, dôkladne artikulujem. Chodila som na také akcie, učiteľka slovenčiny zo základnej školy ma považovala za najlepšiu v triede. Nechcela som, spočiatku som ju za to nenávidela. Spomínam si, moje prvé vystúpenie, na nohách lakovky, biele pančucháče, vo vlasoch mašľa. Aj kolená sa mi podlamovali. Prišlo to až neskôr, zvykla som si, dokonca som si vychutnávala úspechy. A veru, bolo ich pomerne dosť. Koniec, môžete sa smiať, všetky formy zábavy sú povolené. Dýcham, v uchu sa mi odráža každý môj nádych i výdych, žiadne slávnostné oblečenie ani publikum. Ležím, to je moja poloha a tá bolesť. Už zasa, nie, odmietam na ňu čo i len pomyslieť. Vtip, môj prednes a všetko okolo neho, tomu sa práve venujem. Dala som si záležať, odozva by mala prísť. Učili ma to tak, hovorili, snaž sa, úspech príde, nenechá na seba dlho čakať. Takmer vždy to tak bolo, len občas ma schladilo sklamanie. Oči mi klesajú, viečka odmietajú poslušnosť. Premáham sa, aj zápalky by pomohli. Kdeže, zostáva mi len sila vôle. Ešte chvíľu, motivujem sa. Odrazu akoby sa mi v ušiach ozýval potlesk. Najprv tichý, postupne stále hlasnejší. Teším sa, hlavou mi mykne, telom tiež, oči dokorán. Vtip, už viem, asi ovácie. Čakám, chcem si ich užiť. Nikde nič, záblesk svetla, zvuk, ani šepot, len ticho.

 

Oddych, spánok, neviem, ako tomu povedať, nevyznám sa v tom. Viečka poklesnuté, strácam sa, je to mimo mňa. Necítim si telo ani bolesť, neotravuje ma. Ticho, aj to je preč, akoby mávnutím čarovného prútika. Dievčina, drobný okrúhly nos, občas nejaká peha. Pery pekne tvarované, možno natreté nejakým leskom. Oči, pozerám jej do nich, zaujíma ma farba. Otáča sa, akoby mi to nechcela umožniť. Úsmev odhaľuje zuby, žiarivo biele, husto naukladané vedľa seba. Vlasy dlhé, asi gaštanové. Premýšľam, možno to nie je dostatočne výstižné. Detstvo, tam by som mohla nájsť odpoveď. Gaštany, chodila som ich zbierať, mala som obľúbené miesta. To bolo postavičiek, zvieratiek, niesla som ich domov vždy za plné vrecko. Predstavujem si ich, práve jeden stískam v dlani. Otvorím ju, obzerám si ho, pekný, urastený, aj farba môže byť. Pozerám po nej, pekná mladá žena, zdá sa mi taká atraktívna.Volant čierny, potiahnutý koženkou, povedľa tachometer. Čísla čierne, červené, ručička pobehujúca tam i späť. Moje oči, sledujem ho, akoby som nikdy nič také nevidela. Strecha žiadna, kabriolet, značka Mercedes. Sedadlá mäkké, kožené, radosť sedieť. Šoféruje ona, vlasy jej vejú do strany podľa smeru vetra. Zvonivý smiech, otáča volantom, všetkým naokolo predvádza svoje umenie. Sebavedomá, suverénna. Červený autobus, po bokoch biele písmená, podľa všetkého futbalový klub. Klaksón, stláča ho len tak pre zábavu, vraj nech nás vidia. Netrvá dlho, chcené je skutočnosťou, spoza skiel mužské tváre. Venujú nám pozornosť, gestikulujú. Obdivujem ju, to jej správanie. Semafor, červená,  pútame pozornosť, všetky mužské pohľady patria nám. Vidím ich, stoja pri okrajoch chodníka, poškuľujú po nás. Užívaj si, kričí po mne, nebuď taká strnulá. Snažím sa, mojou inšpiráciou je ona.

Á, čosi po mne lezie. To je návrat, som v inom svete. Tma, vlhko, zima a ešte toto. Nechcem tu byť, nepáči sa mi tu. Ruky, potrebujem ich, začína to byť vážne. Pohybuje sa to kdesi po mojej tvári. Chcem spraviť pohyb, odohnať to, fuj, je to odporné. Nemožné, nemám čím, ruky zviazané, jedna tesne s druhou, pohodené na bruchu. Keby len to, ani zodvihnúť ich nemôžem, cítim sa ako kukla. To je pocit, netuším ani, čo to je. Viem len jediné, pobehuje si to po mne a ja si nepomôžem. Privieram oči, nechcem na to myslieť, možno to bude lepšie. Pavúk, určite to bude ten tvor s ôsmimi nohami. Dlhé, chlpaté, rozlične veľké, juj, bojím sa. Nemáš čoho, povedala by mi starká, tá ich na záhrade mala. Malé, väčšie, s krátkymi i dlhými nohami, pomerne rada mi ich ukazovala. Vedela, že ich nemám rada, dokonca sa ich bojím. A práve to jej vadilo, považovala to za hlúpe. Som taká, roky ubehli, ale ja som sa nezmenila. Stačí mi nejakého zbadať a okamžite môžem začať výskať. Teraz nie, som ticho, prispôsobujem svoje správanie. Načo aj, nikoho tu niet, pomoci sa nedočkám a plytvať silami sa mi neoplatí. Potrebujem ich, neviem, čo ma ešte čaká. Sledujem situáciu, posúva sa, cítim ho na líci. Hlava, tlačím ju k ramenu, možno teraz, musím konať rýchlo. Zásah, podarilo sa, je dolu. Ale veľká výhra to nie je, ešte stále som sa ho nezbavila. Je tu, kdesi povedľa mňa, hrozí opakovanie situácie. Chcem sa posúvať, snaživo sa nadvihujem, možno, keby som ho priľahla. Nejde to, ležím tu ako vrece, som neschopná akéhokoľvek pohybu.

Vrznutie, tiché, ale zreteľné. Zachytili ho, uši mi ešte slúžia. Tu v tomto prostredí by som aj pád špendlíka započula, som o tom presvedčená. Dych sa mi zrýchli, srdce ide z hrude vyskočiť. Nepríjemné, aj jeho tlkot sa javí na tomto mieste ako bubnovanie. Hlava sa mi točí, keby som stála, odpadnem. V tomto prípade sa ležmo poloha javí ako výhoda. Hlupaňa, najradšej by som sa za túto myšlienku vyfackala. Niekto ma sem dovliekol, určite s nejakým zámerom a ja sa tu pohrávam s takýmito zbytočnými myšlienkami. V tomto okamihu je podstatné len jedno, ktosi sem vošiel, už tu nie som sama. Možno nie do tejto miestnosti, ale čosi sa deje. Nepriateľ, musí to byť on, inak by sa ohlásil, ukázal. Nič, len ticho, nedokážem ho identifikovať, moja nervozita sa stupňuje. Svetlo, jediný záblesk. Vidím ho, je odo mňa ďaleko, pre moje oči nič príjemné, akoby ma oslepilo. Zvláštny pocit, denné svetlo, pre mňa kontakt s realitou. Bojím sa, začínam mať strach, možno bolo lepšie, keď tu nikto nebol. Dvere, práve nimi vošiel, také je moje presvedčenie.

Kroky, kdesi tam vzadu, ďaleko odo mňa. Nevidím nič, orientujem sa len podľa zvukov. Približujú sa, snažím sa ich vnímať najlepšie ako viem. Aj krv v žilách mi tuhne. Tenisky, tie by mohli mať takú odozvu. Je pri mne, počujem jeho dych. Pomalý, pokojný, na rozdiel od môjho. Nehýbem sa, nesmiem spraviť nič, čo by ho mohlo vyprovokovať. Neviem, hovorím o ňom ako o mužovi, je to moje presvedčenie. Po prvé, neviem si predstaviť, že by za tým bola žena a tie pohyby, typický chlap. Ale prečo ma tu väzní, chcem ísť odtiaľto preč, nepoznám ho a ani nechcem. Doma ma čakajú rodičia, neviem si ich v tejto situácii ani predstaviť. Zvuk, taký kovový, akoby som počula zámok. Neviem, strácam sa v tom, som bezradná. Svetlo, len málo, ale predsa, začalo prenikať až ku mne. Akoby práve ktosi pootvoril maličké okienko. Snažím sa, hlavou nehýbem, nechcem pútať jeho pozornosť, ale musím toho zistiť čo najviac. Teraz je šanca. Len tak budem môcť premýšľať, ako si pomôcť a dostať sa z tohto hnusného miesta. Mreže, sú okolo mňa, vidím ich z každej strany. Klietka, vyzerá to tak, som v nej umiestnená a zatvorená, okrem iného dokonale spútaná. Chce sa mi plakať, to som teda dopadla, ale nemôžem na sebaľútosť nie je čas. On a ja, sme tu len my dvaja, zatiaľ, nemôžem vedieť, ako sa to zmení. Môže sa a nemusí, potrebujem spoznať jeho úmysel. Naozaj? Kladiem si v duchu otázku. Áno, desím sa toho, ale nič iné mi nezostáva.

Vidím ho, je to on, priblížil sa do mojej blízkosti. Čierna bunda, na hlave kapucňa, pod ňou šiltovka, na očiach slnečné okuliare. Maskovanie poriadne. „Do kelu, priveľa svetla,“ zahromží a náhlivo sa rozhýbe. Hlas, počujem ho, ale identifikácia žiadna. Nepoznám ho, mám za to, že som ho nikdy nepočula. Listujem, prehrabávam sa v pamäti, možno nemám pravdu. Pozerám po ňom, zaujíma ma postava, aj podľa nej sa dá veľa zistiť. Vysoký, tipujem meter deväťdesiat, možno aj viac. Mohutný, miesto nohavíc tepláky, na nohách tenisky. Farba čierna, mala som pravdu. Buchot, svetla ubudlo, už toho veľa neuvidím. Nepáčilo sa mu to, je to očividné, tma mu vyhovuje viac. Vracia sa, čosi šuchoce, možno ruka vo vrecku. Škoda toho svetla, mohlo to byť aj lepšie. Kľúče, celkom určite, je tu kdesi pri mne. Klietka, otvára ju, začínam sa obávať. Ani nedýcham, je celkom blízko mňa, v ruke nôž, reže povrazy, ktorými som zviazaná. Začína to byť napínavé, len keby sa to netýkalo mňa. Veru neviem, či odtiaľto vyviaznem živá.

Zatváram oči, úmysel za tým nie je, len to prestávam zvládať. Mladá žena, dlhé vlasy, auto. Kabriolet, strieborná metalíza, trojčlenná posádka. Vpredu na mieste vodiča Laura, po jej pravici Lucia a vzadu za nimi. To je obraz, spoznávam sa, som to ja, aj to auto. Silná trojka, tak sme si hovorili, vymyslela to Laura. Ona bola tou správnou osobou a my dve, jednoducho sme sa pri nej držali. Neviem presne, ako sa to začalo, ale medzi spolužiakmi to tak chodí. Vysoká škola, každý si musí nájsť svoje miesto, vtesnať sa. Ona bola tá, čo mala možnosti, obklopená majetnými rodičmi. Matka lekárka s dobrým postavením v súkromnom zariadení, otec úspešný podnikateľ. Peniaze, žiadny problém, kto by dcére nedoprial. Jedináčik, všetko mala pre seba. Imponovalo nám to, boli sme ľahký cieľ. Každá z nás z toho niečo mala. Laura potrebovala pozornosť a obdiv iných, mne a Lucii chýbalo materiálne zabezpečenie, vzájomne sme sa dopĺňali. Spomínam, spriadam drobné nitky do súvislosti, neviem, ako si mám pomôcť. Možno sa mi poradí zachytiť niečoho, čo ma nasmeruje. Rodičia, spolužiaci, susedia, známi i neznámi, hľadám čokoľvek, čo mi môže akokoľvek pomôcť. Ale musí to byť rýchlo, veľa času nemám.

Ležím a čakám, iné mi nezostáva. Je kdesi tu, cítim jeho pach, razia z neho cigarety, možno pot. Dýcham zhlboka, v tomto prípade môže byť každá drobnosť potrebná. Drží ma, moja hlava je nadvihnutá, akoby mi čosi pod ňu vsunul. Nie, preväzuje mi oči, už nevidím nič, strácam kontakt s realitou. Začnem kričať, behá mi po rozume, potrebujem mu uniknúť. Hlúposť, prehodnotím okamžite svoje rozhodnutie, asi by to bol môj posledný počin. Fuj, ako tá tkanina smrdí, prevracia sa mi z toho žalúdok. Určite je niečím nasiaknutá, dokonca aj vlhká. Keby ma aspoň nechal na pokoji a dal si pohov, ale jeho aktivita nepoľavuje.

„Páčiš sa mi, si pekná, pusinka,“ prihovára sa mi. Ten hlas, odporný, vlezlý. Keby len to, som najšťastnejšia na svete, ale on sa ma dotýka. Neberie na mňa žiadne ohľady, moje súkromie, nič. Pery, akoby mi po nich behal pierkom. Je to také jemné, ruka to nebude. „Ale príliš naobliekaná,“ dodá po chvíli. Zle je, tieto slová pre mňa znamenajú tak veľa, počítam s útokom. Príde to každú chvíľu, keby som tak mohla niečo robiť. Musím, hecujem sa. To môžem, ale moje vyhliadky dobré nie sú. Sústredí sa na ruky, prekladá mi jednu, potom druhú, ani oči na to nepotrebujem. Povraz, poriadne pritiahnutie, už nimi nepohnem, zabezpečil sa. Mám ich natiahnuté do strán, akoby som bola pribitá na kríži. Nohy, asi sa zbláznim, takmer identické rozmiestnenie i upevnenie. Bolesť, nevnímam ju, nedávam jej príležitosť, snažím sa len o jediné, musím sa odtiaľto dostať. Ale ako, moje šance sa postupne znižujú. Myseľ, pracuje mi na plné obrátky, detektívky, toľko kníh som čítala. Súkromní detektívi, skúsení kriminalisti, páchatelia, obete. Vži sa do nich, hovorím si, chce to nápad, inšpiráciu. Kde inde ju hľadať, ak nie práve tam.

Nožnice alebo čosi také, drží ich v ruke, oháňa sa nimi. Veľa toho nevidím, iba čosi, hľadím pomedzi šatku, ktorou mi zakryl výhľad. To je pozícia, naširoko rozkročená, nepáči sa mi to, začína ma chytať bezradnosť. Sú roztvorené, ale nie, je to šialené, myslí to vážne, strihá moje oblečenie. Niekoľko šikovných pohybov a všetky handry sú preč, kdesi povedľa na kope. Ešte horšie, moje telo, som nahá, nemám na sebe ani kúsok oblečenia. Hanbím sa, je to cudzí človek, chlap a ja tu pred ním. Moje ruky, túžim si ich dať cez seba, imitovať, akoby som na sebe mala aspoň kúsky oblečenia. Nepomohli by mi, viem, ale je to o pocite. Ticho, nevidím nič, ani nepočujem, začínam z toho šalieť. Možno niečo pripravuje a ja o tom nemám ani tušenia. Hrozný pocit, ani popísať ho nedokážem. „Pekná podprsenka a tie nohavičky, trocha ich ovoniavam, nasávam tvoju vôňu.“ Veta do ticha, jediná a potom nič, úplne bez pohybu. Nakláňam hlavu, snažím sa, vidieť čosi s takto zaviazanými očami je poriadne zložité. Akoby zbadal moje úsilie, ticho pretne jeho hlas. „Nenamáhaj sa, zostaň pokojná, to mám na ženách najradšej.“ Do kelu, znie to ako odporúčanie pre mňa, aby som poslúchla. Ale ja nechcem, nemôžem, ak sa poddám, bude to pre mňa určitá smrť.

Plačem, len potichu, aby som nevzlykala, slzy sa vpíjajú do tkaniny, ktorou mám prekryté oči. Musím sa vrátiť v čase, hlavne rýchlo, pokiaľ ešte mám túto možnosť. Skúšam, strieborný kabriolet, Laura a Lucia, okolo nich sa motám. Pred očami voda, to miesto, bola som tam a nie raz. Mysli, pobádam sa, možno nájdeš nejaké súvislosti. Nový príval sĺz, keby to bolo v tomto stave také ľahké. Kúpanie, Laure sa tam veľmi páčilo, bol to taký náš babinec. Nič viac z toho nebude, vidím nohy, približuje sa ku mne. Už to neplatí, je zvalený povedľa mňa po pravej strane, na uchu cítim jeho dych. „Si pripravená?“ šepká mi a nezostáva len pri tom. Jeho ruka, je to odporné, potrebujem sa brániť, toto si nemôže dovoľovať. Hrdlo, postupuje stále nižšie. Prsníky, dotýka sa ich, spočiatku krúživé pohyby strieda záujem o bradavky. „Sú nádherné,“ zaznie jeho hlas. Je taký zvláštny, asi vzrušený. Je to chlap, blikne mi v hlave svetielko, možno by som to mohla využiť. Takto spútaná sa ťažko k niečomu dostanem, strácam v okamihu všetku nádej. Moje bradavky, hladká ich, trie i štípe, začína to byť bolestivé. Keby som mala voľné nohy hneď by som mu uštedrila poriadny kopanec. Môžem snívať, to je všetko a poddávať sa jeho chúťkam. Toto nie je normálny chlap, pod šiltovkou a slnečnými okuliarmi sa ukrýva nejaký šialenec. Konštatovanie, aké pekné, ale mne nepomôže. Brucho, posúva sa smerom nadol. Natrvalo nie, z času na čas sa vracia k bradavkám. Au, takmer zjojknem pri ďalšom z jeho necitlivých dotykov. Ešte to tak, vyrušiť ho, by znamenalo zmariť aj posledné nádeje. V žiadnom prípade, hryziem si do jazyka. Musím vydržať, ide mi o život. A je to tu, rozširuje pôsobisko, dotyky na ohanbí, akoby mi práve začal prehŕňať ochlpenie. Zhrozenie, lomcuje mnou, neviem si predstaviť, čo bude nasledovať. Možno viem, ale nechcem, nič také si nechcem pripustiť. Hlasité prejavy, akoby som započula vzdychanie. Ešte nižšie, už sa ma dotýka tam dolu, cítim jeho prst kdesi v pošve. Ďalší dotyk, hrozné, moje telo sa mykne. Nič plánované, len tak samovoľne. Strhne sa, jeho dotyky ustávajú, prestáva byť aktívny. Na chvíľu, možno sa mi to len zdalo, smeruje na moje ruky. Reže povraz, akoby ma chcel oslobodiť. Bojím sa, že príde čosi ešte horšie, nemalo sa mi to stať, robím si výčitky.

Putá, mám ich na rukách, drží ma za ne a kamsi ma vlečie. Moje nohy, sú také slabé, akoby boli z gumy. Nevládzem, nedokážem stáť. Neviem, ako dlho som tu ležala, ani čo sa so mnou dialo. Telo ma neposlúcha, odmieta akúkoľvek poslušnosť. Cítim hlad, žalúdok mi skrúca a tá bolesť, prechádza mi každým kúskom tela. Chcem si ľahnúť a zabudnúť na všetko, zobudiť sa a zistiť, že to bol len sen, škaredý, odporný. Ruka, niektorý z prstov, možno malíček. Neviem, tá šatka na mojich očiach, má tam prsteň. Zahliadla som ho, som si istá, patrí Laure. Neviem na ktorom prste ho nosila, často to menila. Nie, nechcem, aby sa ma dotýkal tento netvor, musím utiecť.

Vŕzgajúce dvere, sme v inej miestnosti. Ťahá ma za putá, odrazu ma kdesi pohodí. Vidím svetlo, dokonca veľa, presvitá cez handru na mojich očiach. Dopadám na podlahu. Ten prsteň, už viem, vymyslela to Laura, ona bola iniciátorka ako vždy. Kúpanie, preto tá voda, celkom teplý deň a my tri, všetky pokope. To je všetko, potom už nič, strata pamäti, akoby som prestala existovať. Je mi z toho nanič, stratila som nad sebou kontrolu a teraz toto, tu sa končí všetka sranda. Ruky spútané, telo nevládne, oči previazané, to som teda dopadla. Nikto o mne nevie, netuší, kde som. Trápim sa, chcem si pomôcť, ale všetky spôsoby odmietam. Nevládzem, nedokážem to. Toľká bezradnosť, ešte nikdy som nič také neprežívala. „Tak ťa pekne vítam, nastala slávnostná chvíľa.“ Hovorí na mňa, ten netvor sa mi prihovára, vraj slávnosť. Bojím sa, znie mi to hrozne. Nenazdám sa, šatka z očí je preč, vidím ho. Presne ako vo vedľajšej miestnosti, šiltovka, kapucňa, slnečné okuliare, nemýlila som sa. Obzerám si ho, musím ho spoznať, čosi na ňom musí byť. „Dostala si sa až sem, toto je posledná miestnosť na tomto peknom mieste, obidve tvoje priateľky sú tu s nami. Pamätám si aj teba, tie červené plavky tu ešte kdesi mám, ale moje srdce patrí Laure. Zbožňoval som ju už ako chlapec, bývala neďaleko od nás. Ale ona nie, nechcela ma, odmietala, nebol som jej dosť dobrý, hľadala iné partie,“ pokračuje jeho reč. Neviem o čom hovorí, nikoho tu nevidím, netuším, čo to má znamenať. Som zhrozená, skutočne sa bojím, že odtiaľto už živá nevyviaznem. Rozhýbe sa, prejde ku akejsi hromade prekrytej gumovou plachtou. Ťahá ju, nedarí sa mu celkom. Potiahne silnejšie, je dole a tam pod ňou. Sú to telá, celkom nahé, presne ako ja. Plačem, telom mi prechádza triaška, spoznávam Lauru a Luciu. Ich tváre, ležia tam na hromade akoby spali, ale nie, sú mŕtve, ich život je preč.

Toto som nechcela vidieť, môj život sa chýli ku koncu, zomriem rukou šialenca. Sama si nepomôžem, už len nádej, tá posledná mi zostala. Možno ma nájdu skôr, ako ma zabije. Hlava sa mi točí, je mi na odpadnutie…

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com