Denník N

Aké je byť spoluorganizátorom Operalie. Rozhovor s Gabrielou Boháčovou

Ak si dvaja ľudia zaumienia, že jedného dňa dotiahnu do Prahy medzinárodnú spevácku súťaž Plácida Dominga Operalia, môže to spočiatku vyzerať ako veľmi trúfalý nápad. Dvojica Radek Hrabě a Gabriela Boháčová ho však doviedla až do úspešného konca. Ako postupovali a aké prekážky museli za pochodu zdolávať, som sa pýtal nežnejšej časti dvojice – Gabriely Boháčovej. Stáva sa, že rozhovor sa niekedy vyvíja takým spôsobom, že pre mňa najzaujímavejšie informácie prichádzajú až v jeho poslednej tretine. Väčšinou nemávam problém aspoň časť z nich presunúť aj do úvodnej časti poprehadzovaním poradia otázok. V tomto prípade som sa však rozhodol do poradia otázok príliš nezasahovať, aby sa nenarušila chronológia ich príbehu.

Pani Boháčová, ako vznikol nápad, že budete spoluorganizovať medzinárodnú opernú súťaž Plácida Dominga Operalia? 

Bol to hlavne dlhý príbeh. My sme spolu s kolegom Radkom Hraběm mali v hlave túto myšlienku celých šesť rokov. Radek ako muzikant doprevádzal Plácida Dominga ešte v roku 1990 na koncerte Virtuosi di Praga v kostole svätého Jakuba, kde sa zoznámili. Ja som sa s maestrom zoznámila až v roku 2011, keď môj otec, ktorý viedol festival v Českom Krumlove, priviedol na 20. ročník práve jeho. Vtedy som tam aj pracovala, mala som 19 rokov a Domingovi som robila asistentku.

Bola to pekná skúsenosť. Ešte spieval tenorové role, takže sme ho naposledy zažili aj ako tenoristu. Neskôr som sa spojila s promotérom, ktorý priviezol o rok neskôr Dominga do O2 arény a naše cesty sa preťali po druhýkrát. Vtedy mi maestro povedal: „Gabriela, chcel by som vidieť Stavovské divadlo. Český krumlov bol fajn, aj O2 aréna je OK, ale ja milujem divadlá, celý život v nich spievam a v ČR ma nikdy do žiadneho nepozvali. Tak by som sa chcel aspoň takto na vlastnú päsť pozrieť „. Stavovské chcel tak veľmi vidieť preto, lebo je to v podstate jediné dodnes zachované funkčné divadlo, v ktorom Mozart premiéroval svoje opery. To bolo v decembri 2012.

Zoganizovala som teda pre neho tú návštevu. Keď sme prišli do divadla, naskytol sa mi veľmi emocionálny pohľad. Domingo vstúpil do budovy aj so svojou manželkou a keď vošiel do hľadiska, naraz mu zvlhli oči a začal plakať.

Ešte v ten večer sme mali schôdzku v hoteli na ktorej mi povedal, že by si prial, aby som pre neho v Stavovskom divadle zorganizovala predstavenie Dona Giovanniho. “Pozvem sem výhercov Operalie, dodáme vynikajúci cast ktorý premiešame s českým obsadením a natočíme o tom dokument. Takto sa vo svete dozvedia o Prahe, že Mozart tu premiéroval svoje opery a že to divadlo dodnes stojí a je v perfektnom stave. Cestujem po celom svete ale o Prahe sa v tejto súvislosti vôbec nehovorí,“ – povedal mi.

Mne sa tento nápad zapáčil a tak som sa ho chytila. Domingo potom odišiel, ale komunikovali sme s ním každý mesiac, ako celú tú vec uchopiť. Spojila som sa Radkom Hraběm a založili sme spolok Mozart Domingo Praha, pretože už vtedy sme vedeli, že budeme chcieť komunikovať práve tieto tri základné posolstvá –  ukázať Prahu v spojitosti s tým, čo tu dokázal Mozart a spojiť to s menom Plácida Dominga, ktorý do toho celého môže vniesť záujem verejnosti. To sú v podstate tri kľúčové elementy, na ktorých to stálo.

Keď sme mali túto základnú koncepciu premyslenú, začali sme hľadať vhodné výročie a nakoniec bolo jasné, že najlepšie z tých, ktoré pripadali do úvahy, bude v roku 2017. Ale teda samotná myšlienka vznikla už v roku 2012.

Plácido Domingo a spoluorganizátorka pražskej Operalie Gabriela Boháčová. Zdroj: archív G. Boháčovej

Je aj Domingo členom spolku “Mozart Domingo Praha”?

Nie, nie je. Zostal len iniciátorom a akýmsi ideovým spoločníkom. Keď už sme mali základný rámec ako by ten projekt mohol vyzerať, išli sme rokovať do Národného divadla. Snažili sme sa vedenie pre tento zámer nadchnúť. Pre divadlo je to jedna z mála spoluprác s externým subjektom, divadlo bežne nespolupracuje na projektoch, kde by bol ešte niekto tretí. Museli sme sa dohodnúť na úplne konkrétnych termínoch, pretože takéto veci treba plánovať v dostatočnom predstihu. Chvíľu sme aj museli hľadať spôsob, ako to urobíme a kto sa o čo postará.

Väčšinou to býva presne naopak, operné domy sa usilujú o to, aby získali známych spevákov a doviedli ich do ich divadla, teraz Domingo sám prišiel s iniciatívou, že by takéto predstavenie chcel robiť a že by na ňom s divadlom chcel spolupracovať. Z jeho vlastnej iniciatívy. To je veľmi netypické.

Vaša spolupráca však Donom Giovannim neskončila…

Po ňom prišiel projekt „Mozartove narodeniny“ – kedy Domingo v Stavovskom divadle dirigoval program k Mozartovmu výročiu narodenia, čo už bol náznak, že táto spolupráca môže mať aj pokračujúci charakter. My sme už vtedy samozrejme intenzívne mysleli na Operaliu. Už v tom Stavovskom sme mu hovorili, že by sme ju chceli zorganizovať u nás, ale neustále sme sa dozvedali, že každoročne prebieha veľký boj niekoľkých miest, kde to bude o rok a spomínali sa mestá ako Astana a Londýn, respektíve aj mnohé iné s veľkým finančným organizačným a politickým zázemím. Tak sme si hovorili, že to teda bude naozaj výzva. Navyše v Operalii majú pravidlo, že pravidelne striedajú kontinenty a ešte to aj musí Domingovi zapadnúť do jeho cestovného plánu, aby sa nestalo, že Operalia bude napríklad v Nórsku a v polovici práve toho týždňa bude musieť Domingo byť v Amerike. Jednoducho príliš veľa elementov skladačky, ktoré museli do seba zapadnúť a na ktorých na každom jednom záležalo.

Na druhej strane pre nás hovorilo to, že jeho tím tu už bol a mali možnosť si nás otestovať a spoznať aj celkové prostredie, pričom mali výbornú skúsenosť. Videl, že sme sa o neho dobre starali a že tu našiel výborné skúškové zázemie aj servis. A aj celková úroveň Prahy ako takej sa mu pozdávala, bol si to všetko počas tých dvoch predchádzajúcich našich spoločných projektov vlastne vyskúšať.

Robiť jednorazový projekt je finančne veľmi náročné a aj riskantné, preto sme od začiatku mali zámer nadviazať dlhodobejšiu spoluprácu. Lenže sme o tom nemohli verejne hovoriť. Dúfali sme v Operaliu, ale nič nebolo isté.

Kedy ste sa dozvedeli, že sa rozhodol pre Prahu? 

To viem úplne presne, mám to vo WhatsAppe, napísal mi to jeho syn Alvaro Domingo v máji pred rokom a dvoma mesiacmi. Aby sme boli dobre pripravení, boli sme si pozrieť aj predchádzajúce dve Operalie. S riaditeľkou Silviou Hroncovou sme boli v Lisabone a ja som bola už aj predtým v Londýne. Stále sme pritom sledovali, ktoré mestá sú kandidáti na ďalší rok. V istom momente sme počuli, že sa rozhodovalo medzi Soulom a Amsterdamom. Ale my sme znovu skúšali našu pesničku: poďte to skúsiť v Prahe. Takže boli sme neustále v takom nejakom stand-by móde pripravení, ale že je to definitívne naše som sa dozvedela až v máji minulého roku.

Zľava: Radek Hrabě, Gabriela Boháčová a Alvaro Domingo s deťmi. Zdroj: Gabriela Boháčová

Môžete porovnať Operaliu v Londýne a v Lisabone s touto pražskou? 

Ja som v Londýne bola len na semifinále a na finálovom kole, takže tam som ešte nemala takú možnosť preniknúť do prípravnej fázy. V Lisabone som už aj do tejto časti prenikla viacej. Mala som pocit, že to tam bolo naozaj zorganizované na vysokej profesionálnej úrovni pokiaľ ide o to, ako fungoval manažment. Ale aj ako to celé klapalo finančne. Divadlo v Lisabone je celkom malé, menšie než naše, ale súťaži bola venovaná veľká pozornosť zo strany štátu. Prišiel aj portugalský prezident a dokonca aj vystúpil na pódiu. Bolo vidieť, že miestna podpora bola veľmi silná. A to je základná podmienka pre úspešnosť takýchto projektov.

V Česku podpora až taká silná nebola a dokonca niektorí novinári si z toho celého robili posmech, písali že Domingo je dávno za zenitom a preslávil sa aj tak predovšetkým ako spevák a nie ako dirigent. To muselo byť pre vás zrejme dosť demotivujúce…

V  tomto smere je to samozrejme dosť veľká výzva pracovať na niečom, keď podpora je slabá. Už počas Dona Giovanniho bolo veľa negatívnych reakcií, mne to prišlo ako taká naša typická malosť.

Pri Domingovi si treba uvedomiť, že to nie je len o tom, že príde on, ale o tom, že sem pritiahne mnohé ďalšie osobnosti. Vidíme to aj na tejto súťaži, kto všetko sem kvôli Operalii prišiel – špičkový manažment a riaditelia najväčších svetových operných domov, kvalitní speváci ale zároveň takí, ktorí pre Prahu nie sú drahí a ktorých by sme sem nemuseli voziť za obrovské honoráre. Ktokoľvek z týchto finalistov keby sem teraz začal jazdiť pravidelne, tak to zaistí výború kvalitu a predajnosť. Spolu s Domingom jednoducho prichádza množstvo ľudí, ktorí by k nám inak neprišli. A dnes sa ukazuje, že ani tú Operaliu by sme tu nemali, keby sme nezačali vtedy s Giovannim, to dnes vieme povedať na milión percent. Tí, čo sa posmievali, že načo sme ho sem volali dirigovať nevedeli tieto všetky veci vopred predvídať.

A to ani nehovorím o tom, že vďaka nášmu Giovannimu sa potom do Operalie v Astane dostal Boris Prýgl, ktorého si tam Domingo doslova doviedol. A vybral si ho len preto, lebo ho počul v tom našom predstavení spievať a veľmi sa mu páčilo. Petra Nekoranca, ktorý sa dostal do prvej dvadsiatky semifinalistov v Lisabone zas prizval do projektu „Mozartove narodeniny“. Petr tu síce často spieva – či už v divadle alebo aj v koncertných sálach ale aj tak, to že ho Domingo prizval na krásny koncert Mozartových narodenín určite bolo aj pre neho dôležité. A pre nás zas bolo dôležité že Domingo pri týchto projektoch získal dobrú skúsenosť a pre Prahu sa nadchol.

Ako prebieha príprava na realizáciu Operalie po technickej stránke? 

Mali sme podrobný technický rider. To je manuál, ktorý má asi 15 strán. Ale chápem, že je potrebný, pretože ako sa vraví – iný kraj, iný mrav a teda aj iný spôsob práce. A ak všetky tie Operalie majú vyzerať približne rovnako a najmä ich kvalita má byť rovnaká, tak je jednoducho nevyhnutný. Je to organizačne pomerne zložité, staráte sa o 70 ľudí, z toho 40 spevákov, o manažérov súťaže, o desať porotcov a tak podobne. No a oni prídu do divadiel vždy práve v čase, keď sú divadelné prázdniny a zamestnanci operných domov sú väčšinou na dovolenkách. Iste chápete, že je náročné súťaž usporiadať v čase, keď tam zamestnanci divadla nie sú. My sme našťastie mali v tomto ohľade s divadlom výbornú skúsenosť, z ich strany na Operalii s nami spolupracoval skvelý produkčný tím. Technickú stránku fungovania v samotnom divadle sme síce zabezpečovali spoločne, ale táto časť bola predovšetkým na ich pleciach a zamestnanci divadla ju perfektne zvládli. Veď aj pre nich je to určite motivácia.

Ak sa staráte o 70 ľudí, ako veľký musí byť váš tým? 

Nás je päť.

Päť ľudí sa dokáže postarať o 70 ľudí? 

No preto sa pripravujeme na to viac ako rok. Je to o tom dobre všetko načasovať a nenechať si to na poslednú chvíľu

Stráte sa operalistom aj o ich voľný program v čase mimo súťaž?

Predtým, keď sme zabezpečovali Donna Giovanniho a Mozartove narodeniny, tak sme sa starali napríklad aj o Domingov voľný program, teraz keď je tu veľká skupina ľudí a majú tu aj svoje rodiny, tak si voľný program riešia sami.  A ponechávame im aj viacej voľného času, lebo súťaž je pomerne intenzívna, tak nech si môžu aj trochu vydýchnuť. Ale ak chcú vedieť, kde nájsť nejakú dobrú reštauráciu, alebo potrebujú niekam zaviesť, tak sa samozrejme postaráme. A ak chcú ísť po vlastnej osi, tak ich nechávame.

Mal vôbec Domingo čas si pozrieť Prahu? 

Teraz vôbec nemal čas. Pri jeho predchádzajúcich návštevách trochu Prahu videl. Jeho manželka si počas Operalie naplánovala obhliadku mesta v čase, kedy prebiehali orchestrálne skúšky, pretože vtedy mala ako porotkyňa voľno. Ale on vtedy nemal čas, celý deň koučoval finalistov. Od 12-tej hodiny postupne s každým jedným sedel a dával im lekcie –  samozrejme nie spevu, ale skôr interpretácie a pomáhal im aj s výberom repertoáru do finále.

Niekedy ho aj do niečoho trochu musíme tlačiť a to môže byť pre neho nepríjemné, ale aj my občas potrebujeme, aby sa niekde ukázal, s niekym prehodil pár slov alebo si len podal ruku. On samozrejme vie, že to k tomu patrí a že s projektom je nevyhnutne spojené aj PR a je aj v tomto smere v pohode.

Mal vraj podmienku, že všetci musia bývať spolu v jednom hoteli. Teda aj súťažiaci aj manažment aj porotcovia… 

Bola to jedna z podmienok a ja jej rozumiem. On využíva každú príležitosť, aby sa so spevákmi mohol stretnúť, pretože času je málo a súťažiacich veľa. Keď sa s niekym z nich stretne na chodbe, alebo na raňajkách, tak môžu pružne riešiť, čo práve potrebujú. Je pre neho užitočné, že ich má všetkých takto na jednom mieste, aby si s nimi dal kávu. Ale rovnako je to užitočné aj pre nich. Chápala by som, keby sa chcel naopak trochu separovať, aby mal aspoň chvíľu pokoj a objednal by si hotel niekde ďalej od nich. Ale na moje prekvapenie on sa vôbec nechce izolovať a súťažiacim neustále hovorí: „Ja som tu teraz pre vás, tak využime každú chvíľku„.

Taktiež pre manažment je to výhoda, pretože aj manažéri neustále potrebujú účinkujúcim dávať nejaké pokyny, a takto len zhromaždia všetkých 40 spevákov do určenej hotelovej miestnosti, kde im odovzdajú potrebné informácie týkajúce sa nasledujúceho dňa. Ak by ich mali zháňať po rôznych hoteloch, bolo by to dosť nepraktické. A aj pre nás je to výhoda, lebo napríklad všetky odvozy, ktoré zabezpečujeme, sa dejú z jednoho miesta. V Prahe teda všetci bývali v hoteli Intercontinental.

Keď som s Domingom v Prahe na jar robil rozhovor, spomenul mi vtedy, že by mal záujem dirigovať v Stavovskom divadle La clemenza di Tito, teda znovu Mozartovu operu, ktorá bola v tomto divadle premiérovaná. O dva roky bude okrúhle výročie tejto udalosti. Neplánujete sa aj na tomto poli angažovať?    

Samozrejme, že rozmýšľame, čo ďalej. Operalia bola doterajším vyvrcholením našej spolupráce, ale hľadáme aj ďalšie cesty. Sú aj iné možnosti, než La clemenza di Tito. Domingo v Prahe nikdy nespieval v divadle, vždy účinkoval len na koncertoch. Viem, že by bolo z jeho strany reálne, aby sem prišiel zaspievať do Traviaty. Druhou možnosťou je ešte Macbeth. Avšak robiť akékoľvek ďalšie projekty v situácii, keď je ich finančné pokrytie do poslednej chvíle neisté a keď je aj nevôľa zo strany novinárov a nie celkom jasný postoj štátu, a keď aj splnenie neformálnych príľubov je otázne až do poslednej chvíle, je dosť ťažké.

Pôsobím v kultúre nejakú dobu, ale normálne som si začala hovoriť, že snáď nabudúce pôjdeme radšej komerčnou cestou, než cestou hľadania dotácií a podávania žiadostí o granty. Napriek tomu, že máte k dispozícii výnimočnú osobnosť celosvetového významu, stále sa to na našej strane niekde zadrhávalo. A ďalším dôvodom prečo hovorím že možno bude lepšie ísť klasickou komerčnou cestou je zistenie, že aj keď sme išli dosposiaľ vyslovene nekomerčne, tak novinári nakoniec aj tak napísali, že Don Giovanni bola jedna veľká komerčná záležitosť, o ktorej nikto nevie na čo bola dobrá a ktorá stála bohvie koľko peňazí. Tak potom robiť na tejto pôde a v takejto atmosfére niečo, čo bude dobre prijaté, je veľmi ťažké.

Niektoré noviny sa aj do divadla navážajú v situáciách, kedy to podľa mňa vôbec nie je oprávnené. Raz búšia do kvality inscenácií, inokedy zas napríklad do hráčov orchestra. Mám mamu v orchestri Národního divadla a za tie roky tak poznám názorovú situáciu vo vnútri inštitucie od hora až dolu – teda od pozícií vedenia až po pozície orchestra a zamestnancov. A môžem povedať, že všetci trpia tým, že politická situácia sa veľmi často mení a to má vplyv aj na to ako plánovať sezóny. A pre nás je to v takejto situácii o to väčšia výzva, lebo ako usporiadateľ sa musíme k niečomu zaviazať voči umelcom, ale na druhej strane sa voči nám nikto zaviazať nechce a nemôže, lebo obsadenie príslušných inštitúcií sa v dôsledku politického pohybu neustále mení.

Aby sme tu Operaliu mali, tak sme sa museli zaviazať k niektorým veciam už pre 6 rokmi, znovu pred 4 rokmi a pred tromi rokmi znova, stále sme museli deklarovať náš záujem. Mali sme nejaké prísľuby o finančnej podpore, niečo sme mali dojednané na magistráte, niečo na vláde. Lenže za tých šesť rokov sa na magistráte neustále menili ľudia a vláda sa vymenila kompletne celá. Stále tak začínate rokovať v podstate od znovu a od znovu a s novými ľuďmi. A potom, keď nastane tá situácia, že sa vás ludia z Operalie opýtajú: „Tak ste teda pripravení?“ tak vlastne máte kopec prísľubov a všetko predjednané, ale napriek tomu je všetko stále len v oblakoch. Nemáte nič konrétne v rukách, nič podpísané, podpora neistá, žiadne uzatvorené zmluvy. Preto som si veľakrát povedala, že takto to nejde, poďme to celé financovať len z predaja lístkov za prísne komerčných podmienok, oprostíme sa od štátnych príspevkov, lebo sa nikam nedostaneme.

Aj s grantovým konaním je to podobné, výsledok sa vždy dozviete až na poslednú chvíľu. Ale vy sa musíte voči partnerom zaviazať ihneď a niektoré veci aj garantovať. Čo potom, ak sa dozviete, že grant ste nedostali? Je to obrovské riziko pre usporiadateľa.

Logický pohľad by bol taký, že ide o svetovo známu prestížnu súťaž a tak by ČR predsa mala mať záujem, pretože je to obrovská reklama pre divadlo, mesto a aj pre štát. No ale to je teória, v praxi je to – ako vidíte – oveľa zložitejšie.

Ale nič s tým neurobíme. Preto som tak nesmierne šťastná, že nakoniec všetko vyšlo tak ako malo a celé sa nám to podarilo.

Čo by ste urobili, keby to neklaplo a tie peniaze by ste nedostali, hoci vy sami ste sa už druhej strane zaviazali?  

My sme si tú otázku ako organizátori samozrejme kládli. To je prvé, čo si musíte položiť. Čo budeme robiť, ako to niekde narazí? Keby tu sedel Radek Hrabě, tak by sme sa teraz asi na seba pozreli a smiali by sme sa, pretože na túto otázku máme každý trochu iný pohľad. On je oveľa väčší praktik, skúsenejší, z branže, takže toto všetko sa potom aj odrážalo v diskusiách, keď sme sa o tom bavili. Samozrejme veľmi záleží na tom, v akej fázi projektu ste, keď sa dozviete, že nejaké prisľúbené financovanie nakoniec nedostanete. Sú situácie, kedy je ešte možná cesta späť – to je pred podpísaním zmlúv. Vo fáze, keď sme sa len ústne zaviazali avšak nepodpísali sme ešte zmluvy, a nedostali by sme sľúbenú podporu, museli by sme na rovinu povedať, že to proste nie sme schopní zorganizovať. Pretože aj keby sme do toho naliali svoje vlastné peniaze, aj tak by to zrejme nefungovalo, lebo nakoniec zistíte, že to ani nie je v prvom rade o peniazoch ale skôr o tej vôli spolupracujúceho okolia, ktoré nás podporuje.

Máme partnerov, ktorí dodávajú nejakú službu – napríklad hotel dá ubytovanie, alebo dopravca poskytne auto a podporujú nás teda takouto formou, nie peniazmi. A je to aj o tom, že aj nejaké osobnosti nás podporia svojou autoritou. Ak tam ale táto vôľa k podpore z okolia nebude a všetci dajú od toho ruky preč, tak to nebude fungovať ani keby sme tú chýbajúcu finančnú dieru zaplatili my. Ten projekt sa nedá robiť bez ľudí a bez energie, nadšenia  a podpory okolia. Museli by sme povedať, že ďakujeme, ale nič z toho nebude, nech sa Operalie zhostí nejaká iná metropola. Bola by to obrovská hanba v štýle „všade vo svete nás chcú a Praha nás odmietla“. Ale vo fáze, keď teda ešte nemáte podpísané zmluvy, tak sa z toho samozrejme dalo ešte aj vycúvať.

Keď vám prišla správa na WhatsApp, že Operalia predsalen bude nakoniec v Prahe, v ktorej fáze projektu ste vtedy boli? 

(výbuch smiechu…)  No čo vám mám na toto povedať…

Boli sme vo fáze deklarácie spolupráce s Národným divadlom. To bolo veľmi dôležité, deklarovalo sa, že do toho ideme spoločne a mali sme rozjednané už aj ministerstvo, ktoré deklarovalo, že ich to zaujíma. Ale nemali sme stále veľa vecí podpísaných, hoci predbežné a ústne deklarácie tam už boli. Teória vám povie, že by sme mali mať najprv podpísané zmluvy, a až potom sa k niečomu ďalej zaväzovať. Lenže keď sa vrátime z teórie do praxe, tak nemôžete a ani neviete donútiť inštitúcie, ktoré majú nejaký svoj zabehaný proces spracovávania žiadostí, aby ho obišli. Ale teda aby som odpovedala na vašu otázku, boli sme vo fáze, kedy bolo zo strany všetkých podstatných partnerov deklarované, že stojíme o Operaliu a ideme do toho.

Mali ste teda odvahu to risknúť…

Ako súkromníci vždy idete do rizika. Som dojatá, že sa to nakoniec podarilo. Podľa mňa význam toho celého je ešte tak trochu nedocenený.

Váš kolega Radek Hrabě mi spomínal, že televízia od vás chcela poplatok aj za to, že sa v nejakom spravodajskom príspevku v zábere v pozadí na chvíľu nechtiac mihlo logo sponzora Operalie – spoločnosti Rolex. Chápali to ako reklamu a mali pocit, že bohatého sponzora treba spoplatniť, avšak peniaze chceli od vás…

Rolex je generálnym partnerom súťaže už 19 rokov a hradí náklady ohľadom jej celoročného fungovania, pretože súťaž neprebieha len počas toho týždňa, kedy 40 najlepších uchádzačov aktuálneho ročníka zápasí o postup do semifinále a potom do finále, ale prihlášky do súťaže sa posielajú počas celého roka. Tím ľudí si vypočuje a vyhodnotí nahrávky spevu zhruba od 1000 uchádzačov, ktorí každý rok chcú súťažiť, pričom každý z nich posiela dokonca niekoľko nahrávok. Toto je potrebné sprocesovat a vybrať 40 najlepších. Celý rok taktiež funguje administratíva a malý tím ľudí, ktorý treba platiť. Toto teda zabezpečuje Rolex.

Okrem toho každý víťaz v každej kategórii si odnáša ceny v hodnote niekoľko desiatok tisíc dolárov, ktoré tiež zabezpečuje tento sponzor. Pokiaľ ide o udeľované ceny, je táto súťaž dokonca najbohatšou súťažou zo všetkých. Lenže tým sa úloha Rolexu končí. Pre lokálnych usporiadateľov z toho nie je určená ani koruna. U nás bol Rolex pre mnohých doslova tŕňom v oku, niekto má pocit, že hradí celú súťaž a že nám ako českým usporiadateľom nie je potrebné už nič prispievať alebo dávať peniaze. To je hlboký omyl.

Iní zas tvrdili, že si rolexáci na tom celom len prihrievajú polievku a vnucujú svoje hodinky. Strašne veľa ľudí v tom vidí negatíva, ja by som to skôr videla pozitívne, veď keby nebol Rolex, nemohla by táto súťaž vôbec existovať.

To je aj tým, že ľudia majú neskutočnú schopnosť vidieť veci negatívne a všetko ofrflať…

Poviem vám iný príklad. Keď sme sa bavili s niektorými profesionálmi z oblasti cestovného ruchu, tak sami skonštatovali, že Praha je známa ako mesto kam sa chodí „pařit“. Za pamiatkami sa sem chodí samozrejme tiež, ale lacné pivo a celkom dobré služby sú predsalen asi ten prvoradý ťahák. Všetci vedia, že by bolo dobré tú klientelu aj trochu zmeniť, však sú mestá kde sa chodí hlavne za kultúrou a oni z toho aj celkom slušne žijú. Ako napríklad Viedeň.

Chápem, že ako ľudia, ktorí pracujeme v oblasti kultúry, máme trochu klapky na očiach, lebo automaticky predpokladáme, že kultúra bude pre všetkých rovnako dôležitá ako je pre nás. Samozrejme že nebude. Mnohým ľuďom je povedzme úplne ukradnutá. To čo sa páči nám, sa nemusí páčiť druhým. Ale aspoň trochu povzbudiť aj iný typ navštevníkov Prahy, než len prichádzajúcich za lacným pivom je predsa aj tak pozitívna vec. Veď Operalia a projekty zviditeľňujúce Mozartovu súvislosť s Prahou – to je predovšetkým obrovská reklama pre mesto vo svete.

Aj samotného Dominga sme sem lákali na osobnosti, ktoré tu voľakedy pôsobili. Domingo miluje Alfonsa Muchu, prišiel sem prvý krát aj kvôli Muchovi a Kafkovi, vie že Pablo Neruda si zvolil meno po našom básnikovi Janovi Nerudovi, pozná Janáčka, Dvořáka, a kvôli histórii s Mozartom sa zamiloval do Stavovského divadla. Bol aj na hrade a videl nejaké pamiatky. Veľmi sa mu páčilo Rudolfinum, mal ešte sen prísť si zadirigovať Českú filharmóniu. Ale oslovili ho aj dobré reštaurácie a celková kultúra mesta a jeho služby. Pochvaľoval si veľmi aj pražanov.

Tak to ale zrejme u neho patrí tak trochu k jeho bontónu verejne pochvaľovať vždy obyvateľov toho mesta, v ktorom sa práve nachádza. Treba rozlišovať čo je klišé určené médiám a čo je naozaj autentické…

Áno, to určite.

Pokiaľ ide o tie reštaurácie, vy ste mu zvykli odporučiť, kam sa ísť najesť? 

My sme mu v minulých rokoch dávali rôzne odporúčania, ale naposledy sa to obrátilo a oni nás teraz prekvapili, keď začali dávať odporúčania nám. Domingo mi povedal, že boli v reštaurácii – uviedol aj jej názov – kde to vraj bolo úplne úžasné. No a ja som o nej ešte nikdy nepočula. Takže vidíte, teraz je to už naopak.

Sledovali ste aj samotnú súťaž? Mali ste v nej svojich favoritov?

Samozrejme že som sledovala, mala som vytipovaných štyroch spevákov, ktorí sa mi veľmi páčili…

Škoda že vypadla jediná zástupkyňa ČR…

O Ladu Bočkovú sa nebojím, zviditeľnila sa už aj takto. A okrem toho funguje to častokrát aj tak, že Domingo niekam príde spievať a náhle zistia, že im na poslednú chvíľu vypadla sopranistka. A on si hneď spomenie na svojich operalistov a povie: ja jednu takú poznám, zavolajme ju sem. Takto už pritiahol do najrôznejších produkcií veľmi veľa spevákov a neobávam sa toho, že by Lada v budúcnosti nemohla byť jednou z nich.

Peter Bleha

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu