Denník N

Moja Cesta hrdinov SNP – Časť 2: Učím sa byť turistom

Prvé dni na Ceste hrdinov SNP boli školou. Z domu vyrážam s obavami, že bez turistických skúseností leziem niekam, kam akosi nepatrím. Ochotne preto odkukávam od zbehlejších turistov ich triky, testujem, čo všetko zvládne moje telo a zisťujem veľa o ľudskej dobrote. Dobrodružstvo začína.

Pondelok, 17.6.: Dukliansky priesmyk – Čierna hora

Po dôkladnej príprave začínam putovanie nočným vlakom z Bratislavy. Kúpil som si síce ležadlovú miestenku, ale nepodarilo sa mi poriadne zaspať. V Kysaku preto vystupujem s poriadnymi „foklami“ pod očami. Hneď na vlakovej stanici stretávam partiu ďalších troch SNP-čkarov: Erika, Patres a Maťo.  Som stále v móde „ja sem akosi nepatrím“, takže iniciatívu pri konverzácii preberá za celú skupinu Erika. Na rozprúdenie diskusie si porovnávame hmotnosť ruksakov. S mojím takmer 20 kilovým jednoznačne vediem – štatistika, ktorá ma v aktuálnom rozpoložení veľmi neteší, ale čo už. So zvedavosťou jedným uchom počúvam ďalšiu debatu v skupine a občas sa vzďalujem, aby som rozchodil cestovnú nervozitu počas hodiny, kým čakáme na autobus. Na Duklu ideme všetci tým istým spojom. Postupne sa osmelujem, debata sa rozbieha, začíname sa spoznávať. A kedže všetci ideme po tej istej trase, rozhodol som sa, že prvé kilometre budem kráčať s touto partiou. Po vystúpení z autobusu som v miernom napätí, veď  toto je ono! Začínam SNPčku! So zvedavosťou malého chlapca si obzerám všetko naokolo. Priesmyk ma prekvapil. V mojich predstavách bol známy pamätník umiestnený kdesi v širokom údolí medzi lesíkmi. V skutočnosti je asi 100 metrov od frekventovanej štvorprúdovky a hraničného priechodu do Poľska, takže nás sprevádza hukot áut a kamiónov.

Zľava: ja, Patres, Maťo, Erika (Foto: Matej Novák)

Porobíme si obligatórne fotky a keď už sa chystáme na odchod, rovno pred našimi očami sa udeje scéna ako z filmu: asi 100 metrov od nás sa do priekopy vrútil kamión plný kozmetiky. Smeruje z Poľska dolu kopcom a po tom, čo sa mu do jarku „zapichla“ kabína, ho predbehol celý príves a celý 15 tonový kolos sa prevrátil hore podvozkom. V úžase ostávame pár sekúnd ako obarení. Konáre stromov, ktoré zo sebou zobral, sa ešte trasú, keď nám konečne došlo, čo sa stalo. Prvý sa zmobilizoval Maťo a v zápätí sme sa za ním rozbehli všetci. Trielime ku kabíne ratovať šoféra. Z kamiónu vyteká tekutina, netušíme čo to je, miestami sa z neho dymí a vo vzduchu cítiť zmes vytrhanej trávy, výfukových plynov a zeminy. Kým bežím, v hlave mi prebehne predstava z filmov, ako sa všetko vznieti a v zápätí predstava ako z kabíny vyťahujeme dokaličeného šoféra a dávame mu prvú pomoc. Ešte nikdy som v živote niečo podobné nezažil a adrenalín mi vystúpal na maximum. Keď sme dobehli na miesto, pristavili sa pri vraku ďalšie 2 kamióny a šoféri už zachraňujú svojho kolegu. Maťo volá políciu a záchranku, ja s Erikou bežíme o 100 metrov vyššie do kopca a ukazujeme ostatným vodičom aby spomalili. Posledné, čo potrebujeme je, aby sa do tohto chaosu pridal ďalší vyvalený kamión. Asi po 5 minútach sa Poliakom podarilo vytiahnuť svojho kolegu. Uľavilo sa mi. Je to mladý chlap – môže mať okolo 30 rokov. Naštastie je akoby zázrakom v poriadku, komunikuje, aj keď je očividne v šoku.

Čakáme na policajtov. Vľavo začiatok chodníka k pamätníku SNP (Foto: autor)
Kamión v priekope. Šofér už esemeskuje (Foto: autor)

Policajtom po príchode opisujeme, čo sme videli a približne o desiatej nás už na „mieste činu“ nepotrebujú a tak s oneskorením robíme prvé kroky smerom na Devín. Po ceste stále rozmýšľam nad tým, aký začiatok SNPčky sme to práve zažili. Adrenalín vyletel na maximum hneď v prvý deň, hneď po prvých krokoch. Je to nejaké znamenie, že si máme dávať pozor? Hovoríme si, že po tej strane cesty, kde kamión havaroval, sme kľudne mohli kráčať my, ak by sme vyrazili o 10 minút skôr. Trvá 1-2 kilometre, kým to celé spracujem a začnem myslieť na niečo iné. Skúmam, čo hovoria moje kolená a nohy na prvý deň záťaže. Ideme po asfalte aj v lese a tak skúšam turitické topánky aj sandále a pozorujem, ako sa mi kráča v rôznej obuvi po rôznych terénoch. Zatiaľ je to dobré, stíham aj tempom. Akurát ramená kričia, že sa im zdá ruksak ťažký.

Údolie smrti (Foto: autor)

Do Svidníka sme dorazili asi o piatej. Pôvodne som tu plánoval ostať. Spomínam si na rady pred SNPčkou a počúvam telo. Cítim síce, že sme prešli 25 kilometrov, ale večera mi dodala energiu a tak ostávam s partiou a pokračujem do útulne Čierna hora nad mestom. Tá je po našom príchode plná, budeme teda spať pod altánkom vonku. Chvíľu rozmýšľam, či idem stavať stan. Bola by to tá komfortná voľba. V skupine sa však cítim bezpečne a idem teda vyskúšať niečo nové a rozbaliť si bivak pod prístreškom. Pozorne odkukávam tipy a grify od ostatných – skúsenejších – turistov. Všetko robím tak nejak okúňavo a jedným okom sledujem postup ostatných a ich výbavu na spanie.  Rozmýšľam, že stan pošlem domov, lebo po prvom dni mám ramená statočne otlačené. Bivakujem, aby som si overil, či to pôjde aj bez stanu. V duchu si vravím, že prvý deň bol dobrý – telo ma príjemne prekvapilo tým, že zvládlo aj záťaž nad 30 km. Ale zaspávam s tým, že na ďalší deň sa asi radšej oddelím. Predsalen, nechcem tlačiť na pílu a radšej si pôjdem svoje tempo.

Útulňa na Čiernej hore (Foto: autor)
Niet nad pohodlné spanie (Foto: autor)

Utorok, 18.6.: Čierna hora – Bardejovské kúpele

V noci som sa výborne vyspal. Ráno sa budím na zimu, okolo piatej. Nohy sú trochu stuhnuté, ale stačí prechádzka k latríne a späť a už sa zase dostávajú do použiteľnej formy :) Rozhodol som sa nakoniec pokračovať s partiou a keď sa začne telo hlásiť, že to prepínam, oddelím sa. Zisťujem, že ísť sám nie je vôbec také jednoduché. Ani nie kôli samote, ale kôli tomu, že sa tá samota ťažko dosahuje, kedže na Ceste je okrem nás viacero ľudí v blízkom okolí a priebežne sa stretávame. Zároveň vnímam, že s partiou sa ide dobre. Spoznávame sa, žartujeme. Svoj plán na sólo pochod teda zatiaľ posúvam minimálne na pár hodín.

Prvou zastávkou je dnes Kurimka – maličká dedina, ktorá na mňa zapôsobila hneď 2 vecami. Potraviny (miestnosť rozmeru 10×10 metrov) sú súčasťou obecného úradu, takže jedny dvere vedú do potravín, druhé k starostovi. Po druhé – miniatúrna Kurimka so 400 obyvateľmi má vďaka nejakému obskúrnemu projektu z eurofondov asi najlepší verejný internet na celom východe. Šlape ako utrhnutý, čo samozrejme využívame na to, aby sme si stiahli všetky offline mapy, ktoré budeme potrebovať. Odkukávam tiež, ako Maťo a Patres využívajú online a offline navigácie a učím sa za pochodu. S rešpektom hovoria o Rudohorí a Volovských vrchoch, ktoré sú medzi Košicami a Telgártom a potrebe nakúpiť si na niekoľko dní dopredu. Počúvam ako žiak v škole a snažím sa zapamätať si čo najviac.

Obec Kurimka. Na názvy dedín v azbuke si ešte len zvykám (Foto: autor)

Cez Andrejovú prichádzame do Zborova. Prvýkrát sa ozýva koleno a tak idem radšej opatrnejšie. Červená značka nás vedie až do slávnej Rómskej osady, o ktorej som čítal v SNPčkových blogoch a som celkom zvedavý, aké to bude. Na vstupe do osady je dosť neporiadok. V duchu si hovorím – chcel si vidieť Slovensko – tak aj toto je Slovensko. Miesni Rómovia sú na SNPčkarov očividne zvyknutí a predovšetkým deti nás ochotne a nahlas zdravia „dóóbrýý dééň“. Ostatní nás nejak moc neriešia a aj keď som zvedavý, nesnažím sa nejak „dokumentaristicky“ obkukávať okolie. Priznám sa, že sa tu cítim trochu nesvoj, že mám nejaké svoje stereotypy a predsudky. Snažím sa ich vedome zahodiť a pozdravy od detí mi v tom značne pomohli a prelomili ľady. S úsmevom teda odpovedám rovnako nahlas „dobrý deň“. Uvoľnil som sa a zvyšok prechádzky osadou si užívam.

Vstup do rómskj osady v Zborove (Foto: autor)
Rómska osada v Zborove (Foto: autor)

V Zborove sme si nakúpili v potravinách a pod Stebníckou magurou sa výdatne posilníme jedlom a pitím, vďaka čomu sme si poradili aj s prvým serióznym stúpaním na Ceste – 400 výškových metrov. Pamätám si, že keď som sa na vrchol magury pozeral zo Zborova, zdala sa mi tá méta veľmi vzdialená. Som povzbudený tým, ako som si s ňou poradil. Na vrchu plánujem, kde sa zložím na noc. Rozmýšľam, že sa oddelím, kedže zvyšok skupiny má plán zísť cez Bardejovské kúpele až do Bardejova a to už je na mňa dosť ďaleko. Po chvíli sme však prišli s nápadom skončiť už v Bardejovských kúpeľoch a ísť sa okúpať. Priznám sa, že vízia toho, že sa po celom náročnom dni hodím do bazéna ma celkom oslovila. Dnes sa mi však prvýkrát ozvalo koleno a nechcem nič uponáhľať. Pre istotu som si teda natiahol bandáž a mierne sa oddeľujem od skupiny, aby som išiel svojim pomalším tempom. Som celkom spokojný s tým, že sa držím svojho a nenechám sa strhnúť tempom, ktoré by som nezvládal. Uvedomujem si, že aj keď kráčam s touto skupinou, stále si držím skýsi status „pridruženého člena“ – že mám stále na pamäti, že Cesta predomnou je dlhá a nechcem ju obetovať tomu, že by som to niekde prepálil, len aby som stíhal ísť so skupinou. Nakoniec sme šťastne všetci dorazili, koleno sa nehlásilo a perličkový kúpeľ je ako balzam na ubolené telo. Teším sa zo spontánnosti rozhodnutia aj z jeho výsledku a doprajem svojim kĺbom a svalom odmenu za dnešný výkon.

Bardejovské kúpele – balzam na telo po náročnom dni (Foto: Matej Novák)

Po okúpaní ideme na pizzu, ale kuchár už po 21:00 nevarí :( Vyriešime to naozaj inovatívne – ostávame na terase pizzerie a jedlo Maťo objednal z inej pizzerie v Bardejove :) K tomu 2 pivká a sme spokojní. Predstava, že by sme mali odtiaľto odísť a zložiť sa v miernom mrholení pod prístreškami v parku, nás veľmi neoslovuje. Erike však napadlo, či sa neskúsime spýtať personálu na možnosť prespať na ich terase. Voľba padla na mňa. V „normálnom“ neSNPčkovom svete by som sa okúňal. Taký ten syndróm chlapa, ktorý sa nikdy nepýta domácich na cestu, keď sa niekde stratí, lebo on si predsa poradí aj sám! Ale uvedomujem si, že na tejto Ceste bude veľa vecí netradičných a spontánnosti napokon nekladiem odpor. Zapínam šarm na maximum a snažím sa presvedčiť dve čašníčky, aby nás na terase nechali prespať. Po telefonáte s majiteľkou je všetko potvrdené – dnes nemusíme spať v zime pod altánkom. Čaká nás krytá terasa pizzerie! Krásne zavŕšenie dňa plného nečakaných zážitkov a potvrdenie toho, čo sa počas SNPčky zopakuje ešte niekoľkokrát: ak si dáte dostatočne šialený/ambiciózny cieľ (ako napríklad prejsť Slovensko po vlastných), netreba sa okúňať – ľudia vám radi pomôžu. Bol to deň keď som búral nejaké svoje bariéry a prepínal sa z režimu Bratislavčan-cudzinec do režimu pútnik-hosť. V Zborovskej osade, v kúpeľoch, v pizzerii. Som vďačný za to uvedomenie.

Pizza po záverečnej (Foto: Matej Novák)

Streda, 19.6., Bardejovské kúpele – Terňa

Toto je jediný deň, ku ktorému nemám v denníku zápisky a musím ho loviť v pamäti – o chvíľu zistíte prečo.

Napriek očakávaniam som sa nevyspal až tak dobre. Bola to asi kombinácia pizze, ktorú sme jedli neskoro večer a Michala Davida, ktorý nám vytrvalo hral z vedľajšej diskotéky pre seniorov hlboko do noci. Poviem vám – tí seniori to vedia roztočiť. Pobalili sme sa, napísali ďakovný list personálu reštaurácie, na terase ktorej sme mohli prespať, a vydávame sa cez Bardejov ďalej. Z kopcov za Bardejovom sa nám naskytne krásny výhľad na protiľahlú obec Hervartov a nad ňou Čergovské vrchy, kam mierime.

Výhľad na Čergovské vrchy (Foto: autor)
Kostol sv. Františka z Assisi z 15. storočia v Hervartove (Foto: Matej Novák)

Strmé stúpanie za Hervartovom na výhľadňu Žobrák je zakončené adekvátnou tabuľou „Chvala Bohu“. Veru tak :) Lapám po dychu, ale zároveň zisťujem, aké užitočné sú paličky. Vďaka nim som si to stúpanie doslova užíval. Na vrchu opekáme a kocháme sa krásnym výhľadom do údolia.

Výhľad z vrchu Žobrák (Foto: autor)
Proviant (Foto: autor)

Ani sme sa nenazdali a zrazu boli pomaly štyri hodiny poobede. Partia má plán dôjsť až do Terne a teraz sme de facto len v polovici cesty. Ja som skeptický, takže to beriem rovnako ako ráno – uvidím, ako to pôjde a podľa toho sa zariadim, kde budem spať. Začínam na sebe pozorovať, že akosi nepotrebujem dlhodobý plán, čo je v mojom prípade dosť nezvyčajný prístup (som notoricky známy plánovač). Stačí mi vedomie, že pred sebou mám vytipované 2-3 miesta, kde by sa dalo prespať a tak nejak to pomaly púšťam. Určite mi pomohol ten bivak prvú noc a vedomie, že moje telo zvládne aj 30 kilometrov. Pomaly si začínam viac veriť, že to predsalen nejak pôjde.

Čergovské vrchy ideme tempom ako srnky a po pár hodinách prichádzame do Hradiska. Mal by tu byť prameň, po ktorom všetci túžime. Prameň (studňa) tam síce je, ale suchý. Do Terne (cieľová destinácia) je to ešte dobrých pár kilometrov a vďaka vysokému tempu sme všetci dosť unavení a bez doplnenia vody si to nevieme veľmi predstaviť. Ostáva nám skúsiť, či nestretneme niekoho z miestnych obyvateľov. Máme šťastie a po chvíľke sme natrafili na dobrých ľudí, ktorí nám ochotne naplnili zásoby vody. Opäť raz sa mi potvrdilo – ľudia vám radi pomôžu. Osviežení sa vydávame na posledný kus dnešnej cesty. Začínam už toho mať dosť a asfaltový povrch vôbec nepomáha mojim nohám. Bolia ma päty, bolia ma plecia. Prvýkrát mám pocit, že dnes už siaham na dno svojich síl. Pomaly sa začína stmievať a ja konečne vidím v diaľke Terňu. Mám však pocit, že dedina sa vôbec nepribližuje a za každým horizontom je rovnako ďaleko. Do miestnej krčmy sme dorazili asi o deviatej večer – už za tmy. Som úplne zničený. Po príchode nie som schopný ani žartovať s partiou, len sa potrebujem postarať o svoje telo. Priority. Umyjem sa, hodím do seba magnézium a kofolu a čakám, kým cukor nabehne. Od tohto momentu má Terňa po zvyšok SNPčky u mňa špeciálne miesto. Terňa – tam, kde som zistil, ako veľmi viem byť unavený.

Konečne Terňa (Foto: autor)

Prenocovať plánujeme niekde v obci pod altánkom alebo za dedinou, no pani krčmárka nás od toho odhovára. Miestna mládež vraj žije hlavne v noci. Odporučila nám skúsiť faru. A tak sa po desiatej v noci vyberáme s malou dušičkou k fare. Na naše prekvapenie máme šťastie. Pán farár nás ochotne prijal a ubytoval v spoločenskej miestnosti, ktorá je hneď vedľa fary. Ako čerešničku na torte máme možnosť sa dokonca osprchovať. Luxus, s ktorým sme naozaj nepočítali. Adekvátna odmena pre naše ubolené telá. Večer som tak unavený, že nevládzem ani spraviť zápis do denníka a rovno zaspávam.

Ľudia sú dobrí – fara v Terni (Foto: autor)

Štvrtok, 20.6.: Terňa – Brezie

Ráno si doprajeme výdatný spánok, opäť napíšeme ďakovný list a ja sa oddeľujem. Po včerajšku mám silnú potrebu ísť chvíľu sám. Spracovať náročný deň a dopriať si svoje vlastné tempo. Viem, že zvyšok partie je len cca. 30-45 minút za mnou, takže mám relatívny komfort toho, že vždy sa k nim môžem pridať. Ale cítim, že už potrebujem viac slobody a aj zodpovednosti za seba – trochu „vyletieť z hniezda“. Počas prvej hodiny som si na mokrom teréne hneď vyskúšal zablúdenie, brodenie cez potok aj pár šmyknutí. Keď ma skupina dobehla, nechal som ich ísť napred a radšej ďalej pokračujem svojim tempom. Samota mi zachutila a chcem si ju doprať aj ďalej. Stretli sme sa opäť vo Veľkom aj Malom Šariši, kde chalani čakajú na pizzu, ktorú si objednali a tak pokračujem ďalej s Erikou. Naše tempá sa približujú a tak vieme, že športoví borci Maťo a Patres nás aj tak dobehnú :) V Cemjate (malé kúpele pri Prešove) sa oddeľuje aj Erika a ja šlapem opäť sám. Užívam si to a mám čas na premýšľanie. Myslím na moju manželku Evku, ktorá v Prešove študovala a na východňárov vo všeobecnosti. Na ich temperament a „dzivokosť“, ktorá mi veľmi sedí.

Cemjata pri Prešove (Foto: autor)

Zvyšok partie opäť stretávam v Janove a cez Radatice pokračujeme na Ľubovec, kde si dávam večerné energetické kombo: pivo, káva, kofola :) Po prestávke sa cítim celkom dobre a tak ťahám ďalej aj s partiou. Do cieľa nás čaká ešte 6 km nepríjemného pomalého klesania po tvrdom povrchu. Spomínam si na epizódu z predošlého dňa a o chvíľu si na ňu spomenuli aj moje päty. Spievam si, aby som zahnal negatívne myšlienky a bolesť. Po 2 hodinách konečne prichádzame do tábora Brezie. Tábor je plný tínedžerov, ale som tak unavený, že ten hluk mi vôbec nevadí. Jediné, čo ma zaujíma je večera, sprcha a nocľah na posteli. Dnes sme prešli rekordných 42 kilometrov. Oveľa viac ako som si kedy predstavil, že moje telo zvládne. Spať idem s pevným rozhodnutím, že ráno sa oddeľujem. Ďalsí deň chcem končiť v Košiciach u rodiny, takže na to prišiel správny čas a ešte večer sa lúčim so všetkými, kedže ráno vyrážajú skôr. Som vďačný za všetko, čo som sa vďaka nim naučil. A teším sa na novú etapu Cesty.

Čo som sa naučil vďaka prvým dňom na Ceste

Prvé štyri dni na Ceste boli intenzívne. Veľa vecí bolo pre mňa nových, veľa som pozoroval, snažil sa odkukávať a zapamätať si toho čo najviac.

V prvom rade som zistil, že moje telo zvládne oveľa viac ako som si myslel a aj keď to bolelo, zvykol som si na takmer 20 kilový ruksak. Rozhodol som sa, že minimálne na ďalšiu etapu (Rudohorie a Volovské vrchy) si stan nechám.

Ujasnil som si priority. Po zvyšok SNPčky som sa vždy najprv postaral o svoje telo a až potom riešil čokoľvek iné. Umyť, prezliecť do suchého, magnézium, strava a až potom všetko ostatné.

Zistil som, že ľudia sú dobrí a radi pomôžu. Že môžem dôverovať tomu, že sa vždy nájde nejaké riešenie, aj keď veci nepôjdu podľa plánu. Naučil som sa fungovať v prírode. Navigácia, plánovanie, nocľah.

Vyskúšal som si, že s partiou sa ide dobre, človek zažije veľa zábavy a svojim spôsobom aj komfortu, kedže na všetko je vás viac. Ale ochutnal som aj vystúpenie mimo tejto komfortnej zóny a prebratie zodpovednosti za seba a zachutilo mi to. Vďaka partii, s ktorou som išiel prvé dni, som získal veľa poznatkov o tom, čo ma čaká na trase ďalej. Teda….aspoň som si to myslel. Hneď najbližší deň ma v tom preveril. Ale o tom až v ďalšom pokračovaní

 

PS: bohatšiu fotogalériu nájdete na mojom Facebook účte alebo na Google Photos

Teraz najčítanejšie

Ján Hargaš

Pôsobím 15 rokov v oblasti digitalizácie na Slovensku a v zahraničí. Po návrate z Veľkej Británie som v roku 2015 spolu-zakladal a 3 roky viedol občianske združenie Slovensko.Digital. Vyskúšal som si prácu v komerčnej sfére, neziskovke aj v štáte a verím, že Slovensko môže byť skutočne digitálnou krajinou. Vo voľnom čase sa venujem divadlu a hudobným pokusom v mojej kapele.