Ako prišiel Trenčín k novej radnici

Na bohatý stavebný rozvoj mesta počas trvania Prvej Československej republiky zareagovala aj mestská samospráva. Nevyhovujúce podmienky, v ktorých dlhodobo pracovala administratíva trenčianskej radnice (viď perex), primäla mesto v dvadsiatych rokoch k rozhodovaniu, akým spôsobom vyriešiť tento neutešený stav. Pôvodným zámerom bola prestavba a nadstavba, od nej sa neskôr upustilo a v roku 1929 bola vypísaná architektonická súťaž na novú radnicu. Tej sa zúčastnili aj zvučné mená slovenskej architektúry ako Emil Belluš alebo Artur Szalatnay, jej víťazom sa však stal bratislavský architekt českého pôvodu Vojtěch Šebor. Napriek tomu sa nezačalo ihneď stavať. To sa podarilo až po rokoch obštrukcií a naťahovania sa s úradmi.

Mesto dalo asanovať svoju starú radnicu, ktorá bol v technicky zúfalom stave a na jej mieste nechalo vystavať súčasný mestský úrad. Pri tejto príležitosti prešla rekonštrukciou i mestská veža, pri renovácii bolo objavené prekryté stredoveké motto Trenčína, ktoré znie: „Ak Pán nestráži toto mesto, darmo bdie ten, kto ho stráži.“ Zlepšila sa i pešia doprava v centre mesta, v tomto čase vznikol i druhý priechod z Mierového námestia na Sládkovičovu ulicu, hneď povedľa mestskej veže.

Architektom novej budovy „Mestského domu“, ako sa úrad vtedy nazýval, bol architekt českého pôvodu Vojtěch Šebor. Budova bola navrhnutá s podlubím, ktoré je však v súlade s dobou svojho vzniku už moderne funkcionalisticky štylizované a s veľkými francúzskymi oknami zasadacej miestnosti mestského zastupiteľstva nasmerovanými na Mierové námestie. V susedstve tejto zasadačky, smerom k mestskej veži sa nachádza trakt primátora mesta Trenčín. Nová budova bola slávnostne otvorená 3. novembra 1934, starostom mesta bol vtedy Jozef Reihel. Ten pri príležitosti 1. zasadnutia v tejto novej radnici predniesol nasledovný prejav:

„Keď z tohto miesta ďakujem Prozreteľnosti a tým všetkým, ktorí svojím umom a prácou alebo iným spôsobom prispeli k vybudovaniu tohto stánku mestskej administratívy, dúfam, že keď už tieto občianske  cnosti umožnili výstavbu tejto budovy, budú aj naďalej panovať, že prežije táto budova ešte významnejšie a slávnejšie časy v dejinách nášho mesta ako predošlá. Prajem si s precíteným srdcom, aby táto budova a menovite táto dvorana, kde reprezentanti rozhodujú o vývine a osude tohto historického a slávneho mesta, boli symbolom vzájomnej spolupráce a porozumenia všetkého obyvateľstva. V tejto nádeji odovzdávam ju verejnosti a prajem z hĺbky srdca všetkým nám prítomným i budúcim mnoho zdaru, Božieho požehnania, a tým dnešné slávnostné zasadnutie zakľučujem.“

Želanie mešťanostu Reihela o vzájomnom porozumení sa, žiaľ, nenaplnilo a koncom tridsiatych rokov bola najprv Československá republika oklieštená Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou a neskôr rozbitá na Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava, čím sa dostali obe jej časti pod vplyv nacistickej Tretej ríše. Spoločenský život sa zmenil, boli z neho radikálne vylúčení židovskí spoluobčania, mnoho obyvateľov Trenčína bolo zavraždených v koncentračných táboroch. Pred Hitlerom emigroval po anšluse Rakúska do Austrálie i nám známy architekt Silberstein, autor budovy trenčianskej Obchodnej akadémie Dr. Milana Hodžu alebo budovy Mestskej sporiteľne na Mierovom námestí. V emigrácii sa stal neskôr aj tvorcom projektu plaveckého štadiónu v Melbourne. O výstavbe a živote v Trenčíne počas vojnových rokov sa však budem venovať v niektorom z ďalších blogov.