Kritika rozsudku Krajského súdu v Bratislave v trestnej veci proti Filipovi Rybaničovi

Postrehy v tomto článku určite nie sú ani zďaleka vyčerpávajúce ani prísne z oblasti trestného práva. Iných chýb či dôležitých dôvodov, pre ktoré treba rozsudok napadnúť, je iste viac.

Dúfam tiež, že tento komentár napomôže tomu, aby sa o rozsudku rozvinula polemika, hlavne tá, ktorá je viac zameraná na mieru ochrany základných práv a slobôd každého, kto sa môže ocitnúť v postavení podobnom ako Filip Rybanič.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci Filipa Rybaniča vnímam ako svedectvo o hodnotových prioritách našich súdov a našej spoločnosti v čase, kedy ľudia patriaci k systému poodhalenému (po)činom Filipa Rybaniča nemajú na výber – musia tvrdiť svoje, a to aj za cenu zjavného klamstva a popretia všetkej logiky. Z môjho pohľadu je neprijateľné, aby im súdy v tom pomáhali a obracali tak verejnú mienku v neprospech pravdy a základných hodnôt demokratickej európskej spoločnosti.

Ako právnik a občan sa v rozsudku neviem zmieriť hlavne s nasledujúcim.

1. Nezákonne získané dôkazy ako podklad obžaloby

Závery súdu boli urobené na základe dôkazov v rozhodujúcej miere získaných nezákonne. To najmä v súvislosti s postupom, kedy niektoré časti spisu (výpovede) boli z neho vyňaté pre ich deklarovanú nezákonnosť, pričom ale sa tým zo spisu odstránila významná informácia, že také dôkazy proti Filipovi Rybaničovi boli obstarané protizákonne. Zároveň sa takým postupom vlastne akoby sanovali tie časti spisu a dôkazy, ktoré mali byť postihnuté vadou nezákonnosti, a teda sa k nim nemalo prihliadať.

K uvedenému sa viaže aj veľmi relevantná otázka, do akej miery, ak vôbec, boli chránené základné práva Filipa Rybaniča, ktoré sú v trestnom poriadku vyjadrené ako právo na riadny postup v súlade so zákonom. Nie je totiž pravdou, že pri obmedzení slobody Filipa Rybaniča na jeho pracovisku v deň jeho prvotného vypočutia sa jednalo o vec, ktorá neznesie odklad, a že teda ho bolo akosi potrebné vypočuť ako svedka.

Klamstvo o nevyhnutnosti použitia tohto protizákonného (i keď často policajtmi používaného) úskoku je zjavné z toho, že na to, aby zamestnávateľ Filipovi Rybaničovi zabránil v pokračovaní údajného porušovania ochrany bankového tajomstva, postačilo odobrať mu prístupové práva do systému a prípadne priestorov Tatra banky. Následne mohli policajti získať potrebné (a prípustné) dôkazy v súlade so zákonom po tom, čo by bolo Filipovi Rybaničovi riadne vznesené obvinenie.

Taký (zákonný) postup by však, pochopiteľne, viedol k tomu, že Filip Rybanič by mal v relevantnom čase ustanoveného obhajcu, ktorý by zabránil protiprávnemu získaniu dôkazov, ktoré nakoniec tvorili základ obvinenia. K takým dôkazom patril najmä obsah jeho mobilného telefónu, z ktorého vyplynul ďalší postup policajtov a bez ktorého by polícia nikdy nemala dôkazy potrebné na obžalobu.

2. Postavenie banky ako nezainteresovanej osoby

Pripísanie plnej dôveryhodnosti tvrdeniam a dôkazom, ktorých pôvodcom je Tatra banka a.s., neberie v úvahu jej postavenie vo veci, hlavne vzhľadom na jej klientske (prípadne akcionárske) či iné väzby na Roberta Kaliňáka (v konaní vystupujúceho ako poškodený).

Ak uvažujeme logicky, banka iste mala záujem na tom, aby sa neskúmala otázka, či si riadne plnila (a v danom prípade aj splnila) svoje oznamovacie povinnosti v súvislosti s jej klientom – politicky exponovanou osobou. Odpoveď na túto otázku je dôležitá pre obhajobu Filipa Rybaniča, lebo ak by sa preukázalo, že si takú povinnosť nesplnila, jej svedectvo by nemohlo byť považované za plnohodnotné. Ak si ju splnila, a z takého oznámenia pre Roberta Kaliňáka nevyplynuli žiadne negatívne dôsledky, je to potvrdením toho, že zákonné prostriedky na oznamovane protispoločenskej činnosti boli nefunkčné.

Obe možnosti svedčia na prípustnosť výnimočného porušenia nominálnych pravidiel ako jediného spôsobu, prostredníctvom ktorého sa verejnosť má možnosť dozvedieť o protispoločenskej činnosti tak, ako o tom hovorí rozsudok (viď nižšie).

Preto vyznieva ako falošné tvrdenie v rozsudku, že

„Ob­ža­lo­va­ný ten­to vnú­tor­ný sys­tém ban­ky vô­bec ne­vyu­žil a svo­je zis­te­nia neoz­ná­mil ani po­lí­cii, a ak po­lí­cii ne­dô­ve­ro­val, keď­že po­dlie­ha­la mi­nis­tro­vi vnút­ra pros­tred­níc­tvom Pre­zi­den­ta PZ, mo­hol svo­je ozná­me­nie sme­ro­vať pro­ku­ra­tú­re.“.

Že prokuratúra aj v minulých prípadoch pochybení policajtov a politických exponentov nekonala a dosiaľ nekoná, bola a je totiž (pre informovaného občana) nesporné a Filip Rybanič si tejto skutočnosti nesporne bol veľmi dobre vedomý.

Mnohému, čo o vzťahu Roberta Kaliňáka (a iných) k zamestnávateľovi Filipa Rybaniča vieme, odporuje tiež nasledujúce tvrdenie v rozsudku:

„ …. ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pri­már­ne poš­ko­di­lo ale­bo moh­lo poš­ko­diť ban­ku (za­mes­tná­va­te­ľa ob­ža­lo­va­né­ho) a to aj na­priek to­mu, že mož­né proti­práv­ne ko­na­nie zis­te­né ob­ža­lo­va­ným sa ban­ky vô­bec ne­tý­ka­lo.“. 

Rozsudok k tomu uvádza nasledujúce kritériá na to, aby konanie Filipa Rybaniča mohlo spadať pod ochranu slobody prejavu (teda bolo prípustné), a bez logického prepojenia robí záver, že tieto neboli splnené:

„ESĽP vy­tvo­ril test po­zos­tá­va­jú­ci zo šies­tich kri­té­rií, kto­rých po­sú­de­ním sa dá dos­pieť k zá­ve­ru, či whis­tleb­lowing v kon­krét­nom prí­pa­de spa­dá pod ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu. Tie­to kri­té­riá sú:

1/ sťa­žo­va­teľ mal k dis­po­zí­cii al­ter­na­tív­ne ka­ná­ly, pros­tred­níc­tvom kto­rých mo­hol uči­niť ozná­me­nie o ne­ka­lých prak­ti­kách, či proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti,

2/ ve­rej­ný zá­ujem na zve­rej­ne­ní in­for­má­cie

3/auten­ti­ci­ta (pra­vosť a pô­vod­nosť) zve­rej­ne­nej in­for­má­cie

4/ ško­da, kto­rú utr­pel or­gán v spo­je­ní so zve­rej­ne­ním in­for­má­cie a ur­če­nie, či tá­to ško­da pre­vy­šu­je zá­ujem spo­loč­nos­ti na zve­rej­ne­ní tej­to in­for­má­cie,

5/ mo­tív ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom je dô­le­ži­té vy­lú­čiť ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa mo­ti­vo­va­né osob­ný­mi zá­uj­ma­mi (oča­ká­va­ním osob­né­ho zis­ku, t. j. zis­ťu­je sa či sťa­žo­va­teľ ne­ko­nal pre svo­je osob­né zvý­hod­ne­nie ale­bo mal ne­ja­ký skry­tý mo­tív), sťa­žo­va­teľ mu­sí ko­nať v dob­rej vie­re, že neexis­tu­je žiad­ny dis­krét­nej­ší nás­troj pri sna­he o náp­ra­vu ne­ka­lých prak­tík,

6/ zá­važ­nosť san­kcie, kto­rá bo­la uva­le­ná na sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s je­ho ko­na­ním.“.

A tiež dodáva, že:

„Ozná­me­nie mo­hol za­mes­tna­nec vy­ko­nať aj ano­nym­ným spô­so­bom.“.

Ad 1/: Práve unikátna skutočnosť, že sa v danom prípade jednalo o kauzu, na ktorej participoval (v trestnom konaní ako poškodený) človek, ktorý ovládal celý bezpečnostný aparát, je potvrdením toho, že alternatíva neexistovala.

Ad 2/: Verejný záujem na informáciách, ktoré boli zverejnené, je nepopierateľný, čomu dal za pravdu ďalší vývoj prípadu, vrátane vynútenému odchodu Roberta Kaliňáka z postavenia moci.

Ad 3/: Pravosť a správnosť zverejnených informácií nikdy nebola spochybnená. Naopak, tvorila základ odsúdenia korupčníka Bašternáka, „obchodného“ partnera Roberta Kaliňáka.

Ad 4/: Žiadna významná škoda, ktorá by bola nárokovateľná podľa práva, nevznikla. To minimálne v porovnaní s celospoločenským prospechom, ktorý vznikol vďaka uverejneniu predmetných informácií.

Ad 5/: V rozpore s tvrdeniami, ktoré neboli v rozsudku nijako seriózne podložené, nejednalo sa v danom prípade o žiaden nekalý motív. Je odiózne a cynické naznačovanie Krajského súdu v Bratislave, že u mladého, ideálmi naplneného človeka neexistuje iný ako osobný motív pre konanie, za ktoré bol odsúdený. Tento myšlienkový tok rozsudku Krajského súdu v Bratislave je jeden z najviac urážlivých vôbec. Potvrdzuje absolútnu absenciu osvojenia si hodnôt liberálnej demokracie, na ktorých stojí ústava Slovenskej republiky a Európskych základných zmlúv. Krajský súd v Bratislave v rozsudku používa argumentačné nástroje a logiku, ktorú používali komunistickí sudcovia a stále používa súčasná politická mafia. Hovorí to tiež veľa o ceste, ktorú naša spoločnosť ešte musí uraziť, kým sa dostane na úroveň slušne fungujúcej demokracie.

Ad 6/: Že krajský súd v podstate odobril mnohovrstvové porušenia ústavných práv Filipa Rybaniča, od kolúzie polície s prokuratúrou (konajúcej prostredníctvom prokurátora, ktorý obchodoval s odsúdeným korupčníkom Baštrnákom) cez ich prepojenie na Roberta Kaliňáka a možno i banku, ktorá bola zamestnávateľom Filipa Rybaniča, je potvrdením toho, že whistleblowing bola jediná možnosť, ako sa verejnosť mohla dozvedieť o predmetnej protispoločenskej činnosti. Ignorovanie uvedeného Krajským súdom v Bratislave je zvrátenosť, ktorou sa tento postavil pevne na stranu protizákonnosti.

Tvrdenie v rozsudku, že Filip Rybanič mohol oznámenie vykonať anonymne, odporuje informáciám inde v rozsudku, z ktorých je jasné, že banka mala k dispozícii systém na zistenie, kto mal kedy na aký účet prístup, a teda aj anonymné oznámenie by bolo spätne bankou stotožniteľné.

Krajský súd v Bratislave založil svoj rozsudok tiež na téze, že neexistoval dôvod na ochranu oznamovateľa protispoločenskej činnosti, keď v rozsudku uvádza:

„Na­vy­še, in­for­má­cia, kto­rú zís­kal ob­ža­lo­va­ný sa vô­bec ne­tý­ka­la prí­pad­né­ho proti­práv­ne­ho (nee­tic­ké­ho, či proti­spo­lo­čen­ské­ho) ko­na­nia je­ho za­mes­tná­va­te­ľa (Tat­ra ban­ky), či v šir­šom zmys­le ban­ko­vé­ho sek­to­ra.“. 

Že sa jednalo o informácie, ktoré mali byť bankou reportované, je treba považovať za isté. To preto, že sa to preukázalo následným stíhaním a odsúdením účastníka predmetných transakcií a, ako som uviedol, nakoniec aj odstúpením Roberta Kaliňáka zo všetkých politických funkcií.

Taktiež, ako je uvedené vyššie, práve presvedčenie, že banka musela mať pochybnosti o predmetných transakciách, avšak tieto nereportovala ako podozrivé alebo reportovala, ale bez riadneho následku, muselo Filipa Rybaniča utvrdiť v podozrení, že jeho zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti alebo že v situácii, kedy jej reportovanie je bez dôsledkov, takú situáciu toleruje.

Nie je teda pravdou, že whistleblowing sa netýkal zamestnávateľa Filipa Rybaniča.

 

3. Konflikt záujmov sudkyne súdu prvého stupňa – nevadí?

Na (dôležitý) okraj rozsudku je treba spomenúť zamietnutie námietky zaujatosti samosudkyne v konaní na súde prvého stupňa (a sudcov súdu Bratislava 5 vôbec). Uvedená sudkyňa totiž spolu s takmer všetkými ostatnými sudcami uvedeného súdu podpísala vyhlásenie, že je zaujatá voči dôverníkovi Filipa Rybaniča, Alojzovi Baránikovi, a navyše podpísala, spolu s ostatnými sudcami súdu Bratislava 5, trestné oznámenie, kde bol Alojz Baránik (spolu s Richardom Sulíkom) označený ako podozrivý z trestnej činnosti v súvislosti s údajnými vyjadreniami o priebehu konaní na ich súde týkajúcich sa zmenkových sporov vedených spoločnosťou ovládanou Marianom Kočnerom[2] (ktoré oznámenie, napriek tomu, že bolo vyšetrované na príkaz generálneho prokurátora Čižnára, bolo vyšetrovateľom odložené).

Uvedená skutočnosť, okrem iného,  potvrdzuje podozrenia, že uvedený súd favorizuje skupinu okolo odsúdeného Baštrnáka, ktorej bol Robert Kaliňák priamou či nepriamou súčasťou.

 

4. Vylúčenie verejnosti

Rozhodnutie o vylúčení verejnosti (minimálne tak, ako k tomu došlo, teda v plnom rozsahu) či iné procesné rozhodnutia súdu prvého stupňa a ich dopad na zákonnosť konania pred takým súdom malo vplyv na výsledok konania.

Nejde pritom len o to, že ak protiústavné konanie súdu na úkor obžalovaného v politickej kauze (vylúčenie verejnosti) je bez reálnych konzekvencií, je tým založené na systematické porušovanie ústavy súdmi. Ide aj konkrétne o to, že banka, ak trvala na tom, že bude obhajovať postavenie svojho klienta proti právu verejnosti vedieť, ako taký politicky exponovaný klient obchoduje s odsúdeným korupčníkom, si mala pred verejnosťou obhájiť svoje kroky.

Na rozdiel od tvrdenia banky, na ktorom založila svoju požiadavku na vylúčenie verejnosti, sa jej nejednalo o ochranu bankového tajomstva jej klienta (nb. tajomstvom nie je to, čo je široko známe), ale o ochranu pred zverejnením informácií o tom, ako si banka splnila svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť v súvislosti s legislatívou o boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.

 

5. Príklady viac ako nevhodné

Za vrchol cynizmu je v rozsudku treba považovať citácie dvoch známych prípadov medzinárodných whistleblowerov, ktoré majú preukazovať oprávnenosť potrestania Filipa Rybaniča aj tým, že tam, v civilizovaných a demokratických krajinách, dostali páchatelia podobných skutkov basu „natvrdo“.

O prvom z týchto dvoch citovaných prípadov rozsudok uvádza toto:

„Tak nap­rík­lad ban­kár švaj­čiarskej ban­ky UBS Brad­ley Bir­ken­feld po­má­hal pod­ni­ka­te­ľo­vi z ob­las­ti realít uk­ryť ma­je­tok pred ame­ric­kým da­ňo­vým úra­dom. Od­ha­lil prak­ti­ky, kto­rý­mi ma­li pra­cov­ní­ci ban­ky (vrá­ta­ne ne­ho) po­má­hať ame­ric­kým ob­ča­nom vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní. V kau­ze ban­ky UBS iš­lo te­da v struč­nos­ti o to, že ban­ka bo­ha­tým klien­tom z USA po­nú­ka­la in­ves­tí­cie, kto­ré im umož­ňo­va­li vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní v USA. Iš­lo o ne­fé­ro­vé a klam­li­vé ob­chod­né prak­ti­ky ban­ky. Pra­cov­ní­ci ban­ky sa ma­li po­die­ľať na ob­dob­ných ak­ti­vi­tách a ma­li byť ban­kou mo­ti­vo­va­ní k us­ku­toč­ňo­va­niu ta­kých­to ak­ti­vít. Brad­ley Bir­ken­feld bol od­sú­de­ný na test od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 40 me­sia­cov ne­pod­mie­neč­ne. Sa­mot­ná ban­ka USB za­pla­ti­la po­ku­tu 780 mi­lió­nov euro.“.

Tento text v rozsudku je extrémne zavádzajúci až klamlivý. Dotyčný Bradley Birkenfeld totiž nebol odsúdený za porušenie bankového tajomstva, ale, naopak, bol odsúdený na 40 mesiacov (a vykonal trest v trvaní 31 mesiacov) za jeho vlastnú  účasť na podvodných investično-bankových transakciách banky UBS s cieľom pomôcť jej klientom vyhnúť sa plateniu daní, čo však on sám oznámil Federálnemu Úradu pre výber daní (IRS). Je treba pritom zdôrazniť, že sa nejednalo v žiadnom ohľade o aktivity politicky činnej osoby.

Po tom, čo sa Birkenfeld obrátil na úrad pre oznamovateľov (čo je oddelenie IRS) so žiadosťou o udelenie statusu oznamovateľa (whistleblower), bola mu týmto úradom priznaná odmena vo výške (pred zdanením a nákladmi právneho zastúpenia) 104 miliónov dolárov. To napriek tomu, že bol vlastne spolupáchateľom oznamovaných skutkov.

Výška takej odmeny odrážala nielen hodnotu informácií, ktoré Birkenfeld poskytol úradu IRS, ako sa to prejavilo v mimotrestnom uzavretí (dohode) trestnej činnosti banky UBS (výšku takejto odmeny je podľa amerických federálnych predpisov možné priznať až do výšky 30% z výťažku plynúceho štátnej pokladnici z takých informácii), ale aj obavu, že ak riadna odmena nebude priznaná, bude to mať utlmujúci následok na potencionálnych oznamovateľov v budúcnosti.[3] V tej súvislosti sa nedá vyhnúť porovnaniu s dôsledkami rozsudku Krajského súdu v Bratislave na oznamovanie protispoločenskej činnosti.

Použitie uvedeného príkladu na podporu rozsudku v podstate v opačnom zmysle, ako to zodpovedá realite (teda na podporu hlavnej tézy rozsudku, že bankové tajomstvo je nadradené oznamovaniu protispoločenskej činnosti), je preto donebavolajúca nespravodlivosť.

O ešte vážnejšie prekrútenie faktov sa jedná pri druhom v rozsudku uvedenom príklade, o ktorom rozsudok uvádza:

„V ďal­šom prí­pa­de IT tech­nik lich­ten­štaj­nskej ban­ky LGT Hein­rich Kie­ber od­cu­dzil do­ku­men­ty pri di­gi­ta­li­zá­cii ar­chí­vov. Uk­rad­nu­té dis­ky s in­for­má­cia­mi o klien­toch ban­ky pre­dal ne­mec­kej fe­de­rál­nej spra­vo­daj­skej služ­be. Za krá­dež do­ku­men­tov bol pô­vod­ne od­sú­de­ný na 4 ro­ky ne­pod­mie­neč­ne, nás­led­ne mu bol trest zní­že­ný na trest pod­mie­neč­ný.“.

Za prvé:

Heinrich Kieber bol odsúdený nie za porušenie bankového tajomstva, ale za vydieranie štátnych orgánov, alebo dokonca hlavy štátu Lichtenštajnsko, ktorého sa dopustil tým, že sa vyhrážal, že zverejní dáta ukradnuté z banky vlastnenej rodinou lichtenštajnského kniežaťa, a tým skompromituje a obchodne banku zničí.

Za druhé:

V prípade Lichtenštajnska sa jedná o krajinu, ktorá odmietala a dodnes odmieta plne spolupracovať pri odhaľovaní schém na legalizáciu príjmov z trestnej činnosti, a ktorá ani v danom čase (a ani teraz) nie je viazaná európskou legislatívou upravujúcou túto oblasť.[4]

Na dôvažok, Heinrich Kieber za ukradnuté dáta, ktoré potvrdzovali daňové úniky v Nemecku, dostal od úradu pre stíhanie daňovej kriminality v Bochume odmenu vo výške takmer 5 miliónov eur a bolo mu umožnená účasť v programe na ochranu svedkov.[5] [6]

Uvádzanie daného prípadu na podporu toho, že whistleblower má byť potrestaný, je teda aj v tomto prípade extrémne poburujúce. Navyše, v oboch prípadoch išlo o minulosť, kedy ochrana whistleblowerov nebola ani zďaleka na dnešnej úrovni.

 

6.  Hodnotová hierarchia Európy alebo Belize?

Zarážajúci a úplne neudržateľný je postoj súdu, výslovne vyjadrený v rozsudku, že v hierarchii hodnôt európskej demokratickej spoločnosti stojí ochrana bankového tajomstva, aj ak sa týka zjavne korupčných transakcií politicky exponovanej osoby s odsúdeným korupčníkom, nad právom verejnosti dozvedieť sa o existencii takých „špinavých“ transakcií. A tiež nad povinnosťou bankára také tajomstvo prelomiť v situácii, kedy taká politicky exponovaná osoba (aj kvôli prepojeniu na osobu konajúcu v postavení prokurátora – Bystrík Palovič ml. a iní) má de facto úplnú kontrolu nad všetkými orgánmi, ktoré majú za povinnosť v dôsledku takých skutočností konať.

Takáto hierarchia hodnôt by mohla byť prijateľne judikovaná v Belize či v inom štáte, ktorý neuznáva medzinárodne uznávané princípy boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ale nie v členskom štáte Európskej únie.

Už pri vynesení rozsudku bol zdôraznený postoj Krajského súdu v Bratislave pokiaľ ide o pomer dôležitosti ochrany bankového tajomstva politicky exponovanej osoby, týkajúceho sa jej obchodov s odsúdeným korupčníkom na jednej strane a práva na slobodu prejavu (a práva verejnosti na informácie) na strane druhej. V rozsudku sa uvádza k tomu toto:

„Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že je sí­ce vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa dôs­led­ne bo­jo­va­lo pro­ti neob­vyk­lým ban­ko­vým ope­rá­ciám, kto­ré čas­to v se­be uk­rý­va­jú le­ga­li­zá­ciu príj­mov zís­ka­ných tres­tnou čin­nos­ťou, av­šak vo ve­rej­nom zá­uj­me je aj to, aby sa tak di­alo zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom (t. j. v sú­la­de s vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi nor­ma­mi ako aj v sú­la­de s práv­ny­mi nor­ma­mi EÚ, kto­ré sa tý­ka­jú ochra­ny pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti) a iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mož­no pri­pus­tiť vy­bo­če­nie z tej­to zá­kon­nej sché­my. Iš­lo by nap­rík­lad o si­tuáciu, ak by za­mes­tna­nec ban­ky pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti zis­til, že sa­ma ban­ka ve­do­me po­má­ha svo­jim klien­tom le­ga­li­zo­vať príj­my z tres­tnej čin­nos­ti, úmy­sel­ne neoz­na­mu­je neob­vyk­lé ban­ko­vé ope­rá­cie, či po­má­ha klien­tom pri da­ňo­vých úni­koch a po­dob­ne (za ta­kých­to okol­nos­tí by bo­lo nut­né ak­cep­to­vať, že zá­ko­nom sta­no­ve­né me­cha­niz­my zly­há­va­jú, na­koľ­ko ban­ka ako po­vin­ná oso­ba si nepl­ní svo­je po­vin­nos­ti a za­mes­tna­nec ban­ky mu­sí ta­ké­to in­for­má­cie „vy­niesť von“ sám a pos­kyt­núť ich buď or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve, v kraj­nom prí­pa­de, aj mé­diám). Žiad­na ta­ká­to vý­ni­moč­ná (či mi­mo­riad­na) si­tuácia vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ne­nas­ta­la, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ne­mal žiad­ne po­chyb­nos­ti o tom, že by si ban­ka nepl­ni­la riad­ne svo­je po­vin­nos­ti, kto­ré jej vy­plý­va­jú zo zá­ko­na č. 297/2008 Z. z. o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu (na­po­kon, ban­ke svo­je zis­te­nia aj ozná­mil, av­šak až po­tom ako za­bez­pe­čil ich zve­rej­ne­nie pros­tred­níc­tvom mé­dií) a už vô­bec ne­mal žiad­ny (pra­cov­ný) dô­vod, aby sa zme­nil na vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý by pres­kú­ma­val via­ce­ré ban­ko­vé úč­ty.“.

Tvrdenie, že pri stanovovaní prednosti medzi vzájomne si odporujúcimi záujmami ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti verejného činiteľa a ochrany bankového tajomstva takého verejného činiteľa je potrebné dať prednosť tomu druhému, odporuje predovšetkým okolnostiam daného prípadu pokiaľ ide o jeho „výnimočnosť“ a tiež povahe Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ.

Miesto nepriliehavých (vlastne, opak preukazujúcich) príkladov odsúdených whistleblowerov nám Krajský súd v Bratislave na podporu tézy, že v danom prípade sa nejednalo o taký „výnimočný prípad“ (kde by whitleblowerstvo bolo prípustné), mal ponúknuť aspoň jeden príklad, kde by sa ochrane svojho bankového tajomstva tešil de-facto neobmedzený šéf polície, ktorá v danom vyšetrovaní postupovala zjavne na jeho povel a preukázateľne protiústavne. A to v prípade, ktorý sa týka jeho vlastných obchodov s odsúdeným korupčníkom. A kde, navyše, bol dozorový prokurátor („čírou náhodou“) tiež zamotaný v obchodoch podobných tým, ktoré taký whistleblower oznámil.

Súd hrubo ignoroval fakty prípadu alebo si tieto svojvoľne prispôsoboval tak, ako to vyhovovalo záveru, že v situácii, kedy sú všetky mocenské (quasi-právne) nástroje v rukách toho, koho bankové tajomstvo sa malo v danom prípade chrániť, je treba postupovať tak, ako keby tomu tak nebolo. A ako keby sa nejednalo o „výnimočný prípad“ pripúšťajúci vybočenie z právnej schémy povinnej ochrany bankového tajomstva.

Je totiž minimálne intelektuálnou nečestnosťou a asi aj klamstvom vyvodenie záveru, že Filip Rybanič po tom, čo zistil predmetné podozrivé bankové operácie na účte všemocnej politicky exponovanej osoby, mal svoju celú existenciu vložiť do rúk systému a ľudí, ktorí ho tvoria a o ktorých mal len tie najhoršie informácie a referencie.

A aj ak by sa o až tak výnimočný prípad nejednalo (čo nie je tak), treba povedať toto:

V rozpore s tým, čo tvrdí rozsudok Krajského súdu v Bratislave, Ústava Slovenskej republiky a náš celý právny systém, nie je hodnotovo neutrálny. Nie je pravdou, ako to stavia rozsudok Krajského súdu v Bratislave, že právo na ochranu pred vyzradením bankového tajomstva o príjmoch z trestnej činnosti týkajúceho sa exponovaného politika ovládajúceho všetky zložky trestného konania je na rovnakej (vyššej) úrovni ako právo občanov poznať o takej skutočnosti podstatné informácie.

Za takej situácie je ustanovenie ústavy o tom, že „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva“ potrebné aplikovať tak, že ochranu nepožíva ani právo na utajenie takého majetku, najmä v situácii, kedy všetko ostatné zlyhalo alebo je zjavne nepoužiteľné alebo dokonca osobne nebezpečné.

_______________________________________

[1] http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a759-rozsudok-krajskeho-sudu-v-bratislave-v-trestnej-veci-filipa-rybanica

[2] https://dennikn.sk/771079/petrzalski-sudcovia-maju-uz-dost-kritiky-z-sas-a-obratili-sa-na-prokuraturu/

[3] https://www.nytimes.com/2012/09/12/business/whistle-blower-awarded-104-million-by-irs.html[4]  https://www.ft.com/content/c71049ac-14e2-11df-8f1d-00144feab49a
[5] https://www.spiegel.de/international/business/liechtenstein-s-shadowy-informant-tax-whistleblower-sold-data-to-the-us-a-537640.html
[6] https://www.independent.ie/business/world/whistleblower-in-tax-evasion-scandal-has-gone-into-hiding-26455257.html