Ako môžeme zabiť elektromobilitu na Slovensku, alebo o jednej súťaži NDS

Predstavte si, že by ste v sieti hlavných odpočívadiel na slovenských diaľniciach od Bratislavy až po Košice mohli tankovať do svojich áut palivo iba od jednej spoločnosti.

Na všetkých z nich by stáli len pumpy povedzme Slovnaftu, alebo Shell alebo OMV. Žiadne iné. Čo myslíte, ako by sa to odrazilo na cenách pohonných hmôt a služieb na týchto pumpách?

A ako by ste sa pozerali na argumentáciu Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS), ktorá by na 20 rokov takto prenajala 26 hlavných odpočívadiel na najvyťaženejších trasách a miestach iba jednej firme s odôvodnením, že hľadá len jedného strategického partnera pre čerpacie stanice?

Pričom hlavným kritériom pre NDS je to, že víťaz tendra ponúkol suverénne najvyššiu cenu za prenájom metra štvorcového pre takúto pumpu. Bez žiadnych ďalších podmienok, ako napríklad koľko na takejto čerpacej stanici musí byť výdavkových stojanov (môže tam stáť teda iba jeden !!).

Že je to absurdná predstava? Že aj pre naše divoké štátno-tendrové pomery by to bola silná káva? Nie, nie je.

Podobný tender vo februári tohto roka vypísala NDSka na sieť čerpacích – presnejšie povedané nabíjacích staníc pre elektromobily. V čase, keď NDS deklaruje pri súťažiach na výstavbu nových úsekov diaľnic dôraz na rôzne technické či ekologické ukazovatele na úkor ceny, predstavte si, že pri súťaži na úplne nový segment dopravy ju naopak zaujímajú iba  cena za meter štvorcový prenájmu na 20 rokov a ešte finančné podmienky!

Jediný, naozaj dôležitý technický ukazovateľ, sa ukrýva v názve samotného tendra: hľadá sa strategický partner na vybudovanie a prevádzkovanie siete „ultra“ nabíjacích staníc. Pod označením ultra sa totiž tradične rozumejú nabíjacie stanice s výkonom aspoň 50 kW.

Problémom však je, že v posledných rokoch sa v Európe práve na hlavných cestných ťahoch montujú štandardne „ultrarýchle“ nabíjačky, ktoré majú minimálny výkon až 150 kW a v poslednom období dokonca už s výkonom 35O kW!

Tender na nabíjacie stanice pre elektromobily, ktorý bol od roku 2016 opakovane vyhlasovaný a rušený, je nakoniec v tomto roku vo februári  vypísaný podľa obchodného zákonníka a nie zákona o verejnom obstarávaní.

Ako bolo už spomínané, bez detailnejších technických podmienok, avšak s veľmi tvrdými finančno-ekonomickými podmienkami pre potenciálneho „strategického partnera“. Hlavnou je 15-miliónová minimálna hranica ročných tržieb po dobu posledných troch rokov, pričom si nemôžete zarátať tržby za celú skupinu, povedzme z iných krajín EÚ.

Paradoxne (alebo zámerne?), sa tak súťaže nemohli práveže zúčastniť renomované firmy, ktoré sa presne špecializujú na výstavbu a prevádzku takýchto nabíjacích staníc v Európe.

O čo viac bola NDS prísna na uchádzačoch pri finančných podmienkach (vrátane zábezpeky vo výške polmilióna eúr), o to laxnejšia bola zase pri kvalifikačných predpokladoch.

A to do takej miery, že víťaz (hľadaný strategický partner!), nemusí mať podnikateľské oprávnenie na činnosť spojenú s prevádzkou nabíjacích staníc pre autá, hoci to európska aj slovenská legislatíva vyžaduje.

Predstavte si, žeby diaľnice pre NDS alebo čerpacie pumpy na odpočívadlách NDS stavali a prevádzkovali firmy, ktoré na to nemajú oprávnenie, znalosti, zázemie. Ale majú „zarobené“ z iných služieb a podnikania.

Jediným kvalifikovaným uchádzačom a víťazom je nakoniec  Západoslovenská energetika (ZSE). Áno, je to renomovaný hráč na energetickom trhu Slovenska, aj keď nemá doteraz žiadne relevantné skúsenosti s nabíjacími stanicami na autá na cestných ťahoch.

Nie je to ani žiadna „péoboxová eseročka“, založená účelovo len deň pred vyhlásením tendra a so skrytými vlastníkmi niekde na Cypre. Dokonca v nej má formálnu majoritu štát.

Lenže celý uvedený priebeh tendra, ako aj víťazná ponuka (10 tis. eur za ročný prenájom metra štvorcového na samotnú stanicu bez parkovacej plochy pre všetkých 26 odpočívadiel) zanecháva veľkú pachuť a otázniky.

Ak sa len zbežne pozriete pri svojich cestách po  Európe na podobné ultrarýchle nabíjacie stanice, ktoré stoja prakticky hneď vedľa čerpacích staníc, ich plocha aj s niekoľkými nabíjacími stojanmi  a aj  s príslušnou technickou infraštruktúrou sa pohybuje niekde medzi 10timi a 20timi „štvorákmi“ (opäť bez parkovacej plochy!).

Ak sa chystá ZSE stavať nielen „jednostojanové“, na dnešné pomery už archaické nabíjačky na dvoch štvorákoch, ale podobné moderné nabíjacie stanice, tak by mala len za prenájom ročne platiť v priemere za jednu stanicu 150 tis.eur!

Pre porovnanie a zamyslenie: NDSkou z formálnych dôvodov vylúčený druhý uchádzač – firma Greenway, ktorá sa venuje výstavbe a prevádzke nabíjacích staníc – ponúkla za prenájom jedného štvorcového metra 125 eur. A samotná NDS pri vyhlasovaní tendra rátala s minimálnou cenou 60 eur.

Uvidíme, aký bude mať zmluva NDS a ZSE praktický každodenný dopad na rozvoj elektromobility na našich hlavných diaľničných ťahoch, a tým pádom aj v celej krajine.

Aj preto by sme debatu nemali viesť primárne o výške dotácie na kúpu elektromobilu. Ale práve o tom, za akých podmienok a v akej kvalite si postavíme obslužnú sieť, ako premeníme naše cestné dopravné koridory na dopravno-elektrické.

Inak nielen ostaneme „čiernou dierou“ na európskej sieti elektromobility, ale akcionári svojich slovenských automobilových fabrík ich môžu definitívne odsúdiť len na „výbehový“ program klasických spaľovacích automobilov so všetkými negatívnymi dôsledkami pre celé národné hospodárstvo a životnú úroveň občanov.