Denník N

Pohnútky novodobého mesta: Prečo je pre nás žiadne riešenie lepšie než dočasné riešenie?

Na Komenského námestí to žije azda každý deň. Akcie, ktoré tu prebiehajú, sú sotva prvoplánovým riešením. Foto - Facebook Bratislava - hlavné mesto SR
Na Komenského námestí to žije azda každý deň. Akcie, ktoré tu prebiehajú, sú sotva prvoplánovým riešením. Foto – Facebook Bratislava – hlavné mesto SR

V našich zemepisných šírkach poznáte tú neslávnu tradíciu. Že niečo narýchlo zlátate a následne to necháte ležať úhorom ďalších 20 rokov. Sme preto negatívne poznačení, ale je čas začať si veriť.

 

cyklus   N á š   P r i e s t o r

 

V nedávnej facebookovej diskusii mi prischlo pomenovanie “Vallov užitočný idiot”. Musím priznať, že v príspevku o ožívaní Komenského námestia som sa skutočne zastal Matúša Valla pred notorickými popieračmi každého inovatívneho prístupu, na čo som dostal vynadané, nech si trochu aj pocestujem a nech sa neradujem z nejakého zeleného koberca vyhodeného z putiky (myslené zelený kruh namaľovaný na betón).

Nuž, nie sme všetci rovnakí. Pre niekoho (ako z diskusií vyplýva) je dôležitejšia nová cesta, kvalitný asfalt či viac parkovacích miest, pre ďalších zasa priestor v meste, ktorý bude dýchať energiou a životom. Nie, nezazlievam tým z prvej skupiny, že jednoducho chcú mať iba kvalitné cesty. Napokon, možno im ide aj o to, aby sme sa pred turistami nemuseli hanbiť za výtlky kde-tu po hlavnom meste či pruhy, v ktorých si ako cyklista neškrtnete. Aj by som sa však pohádal, že o to isté ide aj súčasnému vedeniu Bratislavy. Aj to chce kvalitné komunikácie, cyklistov oddelených od rýchlych áut či parkovacích miest toľko, aby príchodivší bez hromženia zaparkovali.

Ale chce aj čosi viac. Darovať už konečne jednému normálnemu hlavnému mestu normálne verejné priestory. Také, v ktorých bude hrať hudba. V ktorých budú ľudia tancovať. Kde budú pod hompáľajúcimi sa svetielkami pobehovať obyvatelia – od stola k stolu, od jedného známeho k druhému. Kde si donesú vlastnú stoličku od iného stola a budú vedieť, že ju tam nájdu aj na druhý deň, hoc aj na trochu inom mieste (áno, je to obhajoba projektu Sadni si!). Kde budú ich zákutia. Stromy, pod ktorými je tieň, okolo nich čistá tráva. Chodníky, ktoré sú široké tak, aby sa na ne všetci pomestili, a zároveň sa na nich nestratili.

Mesto sa s nami hrá

Každé mesto musí pre svojich obyvateľov otvoriť srdce a otvoriť im oči. Darovať im nie tretinu, štvrtinu či polovicu z ich vlastného mesta, ale všetok. Obyvatelia musia cítiť dve veci – že im mesto priestor vytvára či sa oň stará, a zároveň že im nič nasilu nevnucuje, ale sa ich pýta.

Jedine preto sa dostávame do bodu, že sa schátrané priestory zapĺňajú kvetináčmi, maľujú sa na ne zelené hravé kruhy, rozmiestňujú sa na ne ľahké červené stoličky a stoly. Tieto priestory sa dočasne stávajú oázou myšlienok, zábavy a tvorivej energie. Mesto tak občanovi predhadzuje hru, ktorá predurčí osud daného miesta.

Dve strany mince

Ak niekto začne protestovať a tváriť sa, že sa opäť dejú nepotrebné činy, musíme spozornieť. Iste, nie všetci musia mať rovnaký názor, často dokonca svoj prirodzený názor potláčame akousi politickou príslušnosťou. Nie všetci potrebujú mesto na to, aby v ňom relaxovali. Očakávanou funkciou miesta je však práve tento aspekt. Ak ho zanedbáme, začne sa meniť na vymretý areál bez života a energie.

Ak niekto začne protestovať, mnoho krát nepozná alebo nechce poznať detaily. Súpera posiela do zahraničných miest, aby sa spamätal a zbadal, ako sa tvoria nové verejné priestory. Suverénne tvrdí, že vôbec nie participáciou verejnosti. Odmieta prístup transparentný a haní dočasné riešenie. To, ktoré vedie iba k pochopeniu túžob užívateľov. Nejeden diskutujúci sa ohradí preto, lebo neverí onej dočasnosti riešenia.

Ak sa dostaneme do konfliktu s takouto osobou, snažme sa upriamiť pozornosť na jednoduchý a rokmi celosvetovo overovaný mechanizmus: pýtame sa verejnosti, čo sa jej páči, kde ten spomínaný strom, tieň, široký chodník, bulvár či posedenie chce mať; čo by sa v priestore malo konať, čo tam rozhodne byť nesmie a aké dlažby tam umiestniť. K tomu nastavíme skúšobný režim, aby ľudia videli, ako to môže fungovať. Skúšame rôzne varianty, rôzne metódy a akcie. A tí, ktorí majú byť občanom nápomocní, sú stále pri tom. Potom to zanalyzujeme. A zostavíme koncepciu a plán. Na základe toho sa vytvorí návrh a postaví sa námestie, park, ulica.

Nič nevídané

Takýto jednoduchý systém nie je výmyslom ani Matúša Valla, ani slovenských, českých či mladých urbanistov a architektov. Funguje to tak vo Viedni, v Chicagu, Prahe, Kodani. Všade je to úspešné a priestor, ktorý stvorí mesto so svojimi občanmi, prináša bleskovú hodnotu. Volá sa to participatívna úprava verejného priestoru.

Bez ohľadu na to, kto je primátorom mesta či kto sedí v jeho vedení, cesta k vysnívanému mestu vedie práve tadiaľto.

Podporte článok na Vybrali.SME.sk Poši do vybrali.sme.sk

Teraz najčítanejšie

Patrik Ölvecký

Politika + Architektúra + Zamyslenia / / / Architektúra ma udivuje, snaha o zmenu fascinuje.