Denník N

Nespochybňujme Spravodlivosť (2. časť)

Uzatvorený duch je ako kráľ uväznený v temnici, do ktorej sa nechal uvrhnúť svojim sluhom. Nie je ťažké rozoznať krajinu, ktorej nevládol kráľ ale sluha.

pokračovanie z 1. časti  …

Tak i zmysel narodenia a smrti sme si museli upraviť podľa tohto obrazu chápavosti, pretože z takejto základne poznania to inak nešlo. Verí sa, že  každým narodením sa rodí aj nová duša, nový človek. Tým sa každý novorodenec automaticky berie ako nevinný, ako čistý a nezaťažený. A aby sa nejako vysvetlil potom rozdiel v osudoch, v talentoch, schopnostiach i nadaniach dorastajúceho človiečika, musel sa nájsť dôvod a prijať najľahšie sa vnucujúci názor, že človek zdedil schopnosti po rodičoch alebo predkoch.

Čo však zdedil mentálne zaostalý, alebo ťažko telesne poškodený?  Čo zdedil génius po rodičoch, ak mali sotva základné vzdelanie? Duchovné schopnosti sa nededia, tie si prináša duša so sebou. Rovnako ale i osud, aký si v minulosti pripravila. Dediť sa môžu iba telesné vlastnosti a danosti v rámci telesného rozmnožovania.

Vidieť zmenu u niekoho kto sa narodil ako nevinný keď sa v puberte odrazu obráti na cesty zločinu, zaručene vyvoláva celý rad pochybností ak sa príčina hľadá len v nesprávnej výchove, či vo vplyve morálne skazeného prostredia. Chcieť vysvetliť príčiny zvrátenosti, brutality, či sklony k podvodu len ako dôsledok zlého prostredia či akéhosi psychologického bloku, ktorý uviazol z detstva v nešťastníkovej duši, pôsobí málo vierohodne a nepresvedčivo.
Tak je to i v bezpočte osudov, u ktorých sa nenachádza v myslení žiadna logika ani nijaká známa príčina, ktorá by priniesla objasnenie.

Ako často potom vedie nejasnosť k nedôvere, hnevu, malovernosti a zrady viery v  spravodlivosť. Neoprávnene! A keďže nevie človiečik na koho by potom svoju nespokojnosť zhodil, hľadá podľa svojho spôsobu uvažovania vinníka mimo seba.

Neprirodzene a ťažko prijateľne pôsobí aj tvrdenie mnohých veriacich, že Stvoriteľ si z akejsi záľuby vyberá, aby niekto znášal pre neho bolesť, kým inému šťastlivcovi nechá padať do lona jedno šťastie za druhým a veriť pritom v absolútno lásky a spravodlivosti. Je to stále rovnaký základ márnomyseľného malého ľudského, ktoré často len z duchovnej lenivosti nedokáže už ani jednoducho myslieť. Ak sa niečomu nerozumelo doplnili sa predstavy a  nastavili sa dogmy!

Odpustky na spovediach

Z nepochopenia dokonalej spravodlivosti vznikla i dogma v ľahké odpustenie hriechov uloženým pokáním, vymodlením. Z nesprávne pochopených Kristových slov o odpúšťaní sa jeho slová vložili ľudskými predstavami do viery o ľahkom zástupnom odpúšťaní. Ale ako sa taká viera líši od odpustkov stredoveku? Nijako. Zmenila sa len forma. Viem ako veľmi ťažko sa prijíma v cirkvách spochybnenie odpustenia hriechov na spovediach, ale komu pomôže sladká lož pred skutočnosťou, ktorá nemôže uhnúť pred naplnením skutočnej spravodlivosti?

Ezoterické hnutia sú v tom ešte vynaliezavejšie, chceli by nahradiť spravodlivosť osudu akýmisi  technikami rozpúšťania karmy čo by som skôr nazval správnejšie – oklamaním karmy. Ale to je úplne iná kapitola.

Veď nech dobrý človek svojím vlastným vnútorným citom uváži: ako sa s uloženým odmodlením zmení vnútro človeka k polepšeniu? A to ešte niekým, kto ani nie je na vine  účastný? Ako sa tým vinníkovi otvoria oči pre spoznanie zla v sebe? Keď ešte pokojne počíta s tým, že si môže  získať takéto rozhrešenie kedykoľvek?

Uvážil si tiež nejeden takýto veriaci, čo  vysiela previnilec ku človeku, ktorému spôsobil bolesť, či ťažkú ujmu na jeho povesti, ohováraním, intrigovaním, olúpením, či dokonca vraždou,  alebo mu vedome spôsobil majetkovú škodu? Verí snáď tomu, že po vymodlení za svoje odpustenie bude automaticky zbavený utrpenia a ťažkého poškodenia i ním poškodený? Či na tom už nezáleží?

Veď tým duchovné pojmy o odpúšťaní a láske k blížnemu prevracia vo výsmech.
Odpustiť vinníkovi môže iba ten, komu vinník učinil bezprávie! Tým dopredu láme hrot kopije, ktorý by vinníka musel neskôr ťažko zasiahnuť. Nesmierna pomoc spočíva v odpustení, ale to môže nastať iba pri úprimnom a vnútornom precítení, kde nechýba láska k dobru. Nikdy nie v mechanickom konaní pasívneho odmodlenia.

Koniec „starého sveta“

Nebuďme naivní! Žiaden osud, ktorý si prinášame do života i do nových pozemských pomerov svojím narodením, nie je nespravodlivý. A ak dostal ktorýkoľvek dobromyseľný človek príležitosť odčiniť svoje niekdajšie viny, nemal by byť vďačný za možnosť ich vyrovnať miesto reptania a úsilia ako osud oklamať? Neobstojí, že už o nich nevie, pretože  sa mu nadmieru ba až varujúco pripomínajú vo všetkom na čo v živote naráža a čo prežíva ako svoj osud, pretože duch o nich vie.

Prijatím osudu nejde o fatalizmus, ide o vnútorné oslobodenie spoznaním viny v sebe alebo jej odčinenie prežitím. Utrpenie je príliš často poslednou možnosťou k vyrovnaniu aj to vtedy ak nie je odmietané ako nezaslúžené. Viera v ľubovoľné odpustenie hriechov však odporuje spravodlivosti pre vykúpenie, naopak je to pošpinenie pojmu spravodlivosť!

Tak je to i osudom ľudstva vo veľkom pohybe rozväzovania, ktoré nastalo zosilneným pôsobením vyšších zákonov, keď ako vo veľkom skleníku zrýchlene dozrievajú plody celého ľudstva. Nejednému veru nie je ľahké uveriť v spravodlivosť, keď sú premnohí zasiahnutí najťažším utrpením. Je však nemúdre zakrývať si oči a zatvárať uši nad nárekom trpiacich. Bolo by mu lepšie sa skôr vážne a bez príkras zamyslieť nad tým aký má sám podiel na zle zviditeľňujúcom sa vo svetovom dianí, aby snáď aj jeho nezasiahol meč spravodlivosti nepripraveného.

Tvrdenie, že my súčasníci nemôžeme za stav, ktorý je na Zemi, sa vyvracia  už tým, že sa na ňu stále vraciame, že sme po celé tisícročia nedokázali pokročiť vo stvorení ďalej ako ľudskí duchovia, vedomí si svojho cieľa. Je v tom i odpoveď  na ten „záhadný“ stále narastajúci počet ľudí na Zemi, pretože pociťovaný tlak ako následok duchovnej viny je neúprosný a doba pohodlného vyčkávania skončila.

Starý svet postavený na falošnom uctievaní a zarytom odpore voči najväčším pomociam, ktoré nám Božia Láska poskytovala počas tisícročí k prebudeniu a oslobodeniu ducha z ponižujúceho bytia, sa už rozpadá v základoch. Napriek nádeji a nostalgii miliónov nemá nijakú nádej na vzkriesenie.

Lebo uzatvorený duch je ako kráľ uväznený v temnici, do ktorej sa nechal uvrhnúť svojim sluhom. Nie je ťažké rozoznať krajinu, ktorej nevládol kráľ ale sluha. Ale stavitelia, ktorí sa vedia ešte rozpamätať na múdrosť kráľa a poznajú toho kto kedysi kráľa ustanovil do úradu, majú možnosť poslať sluhu tam, kde bolo vždy jeho miesto.

 

Teraz najčítanejšie