Denník N

Ako dosiahnuť spokojnosť

Ak by sme sa ľudí spýtali, či sú spokojní, ťažko by sme našli niekoho, kto by povedal áno. Ak by sme takého našli, pri rozhovore by sme si mohli všimnúť, že ani v jeho živote veľa vecí nie je ideálnych, napriek tomu cíti spokojnosť. Čím to je, že niekto cíti spokojnosť a ako ju dosiahnuť?

Slovo „spokojnosť“ v pôvodnom význame odkazovalo na upokojený. Spokojnosť tak znamenala dosiahnuť „pokoj“. Vnútorný pokoj je niečo, čo sa nedá vlastniť a nie je ľahké ho dosiahnuť. Ak ďalej skúmame slovo pokoj, privádza nás k slovu odpočinok. Vedieť odpočívať a dožičiť telu a duši pokoj, je dôležité pre vnútornú odolnosť a dosiahnutie pokoja. V „germánskom“ svete verili, že vnútorný pokoj vedie k mieru.

Grécke slovo „mier“ pochádza z hudby a znamená harmóniu, súzvuk tónov. A preto hudba vedie k človeku k stíšeniu. A používa sa aj na terapiu. V latinskom svete sa „pokoj“ označoval ako pax a znamená – „dohodnúť sa“ a dohovoriť. Zárukou pokoja je dialóg a harmónia. Latinský pokoj prenesený do predstavy človeka, hovorí o potrebe dialógu, s tým kto som a kým sa mám stať, s mojimi zraneniami, ale aj s pocitmi, s vášňami, či s myšlienkami… Dosiahnuť v sebe harmóniu (protikladov) a vnútorný súlad. Teda mier sám so sebou a pokoj (v duši).

V rôznych náboženstvách a filozofiách rezonuje dôraz uspokojiť sa s málom. V skutočnosti, nepotrebujeme toho k životu veľa. Čím viac toho potrebujeme, tým väčšiu energiu treba vyvinúť, aby sme to dosiahli a obstarali a tým viac sa bojíme, či o to neprídeme. Ale v skutočnosti toho potrebujeme málo. Je umením života dokázať vyjsť s málom. Ale je v tom aj schopnosť – vedieť si vychutnať.

Pre spokojnosť je dôležitá vnútorná sloboda. Ak sme slobodní, potom nepotrebujeme veľa a dokážeme to doceniť a vychutnať. Ak nie sme slobodní, potom sa budeme hnať za víziou mať niečoho veľa – a tak budeme mať toho oveľa viac, než reálne potrebujeme. A nedokáže nás to uspokojiť, pretože nám stačí málo.

Spokojnosť úzko súvisí aj s „vďačnosťou“. Byť vďační za to, čo mám. Pre Cicera bola neschopnosť prežívať vďačnosť niečím proti ľudskosti. Ak sme vďační, potom dokážeme doceniť veľa z toho, čo máme a zistíme, že sa nepotrebujeme hnať za niečím iným. Koľkí ľudia si kúpia niečo novšie a drahšie, ale pocit spokojnosti rýchlo vyprchá, lebo ten sa nedá kúpiť. Okrem toho, ak sa rozhliadneme okolo seba, zistíme, že je veľa toho, za čo môžeme byť vďační a vďačnosť prehlbuje našu spokojnosť.

Slovo vďačnosť pochádza zo staroseveronemeckého denken a odkazuje na „myseľ“. Byť vďačný, znamená premýšľať, pretože ten kto premýšľa, nachádza dôvody prečo byť „vďačný“. Ako ste si mohli všimnúť, keď sú deti vďačné, radujú sa. Podľa Karla Bartha je radosť tou najjednoduchšou formou vďačnosti. Vďačnosť vedie k radosti a radosť je vyjadrením vďačnosti.

Spokojnosť je úzko spojená aj so „striedmosťou“. Mnohí ľudia nikdy nemajú dosť. A tak nikdy nebudú spokojní, pretože vždy budú mať menej, než aktuálne túžia a keď aj nejakú métu dosiahnú, znova budú túžiť mať viac. Slovo skromnosť sa odvádza od slov mierny a trpezlivý. A tak človek ktorý sa uspokojí s málom, v tom nachádza potešenie, ale aj radosť. Nechce toho veľa, preto nie je pre neho ťažké to dosiahnuť, ale predovšetkým, dokáže si to vychutnať. Zrod púštnych otcov bol vlastne reakciou na lipnutie po materiálnych veciach. A odvtedy v niekoľkých vlnách znovu a znovu sa objavuje tendencia ľudí zjednodušiť svoj život, žiť striedmo a v skromnosti.

Mnohí ľudia nemajú dosť, pretože si nesú problém v sebe. Oni sami sa necítia dosť dobrí a vzácni. A tak svoju hodnotu odvádzajú od toho, čo vlastnia. A tak musia mať stále viac a viac, aby ich iní ocenili a aspoň na chvíľu mali pocit vlastnej hodnoty. Ten je však prchavý, pretože nesúvisí s matériou a tak si dávajú stále nové a nové ciele, aby ich opäť mal kto a za čo pochváliť.

Okrem toho príčinou prečo sa ženieme za uznaním je, že sa porovnávame s inými. Avšak vždy sa nájde niekto, kto dosiahol viac, alebo má niečo, čo my nemáme a pritom v našej koži by možno nedosiahol ani to, čo sa nám podarilo. Ak sa budeme porovnávať s inými, nikdy nebudeme spokojní. Vždy bude niekto na tom lepšie… Ak sa budete porovnávať s tými, ktorí sú na tom horšie, zistíte, že máte viac než potrebujete…

Stretnúť spokojného človeka, je veľkým obohatením pre ľudí okolo neho. A ako sa z rozhovorov ukazuje, títo ľudia by mohli mať veľa dôvodov k nespokojnosti, ale naučili sa dávať si primerané ciele, uspokojiť sa s vynaloženou energiou – niekedy sa veci nevydaria, ale to nevadí… Ale predovšetkým, vnímajú neúspechy ako niečo, čo pominie. A tak ani neúspech im nedokáže pokaziť deň. Dosiahli pokoj vďaka tomu, ako pristupujú k životu.

Z pohľadu dnešnej témy je zaujímavý stoicizmus – filozofia ktorá sa zaoberala otázkou, ako dosiahnuť šťastie a spokojnosť. Prvou dôležitou myšlienkou stoicizmu bolo, nezaoberať sa vecami, ktoré nemáme vo svojej moci. Investujeme totiž energiou do niečoho, čo nemôžeme ovplyvniť, len nás to znechutí. Okrem toho kládol dôraz na rozlišovanie medzi predstavou a skutočnosťou. Keď máme neprimerané predstavy a následne aj očakávania, nemôžeme byť spokojní, pretože túžime po niečom, čo nemáme možnosť dosiahnuť. Ďalší úlomok stoicizmu nám môže prísť zvláštny – pamätať na smrť. Ale ten čo pamätá na smrť, uvedomuje si, že mu neostáva veľa času a ten čo má, snaží sa využiť najlepšie, ako vie. A hlavne nestráca ho zbytočnosťami a hlúposťami. Na to naozaj nemá čas.

Keď sa to tak vezme, to čo máme vo svojich rukách je ako naložíme s tým, čo máme. Rozdiel medzi spokojným a nespokojným človekom je, že ten spokojní spoznal čo je v živote naozaj dôležité, spoznal čaro jednoduchého života a naučil sa ho vychutnávať, preto sa uspokojí s málom a je oveľa spokojnejší než ten, ktorí má rovnako. Dokonca je spokojnejší než ten, ktorý má viac, pretože ten túži mať ešte viac. Bláznivý kruh :). Skôr začarovaný.

V diele C. G. Junga nachádzame odkaz, že ak sa dokážeme zmieriť s ranami ktoré sme utrpeli, dokážeme ich premeniť v perly. Ak zranenie príjmem, stane sa príležitosťou, ktorú premením. A tím sa zranenie zmení v niečo vzácne. Aj vďaka negatívnym skúsenostiam dosiahneme svoj cieľ a často práve vďaka nim. Prekážky nás učia tomu, že nič nie je zadarmo a len tak. Predstavitelia kognitívno behaviorálnej terapie veria, že naša spokojnosť je spojená s tým, ako posudzujeme sami seba a našu skúsenosť.Naproti tomu hlbinná psychológia nás vedie k hľadaniu príčiny nespokojnosti. Ak sme nespokojní, musí to mať nejakú príčinu. Ak sme nespokojní, príčina nie je v tom, že nám niečo chýba, ale v našej skúsenosti z minulosti. A to nás zväzuje.

Milosrdenstvo chcem a nie obetu! Mnohí ľudia uplietli na seba bič a spútali sami seba predstavami, očakávaniami, ideálmi a plánmi. Ale cestou k spokojnosti je prijať sám seba, žiť a pracovať svojím vlastným prirodzeným tempom. A predovšetkým, byť v súlade sám so sebou. Rozvíjať seba a svoje dary, byť obohatením pre iných, žiť skromným životom a naučiť sa vychutnávať každú drobnosť. Ak sa naučíme radovať aj z drobných vecí, potom vždy budeme mať dosť dôvodov mať vo svojom vnútri radosť a byť spokojní, aj keď momentálne život nepôjde podľa našich predstáv. K životu patrí aj neúspech, dôležité je, či sme urobili to, čo bolo v našich silách.

Z antropológie a zo sociológie vieme, že človek je tvor spoločenský. Túži aby niekto stál po jeho boku, túži niekam patriť, byť obklopení ľuďmi a vyjsť zo seba. Ak sa uzavrie do seba, ak bude klásť dôraz na svoje ego, potom dosiahne veľa z toho, čo bude chcieť, ale nebude sa mať o to s kým podeliť. Okrem toho, dôraz na seba ho bude viesť k tomu, aby si kládol zbytočne veľké ciele a tak hoci dosiahne veľa, aj tak nebude spokojní. Otvorenosť voči druhým človeka zušľachťuje, učí ho rovnováhe, vychutnať si to, čo má a nehnať sa zbytočnými cieľmi. A často, byť tu pre druhých, obetovať sa pre nich, dá človeku oveľa viac spokojnosti, než čokoľvek čo by dosiahol sám. Lebo nikto z nás nebol stvorený ako opustený ostrov. Dôraz na seba je tak paradoxne často prekážkou k našej spokojnosti.

Keď sa odpútame od seba, možno nakoniec dospejeme k myšlienke: nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe…

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktinským mníchom. Napísal množstvo kníh, pričom v nich často rezonuje vplyv Jungovej psychológie. Anselm sprevádza ľudí na ich duchovnej ceste a pracuje tiež ako manažér a správca opátstva. Jeho kniha Kúzlo maličkostí, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. timeshighereducation.com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Ak sa Vám moje články páčia, pozývam Vás k čítaniu Psychologie dnes, do ktorej pravidelne prispievam. Prajem príjemné čítanie! Tom