Denník N

Octomilka a teória mysle

Krátke zhrnutie knihy Stevena Pinkera SLOVA A PRAVIDLA.

Tento pozoruhodný  titul kanadského autora Stevena Pinkera  mi doma číhal v knižnici niekoľko rokov.  Zopárkrát som ho i vzal do ruky, otvoril, prelistoval, avšak zakaždým som sa zhrozil hutného textu plného anglických slov a fráz.  Preto som knihu vždy obratom zavrel a odložil na svoje miesto na poličke. Až tohto leta počas dovolenky dozrel čas. A taktiež som si potreboval odpočinúť od svojich obvyklých knižných tém. Lingvistika je pomerne netradičný žáner na osvieženie mysle, tak som sa rozhodol s ním popasovať. Kniha sa v prvých fázach tvárila ako nedostupná dáma, s ktorou to nebude jednoduché.  Hlavne  v prvej polovici sa nepoddávala úplne ľahko.  Avšak keď som sa prehrýzol cez nevyhnutnú  teoretickú  a prípravnú časť, v ďalšom priebehu to už bolo podstatne ľahšie a prístupnejšie. A napokon autorove závery viedli pomerne ďaleko od východzej lingvistickej stránky, skončili prakticky až u teórie ľudskej mysle.

Steven Pinker je pôvodom lingvista a experimentálny psychológ. Nechcem sa dotknúť oboru psychológie, ale toto pododvetvie je azda jediné, ktoré možno považovať za vedu v klasickom slova zmysle. Snaží sa totiž hypotézy overovať dômyselne vystavanými experimentami. Čo je veľký rozdiel oproti bájkarom typu Freuda. Ale poďme späť k vyššie uvedenej knihe. Autor v nej analyzuje ľudskú reč. Tá je nám tak prirodzená, že si ani neuvedomujeme, aký úžasný a komplexný systém to je. Rozprávanie a reč je pre nás tak samozrejmé ako dýchanie. O to zaujímavejšia je však jej analýza.

Autor sa v celej knihe venuje rozdielom v časovaní pravidelných a nepravidelných anglických slovies a rozdielom medzi pravidelnými i nepravidelnými množnými číslami podstatných mien. Táto oblasť je pre neho niečím podobným, čím je pre genetika muška octomilka. Je to veľmi dobre preskúmaná oblasť,  génov i nepravidelných slovies je obmedzený počet a z oboch týchto objektov možno vyťažiť veľa všeobecných informácií. Na začiatku sa musí čitateľ prehrýzť všeobecným výkladom, ktorý začína ozrejmením vzťahu medzi slovnou zásobou, morfológiou slov, vetným syntaxom, fonológiou a sémantikou.  Ale netreba sa desiť, autor všetko precízne vysvetlí a na viacerých miestach pripomína a opakuje, aby sa to i laikovi dostalo pod kožu. V ďalšej časti sú podrobne rozobrané anglické pravidelné i nepravidelné slovesá a to do takej hĺbky, akú veru nenájdete v žiadnej učebnici angličtiny. Autor popisuje nielen štruktúru ale aj etiológiu vzniku týchto slovies. Vedeli ste napríklad, že minulý čas od go- went vznikol z iného slovesa a síce wend – kráčať? Podobný detailný rozbor venuje i nepravidelným množným číslam podstatných mien. História nepravidelných tvarov siaha ďaleko do minulosti, do obdobia pragermánčiny a niektoré aspekty dokonca do obdobia praindoeurópskych jazykov. Vtedy boli dnešné nepravidelné tvary tvorené pravidlami, postupom času sa však pravidlá dávno zotreli a užívatelia sa ich musia učiť naspamäť. A to je základná východzia myšlienka – že v mysli máme (minimálne) dva základné jazykové systémy. Prvý je založený na SLOVÁCH, ktoré máme v pamäti a ktoré musíme vydolovať, ak ich chceme použiť. Druhý systém je založený na PRAVIDLÁCH, čiže na odvodzovaní pomocou jednoduchého algoritmu. Pravidelné slovesá tvoríme odvodzovaním, nepravidelné si musíme zapamätať mechanicky a v prípade potreby si na ne spomenúť a použiť. V prípade ak váhame, najprv v zlomku sekundy skenujeme svoju pamäť. Ak v nej nájdeme nepravidelný tvar, automaticky sa zablokuje pravidlo. Ak nenájdeme vhodný nepravidelný tvar, siahneme k záchrane a vytvoríme minulý čas pravidelný.

Čo z toho všetkého vyplýva? V hlave máme dva lingvistické systémy – verbálny, založený na slovnej zásobe a gramatický, založený na jednoduchých pravidlách. Tieto dva systémy automaticky, podľa potreby používame a kombinujeme. Dokonca sa zdá, že nesídlia v rovnakých oblastiach mozgu. Ale nezostávajme iba pri reči. Je možné že oba subsystémy ľudskej reči sú podmnožinou širších oblastí – napríklad pamäte deklaratívnej (vieme že) a pamäte procedurálnej (vieme ako). A dokonca je možné, že sú vonkajším prejavom ešte hlbších princípov určujúcich povahu mysle i spôsobu, ktorým myseľ reflektuje realitu. Možno je to vodítko, ktoré môže vymedziť a definovať tajomnú hranicu medzi vrodenou a získanou časťou ľudských jazykových schopností, medzi jazykovým inštinktom a jazykovou výukou.

Docela dobrý nášup od obyčajných anglických nepravidelných slovies, nemyslíte?

Teraz najčítanejšie