Denník N

Ako sa politika v Moskve prepadla pod úroveň Fekišoviec

"Prokofijev proti Ruskej garde." FOTO: Andrej Zolotov/МБХ медиа
„Prokofijev proti Ruskej garde.“ FOTO: Andrej Zolotov/МБХ медиа

Len čo nejaké médium prinesie správy o bití a zatýkaní demonštrantov v Moskve, v diskusii pod článkom a na sociálnych sieťach sa objavia výhrady v štýle „a policajná brutalita proti žltým vestám alebo proti katalánskym separatistom vám nevadila?“ Lenže dať rovnítko medzi súčasnými ruskými, francúzskymi a španielskymi protestmi môže dať iba veľmi povrchný, alebo veľmi predpojatý pozorovateľ. Na rozdiel od zásahov proti žltým vestám v Paríži policajné násilnosti v Moskve ohrozujú aj slovenské záujmy.

Pozrime sa teda podrobnejšie, čo sa v týchto dňoch v Moskve vlastne deje. Príčinu moskovských protestov vysvetlil v diskusii na mojom profile Oleg Kolomijec, ukrajinský grafický dizajnér žijúci na Slovensku:

„V septembri sa majú konať voľby do mestského zastupiteľstva Moskvy – „Mosgordumy“. Treba povedať, že dopredu je jasné, že väčšinu poslancov Mosgordumy budú tvoriť predstavitelia Putinovej strany „Jednotné Rusko“, tak ako to bolo predtým a ako je tomu teraz. Do Mosgordumy sa však snažia dostať aj opoziční kandidáti (čo je prirodzené a správne), ako napríklad Ľubov Soboľ alebo Iľja Jašin. Do Mosgordumy sa dá kandidovať na kandidátke politickej strany, alebo ako nezávislý kandidát, ktorý si vyzbiera podpisy – takzvaný „samovydviženec“. Ako samovydviženci nekandidujú len predstavitelia opozície, ale aj mnohí politici z Putinovej strany „Jednotné Rusko“, pretože táto značka je čoraz menej populárna. Voľby v Rusku sú už dávno len potemkinovskou dedinou, predstavením „na oko“. Teraz však moci ide o to, aby sa skutočná opozícia ani len nepokúšala kandidovať, aby ľudia dostali pocítiť, že nemajú žiadnu šancu, a aby sa s tým stavom zmierili a rezignovali.

Každý nezávislý kandidát musel do 6. júla vyzbierať dostatočné množstvo podpisov obyvateľov okrsku (obvykle okolo 5000), aby sa mohol prihlasit do volieb ako mestsky poslanec, čo opoziční aj ostatní nezávislí kandidati vlastne aj urobili. Ale proces zberu podpisov pre opozičných poslancov bol veľmi hektický a komplikovaný. Objavili sa falošní zberači podpisov, ozajstným zberačom sa kládli obštrukcie, boli fyzicky napádaní, vytrhávali im z rúk už podpísane hárky a podobne. V bytoch kandidátov robila polícia domové prehliadky na základe falošných udaní.

Vrcholom úradných obštrukcií sa stalo to, ze mnohým opozičným kandidátom nebola uznaná pravosť rozhodujúceho množstva podpisov na základe stanoviska pochybnej „grafologickej komisie“. Medzi neuznanými podpismi boli aj podpisy mnohých verejne známych a významných osobností, ktoré sa k podpore nezávislých kandidátov verejne hlásili.

Toto všetko vyústilo do protestných zhromaždení Moskovčanov, ktorí sa cítili byť podvedení týmito nezákonnými a podvodníckymi aktivitami vládnej moci. Zhromaždenia boli brutálne potlačené. Vyše 1200 ľudí bolo zadržaných, a mnohí z nich budú nielen administrativne, ale aj trestne stihaní. V Rusku totiž verejné zhromaždenia nestačí ohlásiť, ako v Slovenskej republike. Organizátor musí na demonštráciu získať od úradov povolenie. Kvôli predstave – keď sa jeden z opozičných kandidátov pokúšal získať na úrade povolenie, úrad mu určil priestor vo vzdialenej, okrajovej časti Moskvy. Organizátor odmietol – a na schodoch úradu ho už čakali policajti, ktorí ho zadržali. V Rusku je možné bez úradného povolenia demonštrovať iba v maximálnom počte 1 protestujúci človek. Ale aj takéto jednočlenné „zhromaždenia“ zvykne polícia rozohnať pomocou policajného provokatéra, ktorý sa pripojí k demonštrujúcemu, následne polícia oboch zatkne, pričom provokatéra obratom prepustí. Preto možno vidieť na videách z Ruska situácie, ako jednotlivý demonštrujúci s transparentom odháňa okoloidúcich, aby sa k nemu nepridávali.

Prečo došlo k takému veľkému sporu o zloženie mestského zastupiteľstva? Mosgorduma má veľké právomoci a obrovský rozpočet – približne trilión rubľov. Doteraz politicky jednofarebný moskovský parlament mohol robiť (a aj robil) všetko, čo si zaumienil, bez ohľadu na zákonnosť. Hlavne kradol a „porcoval“ mestský rozpočet. Mocipáni by v tom chceli pokračovat, ale v kľude a bez zbytočných svedkov. Pretože čo i len jeden nezavislý opozičný poslanec by mohol túto schému zbúrať. Stačí, aby o tom začal hovoriť v televízii alebo na internete, a podávať trestné oznámenia.

Hlavnou postavou dnešného mestského zastupiteľstva Moskvy je pani Sergunina, prvá zástupkyňa primátora Moskvy, ktorá je zároveň zodpovedná aj za organizáciu volieb do Mosgordumy. Pani Sergunina je podľa daňového priznania chudobná ako kostolná myš – formálne je majiteľkou jedného trojizbového bytuv Moskve, ktorý obýva spolu s dcérou. V skutočnosti však vlastní spolu so svojou rodinou mnohomiliardový majetok. Hotely, autá, reštaurácie, pozemky a iné nehnuteľnosti, a to nielen v Rusku, ale aj v zahraničí, napríklad aj v Rakúsku, vo Viedni. Schéma toho, ako Natália Sergunina rozkráda majetok Moskovčanov je vysvetlená vo filme Alexeja Navaľného

Potiaľ vysvetlenie príčin protestov od Olega Kolomijca.
Čo v skutočnosti znamená násilné potláčanie protestov proti konečnej likvidácii komunálnych volieb, sugestívne popísal ruský spisovateľ Viktor Šenderovič na svojej facebookovej stránke.

„Viktor Šenderovič: PREVRAT

Spomedzi nemnohého, čo nám teraz zostáva, je tu ešte možnosť nazvať veci pravými menami.
Zdá sa, že nastal čas zaobísť sa bez metafor: v Rusku sa uskutočnil prevrat.

Využijúc paranoju svojej bábky a jej strachu aj pred tieňom reálnej vlády ľudu, skupina silovikov dostala nakoniec dávno vytúžený bianko šek na otvorené policajné násilie. [Silovik = príslušník ruskej oligarchickej skupiny, uplatňujúcej svoj vplyv cez silové rezorty, teda armádu, políciu alebo tajné služby. Bábkou je myslený Putin, ktorého silovici inštalovali do najvyššej funkcie a riadia.]

Policajtstvo úplne vytlačilo z moskovských ulíc Ústavu Ruskej federácie.

Nezákonne sú uväznení všetci lídri opozície; rozvinula sa poľovačka na obyčajných ľudí, ktorí sa osmelili vyjsť na ulicu na znak protestu.

Na zadržanie už netreba slogan alebo vlajku: za páchateľov boli označení všetci slobodní ľudia, podľa výberu policajta. Advokátov nepúšťajú k zadržaným, bitie v policajných antonoch a na policajných staniciach sa stalo normou.

V dôsledku putinských dvoch desaťročí (láskavo prosím osláviť toto banditské jubileum budúci piatok) v krajine nemáme parlament, nemáme súdy a nemáme médiá – máme iba príslušné oddiely putinskej chunty, slúžiace jej záujmom a zabezpečujúce jej ochranu.

Vnútri tejto chunty prebiehajú typické rozpory, ale to nemá žiadny význam pre ostatných Rusov, zajatých v hlbokom politickom zindane. [Pojem „zindan“ nemá slovenský ekvivalent – ide o tradičnú celu – temnicu – hladomorňu vykopanú pod zemou, ktorá sa používa v Strednej Ázii a na Severnom Kaukaze.]

To je celkový pohľad na terén. Teraz – pohľad na jednotlivé objekty.

Šéf MGIK [Mosgorizbirkom – Moskovskej mestskej volebnej komisie] Gorbunov je podvodník, zodpovedný za vyrobenie politickej krízy z čista-jasna.

Sobjanin, Kolokoľcev, Zolotov a Bastrykin, priamo zodpovední za násilie na Moskovčanoch, snažiacich sa v rámci zákona protestovať proti falšovaniu volieb – účastníci a spolupáchatelia prevratu. [Sobjanin je primátorom Moskvy, Kolokoľcev ministrom vnútra, Zolotov je riaditeľom ROSGVARDII – ruskej Národnej Gardy, Bastrykin je šéfom SLEDKOMu – Vyšetrovacieho výboru Ruskej federácie.]

Generálny prokurátor Čajka, ktorý nepreťal eskaláciu nezákonnosti – spolupáchateľ prevratu.

Všetci sudcovia, ktorí v týchto dňoch vyniesli protiprávne rozsudky, ako aj mlčiaca hlava Najvyššieho súdu Ruskej federácie Lebedev – spolupáchatelia prevratu.

Hlava Ústavného súdu Zorkin, ktorý „nespozoroval“ zrušenie Ústavy – spolupáchateľ prevratu.

Všetci poslanci a senátori, od ktorých sme sa dodnes nedočkali ani slova protestu alebo obrany – všetci, menovite – spolupáchatelia prevratu.

Novinári, luhajúci alebo jednoducho mlčiaci v tieto dni – spolupáchatelia prevratu.

Všetky tie dôveryhodné a blízke tváre a kultúrni dejatelia, všetci tí Gergijevovia, Šachnazarovovia a Ernsti, všetci tí tvorcovia a Olympania, ktorí nepozdvihli hlas proti priamemu a nepokrytému násiliu proti ruským občanom – spolupáchatelia prevratu v plnom rozsahu, čokoľvek by si o sebe mysleli a akýmikoľvek dôvodmi by ospravedlňovali svoje konanie.

Čo teda zostáva urobiť nám, tým, ktorí nechcú odísť z Ruska, ale tiež nie sú pripravení dožívať svoje dni s nasadeným náhubkom? Priznám sa, nemám veľa návrhov (nikdy som nežil v policajnom štáte).

V každom prípade však treba začať tým, že budeme nazývať veci pravými menami.“

[Preklad statusu Viktora Šenderoviča z ruštiny – Juraj Smatana. Za kontrolu prekladu ďakujem Olegovi Najďonovovi, prekladateľovi žijúcemu v Českej republike.]

Zosumarizujme si to teda.

Hnutie Žltých viest vzniklo z protestov proti plánovanému zvyšovaniu cien pohonných hmôt a nákladov na bývanie a postupne rozširovalo svoj program až na niekoľko desiatok požiadaviek, od extrémne ľavicových po extrémne pravicové. Do takéhoto „širokorozchodného“ hnutia sa samozrejme začlenili rôzne osoby, takže protesty boli sprevádzané aj vandalizmom a vypaľovaním áut. Pri potláčaní takýchto prejavov francúzska polícia použila aj násilie – vzhľadom na rozsah protestov a temperament protestujúcich nepochybujem o tom, že v niektorých prípadoch aj neoprávnene. Po celý čas sa však tento konflikt odohrával v rámci právneho štátu, kde priestupky jednej aj druhej strany posudzujú nezávislé súdy, a ak vládna moc svoje intervencie preženie, občania to Macronovi spočítajú v najbližších slobodných voľbách. A na svoju šancu čaká široké opozičné spektrum. Práve inštitút fungujúcich slobodných volieb je tým nástrojom, ktorý Macrona donútil, aby s demonštrantmi vyjednával a v niektorých bodoch im aj vyhovel (napríklad – odloženie zdraženia pohonných hmôt). Hoci je Slovenská republika s Francúzskom spojená v Európskej únii, hnutie Žltých viest na nás nemalo žiadne významnejšie dopady – ak nepočítam demonštráciu v Bratislave, ktorá sa vzhľadom na počet zúčastnených a rôzne farby signálnych viest nedala odlíšiť od skupinky odpratávačov snehu.

Nič z charakteristiky protestov Žltých viest však neplatí pre súčasnú situáciu v ruskom hlavnom meste. Nejde o sociálne a antiglobalizačné hnutie, hoci aj ceny pohonných hmôt, aj náklady na život sú v Rusku po prepočítaní cien a platov výrazne vyššie, než vo Francúzsku. Demonštrujúci v Moskve sa nedopustili žiadneho násilia, nieto ešte vypaľovania áut alebo rabovania obchodov: ide o nenásilné až pacifistické protesty, kde bola zatknutá aj sediaca dievčina, nahlas čítajúca Ústavu Ruskej federácie. Hoci sú zatknutí ľudia podľa množstva svedectiev šikanovaní a bití, prokuratúra a súdy nereagujú. Demonštranti vyšli do ulíc kvôli zachovaniu posledného znaku slobodných volieb – možnosti aspoň kandidovať, hoci aj s veľmi neistým výsledkom. V Moskve už nepotláčajú opozíciu – tam už začali zastrašovať bežných obyvateľov. Komunálna politika v historickom hlavnom meste Ruskej federácie sa tým prepadá hlboko pod úroveň východoslovenskej obce Fekišovce, kde síce starostka „cvičí“ s poslancami, ale polícia tam nebije občanov, protestujúcich proti mareniu volieb.

V Moskve teda momentále prebieha likvidácia jednej z posledných inštitúcií, ktoré odlišujú Rusko od otvorenej diktatúry.

Prečo takýto vývoj predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu aj pre Slovensko? Pretože jadrová veľmoc ovládaná oligarchickou diktatúrou je pre svoje okolie oveľa nebezpečnejšia, než jadrová veľmoc, ktorá sa snaží aspoň predstierať, že je demokratickým štátom.

Teraz najčítanejšie

Juraj Smatana

Stredoškolský učiteľ, občiansky aktivista, mestský a krajský poslanec v Považskej Bystrici za hnutie ZMENA ZDOLA. Vo voľbách 2020 kandidoval za hnutie Oľano-Nova-KÚ-Zmena zdola. V súčastnosti štátny tajomník Ministerstva životného prostredia SR.