Samec

Kráčam. Keby som nemusela, som ešte doma, najskôr v posteli. Dažďové kvapky mi pomaličky začínajú prekážať. Účes, moja najväčšia obava, ale aj tvár už začínam mať mokrú. Dáždnik, kdesi v kabelke ho mám, ale najradšej som, keď sa zaobídem bez neho. Dnes nie, asi to nepôjde, začína to byť otravné i nepríjemné.  Mračím sa, akoby som chcela dosiahnuť, aby prestalo pršať. Nič, moje grimasy sa javia ako neúčinné.

Kroky, počujem ich, žena to nebude, podpätky by vydávali iný zvuk. Trefa, práve prechádza okolo mňa, chlapík vekovo okolo tridsať. Bez dáždnika, presne ako ja, možno má k nemu rovnaký postoj. Zvláštne, dnes sa moje myšlienky neustále točia okolo dažďových kvapiek, akoby som všetko ostatné ignorovala. Až teraz, všimnem si jeho tvár, len tak ako každá žena. Strnisko jemné, dá sa povedať decentné, nos primeraný. Biele tričko v prednej časti s akýmsi motívom, dlhé nohavice, tenisky, všetko značkové. Ponáhľa sa, už je kus predo mnou. Nevzdávam sa, môj pohľad patrí jemu, neviem, možno ma zaujal, alebo je to dôsledok toho, že na ulici nikto iný nie je.

Cesta, jeho smerovanie sa mení, už ho vidím pri aute. Terénne, luxusná značka, obzerá sa, akoby si chcel byť istý, že moja pozornosť patrí jemu. Samec. Nemýli sa, je to tak, beriem to ako spestrenie cesty do práce, nič viac za tým nie je. Svetlá, štartuje, auto v pohybe, opúšťa parkovacie miesto. Pozerám za ním, možno by som chcela vedieť, kam má namierené. Smiešne nápady, poviem si, keď sa blížim k autobusovej zastávke, ale oči z neho nespúšťam. Smerovka, znamenie, zmena smeru. Ale kam, prečo ľavý blinker? Pýtam sa, hľadám odpoveď. Nič, nenachádzam správne slová, neexistuje vysvetlenie. Auto veľké, poriadne drahé, ale vodič nanič, ani v smerovkách sa nevyzná, zapína opačnú. Frajer s vymoženosťami podľa najnovšej módy, hovorím si a tlačím sa do autobusu. Dokázala som to, sedím a machra z dnešného rána púšťam z hlavy, presne tieto typy nemám rada.