Denník N

Všetko za národ

Viera sa nepodarila.

Elena, staršia, je krásna a veľmi veselá spoločníčka, všetko obráti na žart. Najmladšia Oľa, tichšej krásy, pomáha v kuchyni aj okolo domu. Zato Viera objektívne nerobí nič. Veľa toho prečítala a teraz žije vo svojej hlave.

Raz si tak sedia pod rozkvitnutou jabloňou, trkocú, a vtom ktosi tresne, že Viera je talent. Talent na čo? To sa ešte nevie. Ale mohla by napríklad básniť, nie?

Elene krásna tvár zažiari. Zvolá bystro: „Aj ja budem písať… Viete čo? Budeme vydávať časopis, len tak pre seba, aby sme sa cvičily, pre zábavu. Ja budem redaktorkou.“ Tu zasmeje sa zvučno. „Bude to nádherné!“

Juch! A tak si pod jabloňou založia časopis, nazvú ho Halúzka. Obe šikovné sestry hneď vezmú pero a chrlia. Z Viery očividne nelezie nič, a tak dostane za úlohu zhromaždený materiál prepísať do niekoľkých kópií. (To zvládne.)

Do toho prichádza Hana, bezdetná, zámožná teta z mesta. Má sto chorôb, päťdesiat skutočných, ostatné vymyslené. Lekári jej poradili, aby sa presťahovala na vidiek, a tak teraz bivakuje u troch sestier a ich benevolentných, letargických rodičov, a pomaly hľadá dom na predaj. Fakt sa tu chce usadiť.

Je jedna vec, čo treba o Hane vedieť. A síce – je uvedomelá. Všetko za národ! Pozdvihnúť ľud z prachu, oživiť reč, zasadiť sa za správnu vec! Prinesie za náruč kníh a rozdáva medzi sedliakov. Sedliaci majú plné ruky práce so žatvou, Tolstoj ich nezaujíma. To Hanu mrzí, ale zas dá sa bojovať na mnohých frontoch. Možno z Viery by sa dalo niečo osožné vytrieskať? Len keby začala písať.

Viera skutočne začne. Popri prepisovaní Halúzky zrazu chytí čistý papier a pustí sa do práce:

Už pol novely má hotovej. Novela bude dojemná – Viera ráta na veľký efekt. Hrdinka umrie a novela bude sa končiť vzdychom: Bože, Bože!

O úspechu svojej prvotiny Viera nepochybuje, bude to dobré, veď každý krajší výraz vypísala z Vajanského diel.

Hana, ktorej svoj výtvor ukáže prednostne, jej v záujme budúcnosti národa aj literatúry otvorene povie, že sa to nedá čítať. A tak Viera zas nevie, čo so životom.

Milovať, milovať

Viera často zdrháva do učiteľského domu. Býva tam Ivan Čierny so svojou sestrou Želkou. Ivan by zrejme mal fungovať ako učiteľ, ale na to príliš chlastá. Dedina sa s ním nebaví.

S dievčinou sa Ivan zahráva, vyžíva sa v jej rozpakoch, prenasleduje ju napoly romantickými, napoly hravými poznámkami. A učí ju na klavír, vstáva a chodí po izbe, hádže po nej jagavými očami – ako sa Viera namáha, aby zachovala dekórum, ako predstiera pohŕdanie – aká je zmätená. Tvár jeho sa poleje nežnosťou, chcel by si kľaknúť. Miesto toho k nej pristúpi a vypľuje pochabo:

„Slečna Viera, Láska, a Nádeja, nehnevajte sa, ja vás ľúbim.“
„A ja vás nenávidím!“ skríkne ona zúfalo pre zbabelosť svoju.

Nato ešte vyskočí, že by kamsi bežala, potkne sa (len tak, o vlastné nohy) a vletí rovno doňho, červená a rozčúlená.

Je to nádherné.

Sto rokov staré dotyky, zaprášené vo svojej cudnosti, a predsa to pred očami povstáva z toho prachu a všetko to cítiš. Viera sa v noci poneviera po záhrade a premýšľa, prečo je taká neschopná, prečo je ten život taký ťažký, keď vtom zapraští prútený plôtik – za ním Ivan – zas, večne ten. Čo chce?

Aby nebola sama. Lebo ja vás poznám najlepšie. Utápate sa vo fantáziách, v preludoch, ale treba žiť.

A ona by chcela. Žiť životom, plným premien, dobrodružstiev, veselosti, jasu… a ľúbiť kohokoľvek. Hoci tohto bludára tu – nadovšetko ľúbiť strašnou láskou…

Tak prelez cez plôtik, malá.

Použité literárne prostriedky

To samozrejme nejdem rozoberať. Ale rozmýšľam už dlhšie – týždne, mesiace, roky – nad tým, čo je to vlastne klišé, a stále neviem, niečo mi však – takto nad knihou – zavše napadne. Aha!

Keby súčasný autor napísal: mala oči ako nezábudky, asi sa zamračím.

Timrava prirovnanie použije, ale trochu inak: Želka má krásne oči, ako by jej dve nezábudky vložil do nich. A potom s tým ďalej pracuje, prilepí tento kvet k tejto postave a toho sa drží: Odvrátila nezábudky s hnevom. Nezábudky plávali v slzách.

I zaviera nezábudky v zúfalstve.

Prípadne – počkaj, vyškriabem ti tie nezábudky, zastrája sa Viera kvôli vyzradenému tajomstvu.

Dosť dobré, nie?

Podobne inej postave prilepí Timrava oči belasé, ostrého výrazu, ako dva meče… A s tým potom narába – belasé meče sa opierajú do najmladšej sestry, bude svadba.

Iná vec, čo ma uchvacovala, Timrava, aj keď jej štýl často pôsobí stroho, pracuje s expresívnym výrazom a veľmi ľahko tým vytvorí veľmi dynamický efekt. Povedzme, že prichádza Matej, veľmi srdečný, hoci z pohľadu troch sestier trocha nevychovaný človek, a hneď máva klobúkom a cvála, aby postískal ruky slečien, Hana pritom temer omdlie, a na jednej strane tento dobrák trikrát skríkne niečo, čo by normálny človek normálne vyslovil – je to niekoľko slovies, ale máš dojem, že s jeho príchodom sa všetko stŕha zo spánku a letí do vetra.

Som do toho úplne zamilovaná, až po svoje frazeologické uši.

Dostojevskij to tiež robí, a na Dostojevského si asi zmyslíte prinajmenšom pri spomínanom Ivanovi Čiernom – prinajmenšom na konci, keď ho schváti horúčka, keď stoja oproti sebe s Vierou v tej geniálnej scéne, kde sa vidia poslednýkrát a kde sa napokon – nepobozkajú.

A potom je tu čosi, čo mi pripadá typicky Timravinô:

Hana stojí na chodbe svojho bytu so sklonenou hlavou, tvárou nespokojnou a ľútostivou. Pred ňou na tehlách črep. Gazdove kravy strčily jej ho ráno, keď ich vyháňali na pole, kvety pojedly a dolámaly. Hana stojí tam ako nad skazou troch krajín.

Tá posledná veta, to je mega.

Nielenže Tolstého nechcú čítať, ešte aj nechajú svoj dobytok, aby jej obžral muškáty. Nehorázne! V takých podmienkach bojovať za národ.

Timrava je vôbec ironická tak, že človeku nezábudky lezú z jamiek. Hana sa líška najmladšej sestre, že čo teda, bol aj dnes za tebou, ten tvoj nápadník, bol? Povedz, ľalia naša beloskvúca, magnetičná! Nato si aj Viera povie, že čtjb, čo to je za výrazy.

Viera, podobne ako v novele Skúsenosť hrdinka Marína, hejtuje zásadne v duchu.

Ďalšie použité literárne prostriedky môžete preskúmať pri vlastnom čítaní. Je tam toho neúrekom. Je tam toho požehnane, vyše práva, paromsky, čo by vidlami nakládol. Až hrôza.

Ešte slovníček

Odmrť. – Znamená to dedičstvo. Ale o čo lepšie to znie! V dedičstve cítiť maximálne toho dedka, ako si ho pamätáme živého, človeka, ktorý nám niečo zanechal. Odmrť je naproti tomu sympaticky nekompromisná. Prišla zubatá s kosou a tebe čosi zostalo. Uži si, kým prídeš na rad.

Prečo žiť

Viera, ako bolo spomenuté v úvode, sa nepodarila. Stále sa len okúňa a gáni. Chcela by, aby si ju všímali, a keď si jej všimnú, chcela by, aby jej dali pokoj. Chvíľu si pripadá malá a zbytočná, chvíľu sa cíti slávnostne, akoby na tomto svete mala vykonať niečo významné.

Zmieta sa a vie o tom, a nenávidí sa za to.

Zvažujúc možný zmysel života váha Viera medzi láskou a kariérou. Láska by pritom mala byť ideálna, čiže obrovská a neopätovaná – zamilovať sa a zhynúť v sladkých mukách. Kariéra by bola spisovateľská.

Zároveň Viera explicitne formuluje obavy, aby neskončila ako tetka Hana – že sa zadrapí do nejakej idey a tú bude na počkanie servírovať na každom kroku. Timrava je nemilosrdná, z posledných strán je jasné, že presne takto Viera dopadla. Pozor, to bol spoiler. Po slovensky kazič! Prípadne kazičiak. Aby to znelo ešte zákernejšie.

Pekne bezcitná je scéna, kde Hana zas začne Vieru verbovať, že píš, ty kokos, rob niečo pre ten náš bohumilý národ, a hovorí, alebo nie, nepoviem. Kiš-kiš.

Próza je autobiografická, Viera nesie autorkine črty.

Pred nejakým časom, a nebolo to dávno, vyprodukovala slovenská poetka Dana Podracká pod veľavravným názvom Timrava knihu o Timrave, za čo ju na záložke veľmi veľkorysými výrazmi pohladkala iná slovenská poetka, Mila Haugová, a neskôr, v recenzii, menej veľkoryso, ale zato dostatočne dôrazne ešte slovenská filozofka, poetka a publicistka Etela Farkašová.

Mám to rozčítané a neviem, bisťu, či je za čo hladkať, ozaj neviem.

Ale dal by sa tomu venovať samostatný článok. Ten by sa dal nazvať Hladkanye. Tu by sme sa mohli hlbšie zamyslieť nad autobiografickým aspektom tejto postavy, teda Viery, aj nad tým, či hladkanie za podobné „počiny“ predstavuje na Slovensku automatickú odmenu (lebo veď všetko pre národ…), alebo mu predchádza nejaká kritická reflexia.

A tak bude z môjho ponoru do Timravinej tvorby vlastne triptych. Keby som to bola vedela dopredu, bola by som si na to vypýtala grant.

Ty si mojou tejto noci

Vráťme sa ešte ku knyžke.

Po smrti hrozného Ivana (pozor, kazičiak, ach, zasa neskoro) sa stihne v novele rozbehnúť ešte jedna romantická línia, so vzdelaným, mlčanlivým, hrdým reprezentantom bežného ľudu – volá sa Hagara, ale pretože bol v Amerike, hovoria mu Džentlmen.

Hagara je nádherný, skúsim nájsť ten prvý opis, keď ho dámy stretnú na pochôdzke? Hej, normálne má valašku na pleci, z toho Hana samozrejme musí byť úplne hin. A opálený a oči plamenné, predstavte si bežného hrdinu z červenej knižnice.

Tento urastený krasoň hádže okom po Viere – dosť zvláštne hádže, nie je úplne jasné, o čo mu ide. Viera je samozrejme pyšná a pri každej príležitosti mu pripomenie jeho podradné postavenie.

Lenže potom Hana, angažovaná pronárodná Hana, vymyslí, že by sa s Vierou, prezlečené do kroja, mohli pripliesť na jednu dedinskú svadbu, aby preskúmali krásy nášho ľudu zblízka a aby si poznačili nejaké veľmi typické slovenské príslovia a porekadlá (nekecám), pozbierali ľudovú slovesnosť pre budúce generácie. Hagara záslužné ťaženie predčasne ukončí – strhne Vieru do hustého tanca, zovrie jej útly driek a lieta s ňou ako besný medzi spotenými rozhorúčenými telami. A nakloní sa k nej, červenej a stratenej, a nepochybne krásnej:

„Ty si moja tejto noci…“

Milujem to každou bunkou tela – možno preto, že aj vo mne je kus Viery, pretože viem, prečo si neverí, a že vlastne v tej chvíli dostala, čo chcela – tú lásku, ktorou sa do smrti môže umárať – lebo Hagara na konci príbehu odchádza na front a už sa z neho nevráti.

Na tom konci, mimochodom, pri tej rozlúčke mi vhŕkli slzy do očí, a vzápätí ma to aj prešlo, lebo hneď na ďalšej strane si tam Viera dovolí také za mňa asi dosť podivné gesto náklonnosti. Chápem, chcela asi pobozkať poslednú vec, ktorej sa dotkol, no ale zas – odtiaľ potiaľ, nie?

Čo to bolo, nepoviem. Kiš-kiš…

Nič strašné, ale dojatie ma teda prešlo. A to je v poriadku. Zapamätajme si len ten tanec, ona už nikdy nič také nezažije, to musí byť každému jasné.

V oku jeho, upretom na jej tvár, zaskvel sa už nie výsmech, ani pomsta, ale plameň vášne. „Ty budeš moja do rána…“ opätoval ešte raz, kým ruky jeho tuho sťahujú ju k sebe.

Poznamenala by som, rozumne a vecne, že Timrava aj s romantikou veľmi umne narába – predovšetkým sa (až zúfalo!) ovláda, nič zbytočne nevykváka, do posledných chvíľ nám nie je jasné, čo sa deje – nielen medzi nimi dvomi, viac vzťahov načrtáva zámerne zlomkom – slovom, šetrí si informácie, dávkuje starostlivo.

A to je celé.

Zdvíha sa vietor, listuje v mojich knižkách. Bludár je mŕtvy a v sedliackych domoch už sa netancuje. Ale všetko sa to zapísalo a zostalo tu pre nás.

Naša odmrť.

Zatát, milení moji, zatát.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/