Denník N

Aj psychofarmaká možno doladiť tak, aby človeku spôsobovali čo najmenší diskomfort

O tom, ako záleží na vzájomnej spolupráci psychiatra s pacientom, prípadne s jeho rodinou

Istý čas som bola napriek mojej psychiatrickej diagnóze bez liekov. Bola som roky stabilizovaná a cítila som sa ako zdravá, a tak som lieky postupne znížila a nakoniec bez vedomia mojej psychiatričky ich všetky aj prestala užívať.  Živo si pamätám, že moje emócie boli po vysadení liekov podstatne živšie. Spočiatku to bolo mnou vítané, avšak neskôr takmer presahovali mieru únosnosti. Zhruba po polroku od vysadenia liekov som bola už hádavejšia, hašterivejšia, všeličo ma vyvádzalo z miery. S plačom to bolo podobné. Neraz som mala pocit, že mi moje okolie psychicky ubližuje, čo viedlo často k záchvatom plaču. Podobne to bolo s pocitmi šťastia. Amplitúdy pocitov dosahovali veľký rozsah a neraz sa rýchlo striedali. Emócie so mnou doslova zmietali. Spätne to dokážem vyhodnotiť, no v tom čase som si to nedokázala priznať. Stratila som akýsi nadhľad nad svojimi stavmi. Síce som si uvedomovala ich výkyvy (písala som si denník i blogy), no nedokázala som si priznať, že spejem znova do psychózy. Zbadala som sa, až keď už bolo neskoro a rozbehnutú epizódu psychózy už nebolo možné ambulantne zastaviť. Musela som byť hospitalizovaná. Nezaberala ani farmakoterapia. Stále viac ma moje choré vnútro opantávalo. Zmena nastala až po nasadení elektrokonvulzívnej terapie. Nakoniec som bola znova nastavená na antipsychotiká a antidepresíva.

Po návrate domov som nepociťovala žiadne emócie. Iba akúsi prázdnotu. Nič ma nerozosmialo, nerozplakalo a ani nenahnevalo. Cítila som sa veľmi utlmená. Až časom, po tom, ako som sa dohodla s mojou psychiatričkou na znížení psychofarmák, nastala zmena. Moje pocity sú síce ešte aj po dvoch rokoch od epizódy tlmené, avšak už v menšej miere. Zistila som, že ma dokáže napr. film rozosmiať alebo dojať. Dokážem sa už aj nahnevať. Čo je však žiadúce a aká je ideálna dávka psychofarmák sa ťažko určuje. Nič nie je merateľné a tak sme použili metódu pokus – omyl. Riziko som vzala na seba. Samozrejme nešlo to bez pomoci mojich blízkych. Dávky liekov sa dajú totiž znížiť, zvýšiť, no mieru tlmiacich účinkov alebo emočných výkyvov si človek trpiaci psychickým ochorením musí už odsledovať sám alebo za pomoci svojho okolia.

Z diskusií s inými ľuďmi trpiacimi psychickým ochorením viem, že všeobecne lekári, psychiatri, u nás na Slovensku nie sú otvorení diskusii o znižovaní a už vôbec nie diskusii o vysadzovaní psychiatrických liekov. Majú praxou odsledované isté kombinácie a dávky liekov, na ktoré pri istej diagnóze človeka nastavia a nemajú hlavne čas a podmienky na odsledovanie pacienta po takejto zmene. Ak máte za sebou viac epizód psychózy, povedia vám: „Je to chronické, lieky musíte brať doživotne.“ Nie je však jedno v akých dávkach. Užívanie liekov by malo byť na dohode. Aj podľa zákona pacient dáva súhlas s liečbou, a tak má právo namietať, že pri týchto liekoch v tejto dávke mám emócie moc oploštené rovnako ako napríklad namieta, že pri tejto liečbe pociťujem tiky v očiach, únavu alebo iný diskomfort. Nastavenie liekov je o vzájomnej komunikácii pacient – lekár a naopak lekár – pacient. Nie raz som takto svoju psychiatričku presvedčila na nižšie dávky liekov. Nápomocný mi v tom však bol aj môj manžel, ktorý to bol ochotný so mnou skúsiť. Pretože znižovanie liekov už bolo s poznámkou lekárky, že nám už nevie zaručiť, že sa mi stav nezvrhne do relapsu. Je potom na samotnom človeku a jeho blízkych, či to risknú. Pretože je otázne, či si nadhľad nad ochorením a s ním spojenými stavmi človek zachová. Žiaľ, za omyl sa platí prudkým pádom na dno, preto je dobré mať nielen dobrého psychiatra, ale aj podporu rodiny. V „dolaďovaní“ liečby môže byť blízky človek, čo je s vami denne, veľmi nápomocný. Koniec – koncov liečba psychického ochorenia je aj o istej zodpovednosti voči svojmu okoliu. Pokiaľ má človek rodinu a trpí psychickým ochorením, rodina trpí s ním, ak ním jeho stavy zmietajú. Je buď podstatne konfliktnejší alebo naopak uzatvára sa do seba.

Stabilizovať psychiatrického pacienta podľa mňa nie je také ťažké, ak človek natrafí na dobrého psychiatra, spolupracuje s ním a je ochotný užívať psychofarmaká. Ťažšie už je doladiť stabilizovaný stav tak, aby človek pociťoval, čo najmenej vedľajších príznakov.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.