Denník N

Ľudia ubližujú iným na základe vlastného vnútorného konfliktu

Dusná atmosféra, keď o vás nemá každý adekvátnu mienku

Ľudia ubližujú iným na základe vlastného vnútorného konfliktu a bolesti. Nedovoľte si uveriť, že sú zlí. Oni si to o sebe už sami mysia, a práve podľa toho sa správajú.“
PRÍLIŠ DOBRÝ DEŇ
Dnes ráno píšem z verandy do slnkom zaliateho monitora. Je tu teplejšie ako v kamennom vnútri a príjemne pofukuje. Pokojne znie aj lamentujúci kŕdeľ havranov a jeden vidiečan píliaci stodolu.
.
Aby to nepôsobilo príliš dobre, môžem násjť aj niečo nevhodné.
Napríklad ešte pred hodinou som nemohla objaviť ani jednu z 20-tich detských ponožiek, a tiež som pri východe oslepujúceho slnka takmer parkovala v priekope.
Podľa ‚princípov obyčajnej atmosféry‚ obvykle nerozmazávam katastrofálny manéver za volantom, iba tie raňajky na vzduchu. Nie preto, že by som si ho nevšimla, len preto, že ma nebaví, a nechcem mu venovať prehnanú pozornosť.
Preto, že (matematicky) trvalým dôvodom k radosti nie je nedostatok starostí. Život ešte nikdy nebol jednoduchý.
Všetko odstrašujúce okolo seba registrujeme a potrebujeme sa dohodnúť, ako veľmi sa tým túžime zaoberať.
Čo sa dá vylepšiť – vylepšiť, čo sa nedá – prichýliť, niečomu sa tým priučiť a prestať to počítať.
 .
VĎAČNE STOJÍME V UFRFLANOM RADE NA KRITIKU
Pravdaže, opačný princíp – selektívnosť podľa negatív, je tiež aplikovateľný na čokoľvek.
Napríklad, nebudete mať potomkov a budeme vás kritizovať za egoistický karierizmus. Alebo ich mať budete a bude to za pohltenosť rodinou. Ak ich máte priskoro, asi ste nejaký domased. Ak ich máte prineskoro, ste egoista a chcete, aby vás vaše deti videli umierať. Ak ich máte na čas, ste ovca, čo ide s prúdom. O koľkej je na čas? Ak ste nenašli pravého, mali ste si zobrať hocikoho, aby ste to stihli. Zobrali ste si hocikoho? Hlúpa hus. Nemôžete mať deti? To nepotrebujeme vedieť, o tom sa pri stole nedebatuje. Ak sa s deťmi neponáhľate do práce, bude to za lenivú pohodlnosť a aj za šťastie, že máte muža, čo na vás robí. Alebo vás v pracovnom čase obklopuje príliš veľa relaxačných havranov… A aj keby sa celý svet spriatelil a vo svojej kritickosti spríkrel, budete sa kritizovať navzájom, aby ste sa pomstili tým všetkým, čo si do vás doteraz dovoľovali. Potrebujete sa cítiť vzácnejšie.
.
Môžeme sa volať aj Ľudovít Štúr, do týchto zovšeobecňujúcich kategórií jednoducho spadáme. Lebo na všetko nepríjemná kategória existuje. Pre každého sa nejaká nájde.
Ľudia, ktorým bolo v minulosti ukrivdené, nás vždy radi do nehybnej kategórie zaradia. A máme vybavené.
A pre nich sme zase tí ľudia my. Tým, čo nám najlepšie ubližuje, ubližujeme najlepšie naspäť.
 
ZAKRÚŽKUJ SPRÁVNU ODPOVEĎ
  • Budeme robiť tak, aby sme spadali do čo najprestížnejšej kategórie, a o čo menej nás bude ľudstvo ohovárať, o to viac nás bude ohovárať svedomie?
  • Alebo kategórie neuznávame, a budeme si robiť ako duša káže a zahluší nás depresia vyprodukovaná kritickým obecenstvom?
  • A keby aj existoval patent na všetko, treba ho vybalovať z chladničky, každé ráno odznova…
 
Preto je hlavne bezpečné ovládať spamäti aj v neskorú nočnú hodinu, že všetky kategórie sú falošné. Že nikoho príbeh sa nevtesná ani do jednej.
Že tí, čo vtesnávajú, potrebujú naše uznanie, a my, čo sme vtesnávaní, potrebujeme uznať.
Odplata síce ukľudní emócie, ale zruinuje vzťahy.
A pritom na emócie stačí aj vraziť vankúšu, vyleštiť okná alebo odšprintovať do lesa.
A na ubližujúcich by malo stačiť pochopiť ich príbehy. Pochváliť. Ale aj nehádzať perly tam, kde si ich túžia iba pošliapať. 
dusná atmosféra
Folo logo: Mária Bruneau 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: