Vôňa knihy

A ako mi teda vonia moja kniha?

Nádherne. Neopakovateľne. Vzrušujúco.

Foto: archív Gréty Fábryovej

Mám radosť a zároveň cítim neistotu. Naladia sa čitatelia so mnou na jednu vlnovú dĺžku? Pochopia? Prijmú môj knižný debut priaznivo?

Čo ak sa kniha nebude páčiť alebo si nenájde svojho čitateľa?

Foto: archív Gréty Fábryovej

Hlavné hrdinky knihy sú každá úplne iná a zároveň sú si podobné, pretože ich spája pokrvné puto. Kniha zobrazuje, ako sa vyrovnávajú s traumami, ktoré si nesú z detstva poznačeného alkoholizmom rodičov. Čitateľ môže sledovať spletitú cestu sestier Hany a Terezy a v druhej časti knihy aj Nitky, Terezinej najmladšej dcérky a vcítiť sa do ich myslenia a konania.

„Darmo, že si Hana obliekla jednoduché šaty zo sekáča, darmo, že si obula lacné topánky na opätku a vlasy umyla obyčajným šampónom. Nezavážilo, že si na tvár nenaniesla ani trochu make-upu či rúžu. Keď vstúpila do sály, všetky oči sa upreli na ňu. A bola tam, kde predtým. Dôverne to už poznala. Väčšina chlapov nezávisle od toho, či boli alebo neboli zadaní a bez ohľadu na to, či boli mladí alebo starí, sa ju od toho dňa pokúšala zbaliť a väčšina žien jej začala závidieť.”

Zatiaľ čo v prvej časti knihy sa dej odohráva najmä v dedinskom prostredí, kde sestry Hana a Tereza vyrastali, druhá časť knihy čitateľa zavedie prostredníctvom Nitky, jednej z Tereziných dcér, do prostredia vysokej školy, kde Nitka študuje a do vedeckovýskumného laboratória, kde pracuje na svojej diplomovej práci.

„Nitka ostala v labáku a chcela vyhodnotiť všetky vzorky, keďže si vymyslela nové spôsoby ovplyvnenia buniek a bola zvedavá, ako to dopadlo. Hodnotila jedno sklíčko za druhým a od nedočkavosti až poposedávala. Keď zistila, že to vyzerá dobre a DNA reagovala podľa jej predpokladov, začala si spievať „All you need is love“ od Beatles a vyzliekla si šaty, keďže v hodnotiacom kamrlíku pri mikroskope jej bolo veľmi teplo. Bola si istá, že je v celom ústave sama a starý vrátnik ju určite dnes nevyruší, keďže sú majstrovstvá sveta v hokeji a dnes by ho od telky neodtrhla ani Jennifer Lopez. Nitka však začula za sebou akýsi zvuk a než stihla čokoľvek urobiť, stál pred ňou riaditeľ ústavu.

„Čo tu robíte?“

Polonahá Nitka sa najprv zhlboka nadýchla, opakujúc si v duchu Blankine rady a potom ukázala na mikroskop. „Hodnotím, pán riaditeľ!“

„Hodnotíte? Takto v noci?“

„Bola som zvedavá, ako to vyšlo, no.“

„Môžem sa pozrieť, čo to tam vidíte?“ Nitka mu pootočila hľadáčik mikroskopu a nenápadne sa začala obliekať…

Chcela by som veriť, že moja kniha ľudí poteší, zaujme a  dodá im silu pri prekonávaní samého seba. V tom sme si všetci podobní, neradi vystupujeme zo svojich komfortných zón, neradi riskujeme.  Práve prostredníctvom neustáleho prekonávania prekážok sa však stále posúvame a dozrievame. A o to predsa ide alebo nie?