Voľný trh.

Je nepopierateľným faktom, že voľný trh je najlepším spôsobom riadenia ekonomiky. Je pre nás najprirodzenejším a je tak samozrejmý, že väčšinu histórie ľudstva preň ani neexistovalo meno. Nebol dôvod, bolo samozrejmosťou, že človek mohol ísť na tržnicu a tam kúpiť alebo predať čokoľvek chcel. Boli časy, keď slovo čokoľvek znamenalo naozaj čokoľvek, aj iného človeka. Jednoducho bol považovaný za prirodzenú súčasť sociálneho života.

Slovo Kapitalizmus, ktorým dnes označujeme ekonomický model predstavujúci voľný trh, vymysleli až zástanci centrálne riadenej ekonomiky. Malo niesť negatívny význam, malo zdôrazňovať (chybné) pozorovanie, že dominantné postavenie na neriadenom trhu má kapitál v protipóle malo byť označenie „komunizmus“. V tomto prípade šlo čisto o ideologický boj, ktorý nebol založený na žiadnych faktoch iba na zlých a povrchných pozorovaniach, ktoré v čase ich vyhotovenia (19. storočie) boli empiricky pravdivé. Na základe podobne komplexného pozorovania sa súčasťou módnej stravy pre mladé dámy v tom čase stal arzén, pretože po ňom vyzerali zdravšie.

Kapitalizmus a teda voľný trh je založený na troch základných pilieroch, bez ktorých nemôže existovať:

1. Sloboda predávať vtedy a za koľko chce predajca.
2. Sloboda kupovať  vtedy a za koľko chce kupca.
3. Informácie o (všetkom) predávanom alebo kupovanom tovare.

V prípade, že jeden z týchto bodov chýba nemôžme hovoriť o slobodnom trhu.

Centrálne riadená ekonomika plne obmedzuje prvý bod, pretože obmedzuje slobodu predávať, respektíve to, kto môže predávať, to kedy môže predávať a za koľko. To sa stalo základom argumentácie proti regulácií libertariánského hnutia. Tvrdí, že každá regulácia obmedzuje prvú slobodu a teda celý trh.

Problém je v tom, že pri takejto argumentácií absolútne ignorujú zvyšné dva piliere voľného trhu. V skutočnosti by absolútna deregulácia trhu znamenala, že už by voľný nebol.

Už ako som skôr naznačil predávať čokoľvek nemusí byť vždy pre spoločnosť prospešné. Dokonalým príkladom je otroctvo. Je to fenomén, ktorý by bez regulácie nezanikol a ak uznávate všeobecné uznávané princípy morálky a etiky asi sa zhodneme, že to nie je pozitívny fenomén, predávať iných ľudí. Dokonca aj dnes, aj napriek všetkej regulácií, ktorá predaj ľudí považuje za absolútne neprijateľný zločin máme problém sa úplne tohto fenoménu zbaviť. Tvrdiť, že by prirodzene vymizol a ľudia by sa dobrovoľne rozhodli prestať s (pomerne výnosným) biznisom je hlúpe a ničím nepodložené.

Otroctvo je však iba symbolom problému, ktorý by sa dal nazvať „poctivými praktikami predaja“. Teda predpoklad, že všetci predajci budú predávať iba originálne, kvalitné, funkčné a pre spoločnosť nezávadne produkty. V skutočnosti je to nereálna vízia spoločnosti, pretože klamstvo je súčasťou každého človeka a aj keby väčšina predajcov fungovalo čestne, tak tá časť, ktorá by tieto pravidla nerešpektovala by dokázala vytvoriť nebezpečne veľkú škodu. Preto už od začiatku modernej civilizácie, a teda aj trhu, existuje regulácia, ktorá viac či menej trestá podvodné správanie.

Niekto by mohol argumentovať tým, že je povinnosťou zákazníka informovať sa o tom čo kupuje a keď sa nechá oklamať je to jeho chyba. Áno, asi je to filozoficky udržateľná myšlienka, ale v realite sa dá veľmi ľahko vyvrátiť. Pre účely tohto blogu som si spravil malý prieskum, pozrel som sa na to koľko existuje rôznych druhov toaletných papierov, ktoré môžete za súčasnej regulácie na Slovensku kúpiť. Je ich vyše 36. Toaletný papier som si vybral preto, že sa jedná o veľmi jednoduchý vynález, ktorého použitie a fungovanie je viacmenej jasné väčšine populácie, bez toho, aby potrebovala odborné znalosti.

Predpokladajme, že bez regulácie, a teda v prípade, že by bolo úplne legálne predávať čokoľvek, by existovalo iba dvakrát viac rôznych druhov s tým, že by bolo zodpovednosťou zákazníka zistiť si presné chemické zloženie každého kusu a všetky možné dopady na jeho zdravie alebo funkčnosť. Ak by bol veľmi šikovný a každý kus by zvládol preveriť za 2 minúty, tak by mu výber obyčajného toaletného papiera trval vyše dvoch hodín. A to ešte stále nemá čo jesť, piť, do čoho sa obliecť, kde bývať, na čom ísť do roboty, cez čo si tie informácie zisťovať, svojho dodávateľa elektriny, vody, plynu, internetu, mobilného operátora… Myslím, že síce by som mohol pokračovať v tom zozname veľmi dlho, ale pointu ste pochopili všetci.

Čím sa stáva tovar komplexnejším, tým je dôležitejšie byť expertom na obor, ktorého sa týka. Síce neviem ako presne funguje môj počítač, ale viem, že existujú ľudia, ktorí áno. A tu sa dostávame k tomu, prečo je regulácia tak dôležitá pre voľný trh. Ľudia pohybujúci sa na trhu (predajcovia a kupcovia) prenechajú časť svojej zodpovednosti na vyššiu autoritu (štát), pretože je jednoducho pre jednotlivca fyzicky nemožné mať dostačujúce informácie ku celej širokej palete tovarov aká existuje. Čím je vynález zložitejší, tým viac jeho variant existuje, preto necháme vyššiu autoritu, aby dohliadala na to, či všetky základné parametre daného produktu sú pri predaji splnené. Napríklad, či nie je zdravotne závadny, či je a bude funkčný, či je škodlivý (a ak áno, či je to dostatočne zdôraznené). Preto aby, keď príde kupujúci, ale aj predajca, na trh aby nemusel riešiť to či sa nejedná o podvod alebo nekvalitný výrobok, ale iba to, či vyhovuje jeho osobným preferenciám: farbe, chuti, tvaru, možnosti využitia…

Problém s touto debatou na Slovensku je jednoduchý, vedie sa celá zle. Jedná skupina tvrdí, že regulácia je zlá, pretože niektorá regulácia je objektívne zlá, napríklad, že je nezmysel hovoriť zamestnávateľom, že majú dávať zamestnancom poukazy na dovolenku alebo stravné lístky. Druhá skupina zas kričí, že nemajú pravdu, pretože hovoria o rušení aj tej dobre nastavenej regulácie, napríklad tej, ktorá sa môže týkať bezpečnosti pri práci. Ale toto už je na trochu iný a trochu komplexnejší blog.

Z môjho pohľadu je toto téma veľmi podobná mýtu o takzvanom „Vznešenom divochovi“, ktorý sa šíril vo Viktoriánskych časoch v Anglícku a tvrdil, že divoké kmene a naši prapredkovia boli sociálne na vyššej úrovni ako bola vtedajšia civilizácia, pretože medzi sebou neviedli vojny a nebola medzi nimi kriminalita. Dnes je to dávno vyvrátená myšlienka. Divoké kmene kedysi, ale aj dnes, často vedú omnoho krvavejšie konflikty (vzhľadom na veľkosť populácie) ako moderné krajiny. Takisto myšlienka akéhosi „pôvodného voľného trhu“, ktorý nebol nikým a ničím regulovaný a fenickí, benátski, grécki, perzskí, čínski a iní kupci a predajci na ňom bojovali čestne o svojho zákazníka a teda sa „samoreguloval“ je nezmyselná a nepodložená.

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.