Západ a Rusko: Nepochopenia (I.)

Tento článok je prvým zo série blogov, v ktorých by som chcel predstaviť vybrané témy zo zahranično-politických vzťahov medzi Západom (EÚ, NATO, atď.) a Ruskom. Ich cieľom je poskytnúť úplnejší (nie vyčerpávajúci) obraz, spolu s mojim názorom, na túto momentálne intenzívne diskutovanú politickú oblasť.

Vo viac či menej akademických diskusiách o vzťahoch medzi Západom a Ruskom sa zvykne spomenúť, že ani jedna strana tej druhej príliš nerozumie. V tomto dieli sa pokúsim v krátkosti načrtnúť dve konkrétne a relatívne nedávne inštancie vzájomného nepochopenia sa, ktoré rezonujú aj v súčasných debatách o Ukrajine. Zdvorilá diskusia je viac než vítaná.

1. Európska susedská politika a Východné partnerstvo

Európska susedská politika (ESP) a špecifickejšie do nej spadajúce Východné partnerstvo sú inštrumentmi a rámcovými stratégiami Európskej únie (EÚ), ktoré slúžia ako hlavné zahranično-politické nástroje EÚ vo vzťahu k šiestim bývalým sovietskym republikám: Ukrajina, Moldavsko, Bielorusko, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Laicky povedané, skrz tieto nástroje ponúka EÚ osloveným štátom bližšiu spoluprácu za účelom podpory politických a ekonomických reforiem, ktoré sa odvíjajú od spoločne dohodnutých stratégií. Napríklad, EÚ prisľúbi finančnú alebo technickú pomoc na zvýšenie boja proti korupcii.

Hlavným problémom ESP je, že Rusko a EÚ ho vnímajú diametrálne odlišným spôsobom. Z ideového hľadiska sa jedná o fundamentálny spor o súčasnej a budúcej podobe medzinárodného usporiadania širšej Európy. EÚ prezentuje Východné partnerstvo ako pokus o politický a ekonomický rozvoj vo východných regiónoch Európy a argumentuje tým, že zlepšiť hlavne ekonomickú situáciu týchto krajín je v záujme všetkých, vrátane Ruska, keďže toto by malo pozitívny dopad na regionálnu stabilitu a objem medzinárodného obchodu (ktorý dosiaľ prebiehal predovšetkým s Ruskom).

Rusko vníma Východné partnerstvo úplne inak. Z ruského pohľadu sa jedná o iniciatívu EÚ, ktorá je zameraná na pritiahnutie krajín v jeho susedstve do európskej sféry vplyvu, pričom EÚ nerešpektuje výsadné postavenie Ruska v tomto regióne, tzv. blízkom zahraničí (Ближнее зарубежье). Historický aspekt tohto ruského nároku je viac než evidentný, keď si uvedomíme, ako boli krajiny blízkeho zahraničia počas studenej vojny pripútané k Sovietskemu zväzu ako planéty v gravitačnom poli Slnka.

Tento kontrast v perspektíve EÚ a Ruska ohľadom ESP odhaľuje základnú esenciu ich vzťahov v európskom geopolitickom priestore, ktorú môžme definovať ako zápas medzi zriadením viac (medzinárodno-politicky) liberálneho poriadku pod vedením EÚ a jej normatívy (demokracia, právny štát, voľný trh) alebo návratu k viac realistickému modelu s dôrazom na rovnováhu mocenských síl s ich sférami vplyvov, prípadne až nárazníkových pásiem (ruská preferencia). Zatiaľčo liberálny systém zdôrazňuje spoluprácu medzi krajinami založenú na medzinárodnom práve, realizmus je viac o moci (vojenskej, politickej, atď.) a vyrovnanosti síl medzi opačnými tábormi. Inými slovami, kým EÚ verí, že ESP ponúka absolútny úžitok všetkým krajinám, vrátane Ruska, Rusko vidí ESP ako ďalší spôsob, akým Západ zvyšuje svoju prítomnosť v tradične ruskom blízkom zahraničí na jeho úkor.

Rozdiel v pohľade na ESP má aj viac konkrétnu a bezprostrednú dimenziu. Rusko sa obáva, že s podporou ESP sa na čelo bývalých sovietskych republík dostanú politici ako Michail Saakašvili v Gruzínsku, ktorí by mali záujem vykoľajiť tieto štáty z ruskej obežnej dráhy a nasmerovať ich do náručia Západu (o tomto aspekte viac v dieli o farebných revolúciách). Okrem negatívnych ekonomických dopadov by takáto zmena bola nebezpečná pre ruské polo-autokratické vedenie, na ktoré by sa začal vyvíjať väčší tlak na transformáciu. Toto je, pochopiteľne, v úplnom rozpore so všetkým, na čo putinovské Rusko ašpiruje, keď stále asertívnejšie zdôrazňuje svoje vlastné veľmocenské postavenie a nedotknuteľnú suverenitu. V konečnom dôsledku, z týchto dôvodov nie je Rusko súčasťou ESP v prvom rade: predstava, že by EÚ mohla vyvíjať akýkoľvek vplyv na vnútorné záležitosti Ruska, je z jeho pohľadu neprípustná. Namiesto toho existujú ako platforma pre zlepšenie vzťahov medzi Ruskom a EÚ tzv. Spoločné priestory, ktorých pôsobnosť je však oveľa slabšia, a ktoré doposiaľ nedokázali priniesť žiadnu významnejšiu pozitívnu zmenu.

2.  Sľub o NATO, ktorý sa nestal

Relatívne náhly koniec studenej vojny otvoril veľké množstvo otázok ohľadom budúceho usporiadania medzinárodného systému. Jednou z najdôležitejších otázok bola budúcnosť NATO, keďže sa jednalo o organizáciu ktorá bola založená s explicitným zámerom čeliť sovietskej hrozbe. Keď sa Sovietsky zväz stal minulosťou, bolo legitímne pýtať sa, aké je odôvodnenie existencie NATO za týchto nových okolností.

Keď počas mesiacov a rokov po páde berlínskeho múru vysvitlo, že NATO sa nikam nechystá a bude existovať s novými úlohami aj bez Sovietskeho zväzu, dalo by sa prepáčiť Rusku jeho vtedajšie podozrenie voči novej bezpečnostnej organizácii s NATO ako najsilnejším aktérom. Avšak zatiaľčo NATO sa relatívne úspešne prispôsobila novým reáliám po studenej vojne zadefinovaním novej stratégie, obraz NATO v Rusku ako nepriateľskej a proti-ruskej aliancie sa prakticky nezmenil. Z tohto dôvodu bola kooperácia medzi NATO a Ruskom vždy veľmi ošemetnou záležitosťou a tak či tak jej nebolo veľa. Omnoho viac ako európske pletenie sa do ruskej sféry vplyvu, Rusko nebolo nikdy ochotné prijať deklarované úmysly NATO o širokej spolupráci v Európe (pod podmienkami NATO). Pre Rusko NATO stále predstavuje hrozbu a nie partnera.

Charakteristickým príznakom vzťahov Ruska s NATO sa stala téma údajného nedodržaného sľubu NATO ohľadom neprijímania nových členov z radov (vtedy ešte existujúcej) Varšavskej zmluvy, na ktorý sa s obľubou odvolávajú ruskí činitelia (aj keď dnes už skôr za účelom prispievania k negatívnej kampani proti NATO ako niečomu, čomu by naozaj verili). Tento sľub mal byť údajne vyslovený krátko po páde berlínskeho múru na upokojenie Sovietov z nadchádzajúceho nemeckého znovu zjednotenia.

Problémom je, že takýto sľub sa nikdy nestal, minimálne nie v takej forme, ktorá by mu mohla dodať akúkoľvek vážnosť a záväznosť. Je možné, že niektorý z vtedajších politikov alebo diplomatov sa mohol vyjadriť v takomto zmysle počas diplomatických rokovaní, ale je nepredstaviteľné, aby podobná slovná výpoveď predstavovala zdroj povinnosti nerozširovať NATO smerom na Východ. Ak ruskí činitelia v tom čase naozaj verili takémuto ústnemu vyjadreniu, ktorého autenticita je len ťažko overiteľná, tak to iba potvrdzuje hĺbku ich neporozumenia Západu. Je zrejmé dnes tak ako vtedy, že Západ zo svojej ideologickej povahy nebude svojvoľne odopierať demokratickým krajinám slobodu vybrať si svojich spojencov a vstupovať do medzinárodných organizácii (zvlášť keď samotný Sovietsky zväz uznal túto slobodu, aj keď len formálne, v Záverečnom akte helsinskej konferencie v 1975). Kontroverzia ohľadom nedodržaného sľubu, ktorý sa nestal, je tak typickým príkladom vzájomného neporozumenia medzi Ruskom a aktérmi Západu.