Denník N

Kauza Cervanová – 5. časť – Výroba „korunného“ svedka

 

Pokračovanie.

MUDr. Viera Vozárová rod. Zimáková:

„Zobrali ma.

Uväznili ma.

Raz v rodinnom dome, iný raz na polícii, raz v kanceláriách, iný raz v nejakých bytoch. Veľakrát som ani nevedela, kde sa vôbec nachádzam. Kričali na mňa. Nadávali mi do k….., urážali  a utláčali pod ľudskú dôstojnosť.

Musela som sa vyzliekať. Do naha. Mala to byť osobná prehliadka, ale nebola. Bola to prehliadka telesná.

Vraj pre ich bezpečnosť. Ich bolo niekoľko, ja sama“.

… nasledovalo ticho s dlhou odmlkou.

Oni? Neviem, možno alkohol. Ponižovanie, sarkazmus a smiech boli sprievodnými znakmi ich jednania …, pre mňa hrozná a bolestivá potupa.

Útlak, aký sa nedá opísať – ani sa nepýtaj!

Stále jeden scenár. Tie isté otázky, tie isté hodiny, dni, alebo niekoľko dní. Všetko čo mi vyrozprávali, odo mňa neskôr vyžadovali. My vieme, že to bolo takto a takto. My vieme, že ten povedal to, iný ono, ďalší to, ale my vieme, my vieme, my vieme… To a to a ešte aj to – opakovali veľa krát, aj keď nie vždy mi povedali to isté. Prvé stretnutia boli pokojnejšie. Pozorovali ma, ako na ich informácie reagujem, ako ich spracovávam. Neboli jednotní v tom čo mi rozprávali, ale schéma, ktorú odo mňa vyžadovali bola stále rovnaká. Nebol to rozhovor, aký mal byť. Boli stále pri mne, jeden sedel oproti mne, druhý napravo a tretí sa na mňa tlačil od chrbta, že som cítila jeho dych. Niekedy boli aj piati. Niekoľkokrát došlo až k telesnému kontaktu, čo ma poburovalo. Tí ľudia strašne páchli, boli spotení a špinaví. Odstup a diskrétna zóna akoby neexistovali, čo Ti poviem, bolo to utrpenie.

Ako som mohla na nich reagovať? Brala som ich na vedomie.

Prepustili ma.

O pár dní ma zatkli opäť. Opakovali zase to isté, čo naposledy. Žiaden výsluch, žiaden protokol. Oni rozprávali a ja som dlho do noci počúvala.

Netrvalo dlho, čo si po mňa prišli ďalší. Úplne iní.

Tým som mala rozprávať, čo som sa dozvedela od tých prvých. Spočiatku na mňa pôsobili, akoby tých prvých kontrolovali, pretože moja matka napísala sťažnosti.

Presviedčali ma, že mi chcú pomôcť. Keď som pochopila, že sú takí istí, ako tí prví a odmietla sa s nimi čo len rozprávať, predkladali mi odznaky, služobné preukazy, ukazovali zbrane a zdôrazňovali svoju dôležitosť a postavenie: Viete, kto my sme? A koľko toho vieme? Musíte pochopiť, že Vám chceme pomôcť a my Vám aj pomôžeme, pretože kvôli tomu sme tu. Vieme všetko, čo viete aj vy.  …. to vám povedali? Ako je možné, že vám to povedali, keď my máme na 100% zistené, že vám to povedať nemohli? Viete, my ich nielen kontrolujeme, ale aj vyšetrujeme. Tento prípad je pod kontrolou, pod akou ešte žiaden iný nikdy nebol. Hlavy tu budú padať, rozumiete?! Musíte pochopiť, že tu ide o všetko!

Keď som vypovedala, že o veci, ktorá je predmetom ich záujmu nič neviem a že neviem ani,  kto sú tí prví a rovnako neviem, ani kto ste vy (tí druhí), stávali sa frustrovanými. Jeden druhému skákal do reči. Navzájom sa nevedeli dohovoriť, ktorý z nich má ten najsprávnejší názor ako ma presvedčiť a uviesť do kontinuity ich myslenia.

Všetci po mne vyžadujete mlčanlivosť …. čo vlastne odo mňa chcete? Oni ma zaviazali k mlčanlivosti a vy ma tu lámete, aby som ju porušila?“

Odpoveďou bolo: „Nie, prišli sme za vami, pretože vám chceme pomôcť a poradiť vám, ako sa z toho dostať“.

„Bolo jasné, že tí druhí boli podskupinou tých prvých a nejednalo sa o žiadnu kontrolu, ale spoločnú simultánnu hru v prijateľnejšej, možno len inej forme.

V oboch skupinách sa jednalo o Čechov, ale obom sekundovali Slováci. Nakoniec som bola donútená vypovedať, čo odo mňa chceli – tí prví. Po zápise ma pustili domov.

Prešla som električkou len dve-tri zástavky. Cítila som sa strašne. Vystupujem pred lekárňou. Idem si kúpiť lieky. Neviem, čo sa so mnou dialo, pamätám si, že som sa triasla, potila, hučalo mi v hlave a cítila v spánkoch nezvyčajný tlak.

Vystupujem z lekárne a opäť ma zatýkajú. Tí prví. So smiechom. Lieky, ktoré som si kúpila mi zobrali. Vraj ich nepotrebujem.

Zase sa chcú so mnou len porozprávať. Berú ma a opäť sa roztáča ten istý príbeh od samého začiatku. S vyhrážaním prízvukujú, že sa vyšetruje prípad mimoriadnej dôležitosti, že ma upozornili čo môžem, ale aj nemôžem. Kladú otázky s kým som sa stretla, čo som povedala, nebodaj prezradila. Predkladajú celú radu otázok smerujúcich na tých druhých. Zisťujú kto to bol a ako som sa vôbec opovážila s nimi vôbec o veci rozprávať. Zisťujem, že som bola pravdepodobne sledovaná.

Tí prví sa tvária, že nevedia, že ako vyšetrovatelia existujú aj tí druhí a už vôbec nie, že mi tí druhí mohli niečo vyrozprávať. Keď ma niekoľkonásobným citovaní porušených paragrafov donútili vypovedať, odpovedali mi:

Vidíte, takto sa to presne udialo. A to môže vypovedať len ten, kto pri tom fyzicky aj bol. Jedna, štyridsaťosmička, druhá a ďalšie zatýkania, ani neviem, koľko ich bolo“.

Až po vynútenom svedectve je krvácajúca MUDr. Zimáková prevezená do akejsi kancelárie, kde bez výhrad podpisuje všetko, čo od nej pplk. Pálka požaduje. Pripravovaná korunná svedkyňa popisuje tzv. logický dej bez prítomnosti Beďača, Lachmanna a Dúbravického, pretože ich mená od nej nik nepožadoval.

„Nakoľko sa tie samé úkony a ich stratégia opakovali pri každom stretnutí a nátlak neúmerne gradoval, rezignovala som. Dostali zo mňa všetko. Okrem všeobecných informácií, ktoré som dostala na internáte, fakulte a od mamy som protokolárne musela potvrdiť aj to, čo som počula od nich. Inak hrozili väzbou“.

Nielen podľa Pálku, ale aj v súlade so sudcovským svedomím JUDr. Klimenta to mal byť autentický, spontánny, protokolárny výsluch, podľa vtedy platnej litery zákona.

Priebeh výpovede pani MUDr. Zimákovej, ktorá sa počas výsluchov niekoľkokrát povracala, zverejnil vo svojej knihe aj Martin Hanus. Stalo sa, povedala mi o tom, upratal to Brázda alebo Andrášik.

Kto si priložené CD z ich kníh prehrá, okrem zúfalstva a plaču nepočujete jednu jedinú súvislú vetu svedeckej dôležitosti. Najmä po tom, čo sa preukázalo, že medička Zimáková sa v inkriminovanom čase nachádzala niekde úplne inde. Rukopis ŠtB tu je poznať najmä v detailoch, ktoré budú ako dôkazy predložené budúcim súdom.

Veľmi podobná stratégia výsluchov bola použitá i vo väzbe medzi realizačným týmom „zvláštní skupiny“ a Stanko-Zervanovskou podporou . Analýza Dr. Patrika Dubovského z ÚPN, týkajúca sa vyšetrovania vraždy kňaza Poláka, obzor občana Klimenta určite nerozšíri, pretože ten je preukázateľne jedným z nich, ale minimálne usvedčuje zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, nadržovania a marenia spravodlivosti. Za pozornosť stojí najmä rozkaz slovenského námestníka ministra vnútra gen. Krajčího, ktorým znemožnil vyšetrovateľom vraždy Štefana Poláka zasahovať do kontroly a činnosti operatívcov. Rozkazom ministra stavia skupinu vyšetrovateľov presne do polohy tzv.“ zvláštní skupiny“ a činnosti, akú v roku 1978 nastavil Ján Pješčak. Operatívec je ten, kto nariadi čo a ako sa má vyšetriť a z vyšetrovateľa sa stáva len jeho poskok a vykonávateľ rozkazu. Takto bola pripravovaná a dokonaná Kauza Cervanová. Spätná väzba, resp. kontrolná otázka, ako operatívec ku svojmu záveru dospel sa z pozície vykonávateľa tohto rozkazu vopred zamieta.

Spôsoby a postupy vyšetrovania jednoznačne zakladajú prvky organizovaného zločinu, súbežne so sprievodnou diverziou Štátnej bezpečnosti, aj keď línia zločinov proti ľudskosti je v paralelnom vyšetrovaní s tzv. metodickou podporou u oboch skupín takmer rovnaká. V prípade vraždy pátra Poláka právo a spravodlivosť zvíťazili, ale Ladislava Macháča, ako svedka zločinov, ktoré boli na ňom spáchané niekto zo sveta náhle odprevadil. Po jeho prepustení zo Zervanovej cely bola jeho mŕtvola v roku 1991 nájdená na nejakom železničnom násype v blízkosti Trnavy.

Aby prokurátor Valašík obhájil neobhájiteľné, medzi frekventantov splavu posiela „svojho“ človeka – vyšetrovateľa Okresnej prokuratúry Bratislava – vidiek, prom. práv. Ľudovíta Mráza.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Predošlé blogy:

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho iného, niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia, ukradli mi nielen rodinu a slobodu, ale pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú a ďalších 7 osôb. 38 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho trollov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu