Denník N

Genéza nášho človečenstva

(slovenského človečenstva) Sme to my či len oni? Bájky o nás Slovákoch holdujúcich závisti, lakomstvu, egoizmu či hundravosti navrávajú, že sme akosi prikrátki byť národom hrdosti a dobrosrdečnosti. Heslo posledných dní je však pre mňa “Nezovšeobecňujme!”.

“Keď mne zdochna koza, tak susedovi nech zdochnú dve,” hovorí jedno príslovie. Neviem, či slovenské, ale rozhodne smutné. Boli doby, keď som si sám vyčítal, že sme ako národ príliš svojskí, že naša nátura je ani nie heroická, ani nie pokojná, ani nie slušná a ani nie snaživá. Že sme takí tí nemastní-neslaní. Ale vravieť takéto slová je až sebapotupné. Kde predsa berieme právo nazývať seba tými vhodnými adeptmi na ukážkových občanov, len ak nefrfleme, nie sme lakomí a zopár ráz sa postavíme za niečo pekné?

Tú genézu neprinesiem. Neviem, čím sme. A neviem ani, kde sme to v sebe nabrali. Sklamanie z vývoja, z histórie, ktorá nás obrala o ilúzie, že snaha a dobrota je všemohúca? Či vidina, že aj tí, ktorí začínali dobre, museli prejsť na zlé chodníčky? Priveľa jedincov, ktorí nie sú vypočutí? Osamelosť ľudí pred systémom? A čo vedie k tej ufrflanosti, hundravosti? Túžba po názore, ktorý bol kedysi umlčaný? Či naopak, túžba po názore opäť, po tom, čo jedna názorová skupina vystriedala druhú pred tridsiatimi rokmi?

Všetko z toho je možné. Ale rovnako všetko možno vylúčiť. Jediným pekným riešením je zamyslieť sa nad osudom vlastnej krajiny a dať si ľahkú zásadu, akú som už spomínal. Nezovšeobecňovať. Sme národom rozporuplným? Sme. Ale sme aj ľudskí, príjemní, občas namosúrení, ale často srdeční a usmievaví.

Nie, nefrfleme všetci a nie, nepíšeme všetci tie najsmutnejšie komentáre na Facebooku. Nezdieľame všetci výmysly. Nedáme sa všetci nachytať na to, čo bolo sto ráz objasnené. A aby to nebolo len o sociálnych sieťach, nie sme všetci hrdými Slovákmi len od doby, čo Slovensko vstúpilo do NATO či do EÚ. Neuzatvárame sa všetci do svojej pevnosti len preto, aby sme hrdými zostali. Nie.

Držme sa ale stále za ruky a napravme sa navzájom. Nech povedia Nie! všetci.

Tento celkom nejasný výlev som napísal z jedného jediného dôvodu. Že v priebehu posledných dvoch týždňov sme boli zaplavení vlnou výmyslov, ba priam až fantasmagórií, ktoré sa ženú médiami a sociálnymi sieťami, doplnené komentármi spochybňujúcimi pomaly aj to, že niekto sa volá tak ako sa volá. Od presviedčania, že námestie nikdy nebude námestím, pokiaľ ho robí Matúš Vallo, cez uprednostňovanie drogových prehreškov z minulosti pred zisteniami o úpadku štátu na najvyšších miestach, až po prekrúcanie tvrdení do posledného slova. Takí sme? Viem, že nie.

Teraz najčítanejšie

Patrik Ölvecký

Politika + Architektúra + Zamyslenia / / / Architektúra ma udivuje, snaha o zmenu fascinuje.