Denník N

Pripojenie Petržalky (14.8.)

Pripojenie...
Pripojenie…

Ak si dobre pamätám, pôvodne to bolo na plagátiku „oslobodenie“ a po upozorení, asi nielen mojom, to zmenili na „pripojenie“. OZ Presadíme robí k tomuto dátumu viacero aktivít. Taká, podľa mňa najcennejšia, je umelecká, keď sme vytvorili k storočnici Petržalky pieseň Džungľoraj, ktorej remix chystáme do rádií práve dnes či zajtra. Samozrejme závisí veľa od našich médií, či sa do stane i k ľuďom. Druhá aktivita je nižšie na pozvánke, ide o športovo tvorivú akciu, kde môžu byť účastníci prví pretekári v novej storočnici Petržalky (16.8.). Teda o tom to asi je. Uvedomiť si, že čo sa vlastne zmenilo. Čo bola príčina. Kto sa prípadne za to i zasadil, či obetoval prípadne i to najcennejšie, život (jedna z udalostí, faktorov vzniku ČSR, modernej spoločnosti, je prvá svetová vojna a odpor ľudí, nárast verejnej mienky smerom k mieru a spravodlivosti…).

Ak sme sa teda neoslobodili vtedy, tak, kedy sme sa vlastne oslobodili?

Čo vlastne sme chceli a čo sa podarilo? Kde sa to prípadne „zastavilo“?

Bolo to z nedostatku skúsenosti, poznania, ducha doby, násilia?

A ktorá totalita ovplyvnila našu mentalitu viac?

Kedy sme vlastne „vyhrali“ napr. nad tým normalizačným „biľagom“?

Pozrime si napr. naše školy. Výsada je už z Ústavy SR, že sú zdarma.

Čo sa však tam naučíme, keď je niečo zdarma a akoby v začarovanom kruhu, kde „klient“, občan, rodič, žiak, akoby bol mimo potrieb?

Peniaze predsa dáva štát, ministerstvo a priorita sú tabuľky a deklarácie na rôznych nástenkách, že sa hlásime k najnovším metódam učenia, využívame najnovšie poznatky vedy a techniky, snažíme sa presadzovať hodnoty demokracie, otvorenej spoločnosti, učiť tvorivosti, inováciám…. píšem z hlavy…ako vidno, nie je problém to napísať.

Problém je skôr ukázať príklad. Aby učiteľ nevyzeral ako odložený, zmorený, ktorý vie „plávať“ len vo svojom prostredí, v inštitúcií…

Pripadne po tých tridsiatich rokoch ukázať na výsledok, že aha, občania tejto generácie sú už iní…

Sú pripravení na zmeny, chápu transformáciu spoločnosti, že nie je ukončená, že tam je veľa výzvy, očakávaní, zodpovednosti…

Alebo v praxi možno ukázať na výsledky, že viem motivovať učiteľov, nie je fluktuácia, bossing a mobbing nie je. Že nové poznatky naučené na školách u mladých  sú „dychtivo“ prijímané skúsenými kolegami…

Dám teda tú pozvánku, ktorá svedčí skôr o snahe „tretieho sektora“ spraviť nejaké gesto, hlásiť sa k tzv. globálnemu vzdelávaniu. Podať ruku k dialógu, spolupráci, kde ide o realizovanie vízie, riešenie konštruktévne a nie o hľadanie možných prekážok, prečo by to nešlo.

Napriek tomu, že bola i nejaká publicita, mám skôr dojem, že jedna z príčin toho, že prídu asi skôr ľudia – osobnosti. Je to podľa mňa presne tým, čo je popísané vyššie. Už neraz som písal, že by sme mali mať povinnosť hľadať na úrade či v školstve toho usilovného a schopného všetkého a poukázať otvorene a kriticky na skutočnosť, aby sa niečo menilo i skutočne, nielen formálne v dekádach plnánovaných na ministerstvách…(hľadať „Adolfa Eichmena“ našich dní, ktorému v rámci usilovnosti, v snahe o pochvaľu je vlastne jedno, či je taká doba, či iná…má rád poriadok, sám bol vychovaný „v prísnej rodine“…)…

Ďalšia vec, ktorá by podľa mňa pomohla, je dať určitú „rozhodujúcu“ silu v systéme „zadarmo“ práve rodičom a žiakom. Teda vyrátajme, aké sú náklady na výchovu jedného žiaka. Koľko stojí údržba budovy, koľko kúrenie, koľko učiteľ, pomôcky. Didaktika…Koľko ministerstvo… a ak by napr. tretinu financií mohol dostať rodič a on dával kredit, možno by sa viac zaujímal, aký je daný učiteľ, čo si naozaj myslí, čo robí…čo učí…

Tada, „poďme sa zachrániť“, skúsiť sa oslobodiť, skúsme sa rozprávať o tom, čo vidíme, čo si myslíme, čo by sme potrebovali, chceli…

Teraz najčítanejšie