Denník N

Moja Cesta hrdinov SNP – Časť 3: Divočina

Prvé dni na Ceste som kráčal s partiou troch SNPčkarov a veľa som sa od nich naučil. Pred Kysakom sa ale oddeľujem a začína iné dobrodružstvo. Osamote sa spoznávam so svojim strachom a nehostinné podmienky preveria moju odolnosť. Čaká ma Slovenské rudohorie a Volovské vrchy.

Piatok, 21.6.: Tábor Brezie – Košice (24 km)

V tábore Brezie som sa výborne vyspal a keď vyrážam, ostatní z partie, s ktorou som išiel prvé dni, sú už preč. Ráno si varím polievku na zahriatie a kávu. Do Kysaku je cesta pohodová, popri rieke, cez vysokú zarosenú trávu. V Kysaku si dávam svoje tradičné druhé raňajky. Väčšinu dní som takto fungoval – niečo rýchle na zahriatie hneď po zobudení, potom pár kilometrov chôdza a potom druhé, výdatnejšie raňajky.

Stanica Kysak (Foto: autor)

Posilnený som sa vybral stupákom smerom na Jánošíkovu baštu. Je dusno a poriadne sa potím. Keď som vyliezol na hrebeň, zbadal som, ako sa mojim smerom blížia čierne mračná. Počas stúpania som ich nevidel a aj keď som zbadal, že sa obloha zaťahuje, myslel som, že to bude len nejaká prehánka – ak mraky vôbec pôjdu mojim smerom. O chvíľu sa však ozvalo hrmenie, začali padať prvé kvapky a ja som pochopil, že sa musím rozhodnúť, čo teraz. Viem, že predo mnou je prístrešok, ale až o cca. 2 km a kedže začína pršať, toľko času nemám. Do Kysaku sa tiež nestihnem vrátiť bez toho, aby som zmokol. Kým som rozmýšľal čo ďalej, dážď sa premenil na lejak a v rýchlosti som sa teda rozhodol búrku prečkať na hrebeni. Vravel som si, že skôr či neskôr by ma aj tak nejaká búrka na Ceste SNP zastihla a priznám sa – nečakal som, že to čo príde bude také intenzívne.

V pamäti pátram po všetkých radách, čo robiť v lese počas búrky. Rýchlo zbehnem asi 50 metrov dole z hrebeňa a zhadzujem ruksak a paličky. Mobil nechávam v ruksaku a už za výdatného dažďa ho celý balím do nepremokavého obalu. Utekám ďalších 50 metrov nižšie, kde ma už zastavil vyrúbaný les. Nižšie už nemôžem ísť, inak by som sa ocitol de facto na voľnej ploche. Chvíľu tam v strese pobehujem, kým som našiel strom, o ktorom som predpokladal, že je najsilnejší (aby ho nezlomil vietor), ale zase nie je najvyšší (aby nebol ľahký terč pre blesky) a pod ním som sa skryl. Už po prvých minútach som totálne premočený a moja ilúzia o tom, že to bude len prehánka, definitívne padá. Búrka sa mení na krupobitie, aj  intenzita hrmenia sa zvyšuje. Premohol ma pravý a nefalšovaný strach a úzkosť. Bez nadsázky si uvedomujem, že takto som sa ešte nikdy v živote nebál. Búrka v lese je iná ako búrka v doline. Zdá sa mi, že rachot hromov sa ozýva oveľa silnejšie a viac som si uvedomoval silu prírody. Bol som tam sám, bez možnosti niekoho kontaktovať a odkázaný na čakanie. Cítil som sa malý ako taký mravec – ponechaný napospas bez možnosti niekam ujsť. V jednom kuse premýšlam nad tým, či som sa skryl na správnom mieste. Nemal som ísť inam? Mám byť vlastne pod stromom, alebo radšej nie? Nerobím práve teraz tú hlúposť, ktorej som sa bál, keď som odchádzal z domu? Kedže nemám pri sebe mobil, neviem si ani overiť na radare, koľko tá búrka bude trvať – príde mi to celé ako nekonečno. Bolo mi do plaču. Spätne si uvedomujem, že veľkú časť zohrala panika, že ma tá búrka jednoducho prekvapila svojou intenzitou. Začal som sa modliť. Nič lepšie mi na um neprišlo. Myslel som na Evku a Jurka a triasla ma strašná zima. Vždy keď už som mal pocit, že sa búrka ukľudňuje, zase sa v zápätí zintenzívnila. V nejakom momente som si spomenul na prednášku baby, ktorá prešla Pacifickú hrebeňovku a jej príhodu o tom ako stretla v noci pumu. V tom kritickom momente si jednoducho vnútorne povedala, že tam proste nejde umrieť. A toto vnútorné nastavenie jej v tej situácii pomohlo neutiecť a nestať sa korisťou. Popisovala, ako svoje rozhodnutie vysielala smerom k pume a tá nakoniec odišla. To isté som si povedal aj ja a myslím, že mi to pomohlo upokojiť sa.

Asi po hodine búrka posunula ďalej. Stále hrmelo, ale mal som pocit, že to už bolo ďalej. Zobral som teda veci a doslova som bežal z toho miesta preč, ďalej po značke. Vedel som, že na trase bude asi o 2 kilometre prístrešok. Asi po kilometri som sa prvýkrát odvážil vybrať mobil z ruksaku a pozrieť sa, kde sa vlastne nachádzam. Za ďalších asi 15 minút som už bol v prístrešku v sedle Repy. Prezliekol som sa do suchého a spravil som si horúcu polievku a kávu. Stále prší, na juho-západe hrmí a tak čas využívam na premýšľanie nad tým, čo som to práve prežil, zapisujem si denník a plánujem si nocovanie v najbližších dňoch. Je tu slabý signál, ale podarilo sa mi zavolať Maťovi a Patresovi. Ukázalo sa, že oni sa na rozdiel odo mňa rozhodli vrátiť do Kysaku a prechádzali doslova niekoľko desiatok metrov odo mňa, keď som už bol schovaný v lese, takže ma nevideli.

Už v suchu v sedle Repy (Foto: autor)

Dostal som poriadnu príučku a uvedomil som si, aký bezmocný som proti prírode. Od tohto momentu som počasie sledoval oveľa dôslednejšie. Na Ceste SNP sa mi táto príučka ešte párkrát zišla a som za ňu vďačný. Zároveň som si uvedomil, ako veľmi mi ku šťastiu stačí sucho, teplo a obyčajná sáčková polievka :)

Keď sa počasie ukľudnilo, vydal som sa ďalej do Košíc, kde som sa stretol s mojou rodinou z východu. Privítali ma „po východňarsky“ –  dvakrát Jameson v krčme „u Vlka“. Následná teplá sprcha, večera a možnosť oprať si veci, boli ako balzam na psychiku po takomto dni. Zaspávam suchý a najedený v teplej posteli – luxus, za ktorý by som pred pár hodinami dal majland.

Sobota, 22.6.: Košice – Trohánka (29 km)

Kedže topánky mám od včera stále premočené, začínam deň v sandáloch. Lúčim sa so sesternicou a jej rodinou a pokračujem ďalej – do najbližšieho obchodu. Čaká ma Rudohorie – 4 dni počas ktorých ide značka mimo civilizácie. Dá sa síce zísť do dedín, ale nechcel som si zbytočne pridávať kilometre. Preto sa ešte v Košiciach potrebujem zásobiť tak, aby som tie 4 dni vydržal s jedlom, ktoré budem mať v ruksaku. Nakúpil som si orechy, klobásy, chlieb, sáčkové polievky aj sladké dobíjače energie – horkú čokoládu a sušený ananás. Batoh mám nabalený na maximum a cítim, že nabral na hmotnosti. Prvé kilometre ma sprevádza aj otcov bratranec Feri. Koleno sa mi trochu ozýva (asi to bude dlhou chôdzou v sandáloch) a tak radšej zvolňujem tempo. Inak je cesta príjemná, máme čas sa so strýčkom porozprávať a pospomínať na rodinnú históriu.

Východniarská pohostinnosť na Jahodnej (Foto: autor)

Na Jahodnej pokračuje  strýčkova východňárska pohostinnosť (ďalší Jameson a k tomu pivo) a pokračujeme na Lajošku, kde sa práve schádza partia trampov. Podaktorí sa tam očividne schádzajú už od včerajšku, takže nálada je dobrá :) Na Lajoške sa Feri oddeľuje a vracia sa späť do Košíc. Ja teda pokračujem ďalej sám. Opäť raz som to len ja a Cesta. Pred najbližšími dňami mám rešpekt.

Výhľad za chatou Erika (Foto: autor)

Počasie aj terén sa mierne zhoršujú. Začínajú sa objavovať prvé polomy (popadané alebo popílené stromy) a na oblohe sa zbiehajú mraky. Po včerajšej skúsenosti s búrkou som už opatrenejší a tak som pre istotu zavolal Maťovi a Patresovi, ktorí sú predomnou a majú lepší výhľad, ako to vyzerá. Potvrdili mi, že z hrebeňa to vyzerá v poriadku a tak pokračujem ďalej. Za chatou Erika už začína terén, ktorý budem najbližšie dni stretávať často – polom a popadané stromy. Značka sa miestami stráca a častejšie vyťahujem mobil s navigáciou, aby som sa zorientoval. Preliezam popadané stromy a cítim, že začína iná krajina a iná etapa SNPčky.

Terén sa zhoršuje – začína polom (Foto: autor)

Asi o siedmej prichádzam na miesto, kde plánujem prespať – prístrešok v sedle Trohánka. Sú tu aj ďalší dvaja ľudia – otec a syn. Potešilo ma, že nebudem spať sám a hneď po mojom príchode sme dobre pokecali. Starší z dvojice otvára pivo aj tvrdší alkohol, ale na to dnes akosi nemám chuť. Po chvíli je mi jasné, že má zámer dobre si vypiť (kedže pije aj sám) a bolo smutné sledovať, ako sa pred očami svojho asi 18 ročného syna opil na šrot až do stavu, v ktorom len bľabotal a sám pre seba filozofoval. Bolo mi smutno za toho syna, ktorý sa snažil byť s ním v nejakom kontakte a otec sa proste vypol. A bolo mi smutno aj za toho otca. Myslím na to, že človeka musí niečo veľmi trápiť, ak sa potrebuje až takto zničiť. Prial by som mu, aby to vedel riešiť inak. Syn by to ocenil. Na alkoholovú zábavu nemám veľmi náladu a tak som radšej zaľahol.

Nedeľa, 23.6.: Trohánka – Chata pod Pipitkou (29 km)

Budím sa pomerne skoro – už o 4:30. Potichu som sa presunul do vedľajšieho prístrešku, aby som nebudil dvoch spolubývajúcich a po rannej káve a polievke som si nabral vodu v neďalekom prameni a vydal sa na cestu na vrch Kloptáň. Je hustá hmla a všade rosa, takže topánky mám hneď premočené. Takto nejak si predstavujem Sherwoodsky les ráno – terénom aj počasím. Kedže som široko ďaleko sám, je v tom aj niečo strašideľné. Umocňuje to fakt, že chalani (Maťo a Patres) včera videli po ceste medveďa. Vyťahujem teda zvonček, nech maco vie, že sa blížim a po ceste sem-tam rozmýšľam, na ktorý strom by som asi tak liezol, keby sa práve tu objavil medveď.

„Sherwoodsky les“ cestou na Kloptáň (Foto: autor)

Asi po hodine a pol som dorazil na Kloptáň. Je tu však stále hustá hmla, takže z výhľadu nebolo nič. Aspoň som si doprial druhé raňajky a Horalku ako odmenu za stupák, ktorý som musel zdolať, aby som sa sem dostal. Cestou z kopca prvýkrát na SNPčke padám. Šmykol som sa na koreni stromu a ruksak ma prevážil. Našťastie si to odniesla len palička, ktorú som pri dopade ohol. Beriem to ako pripomienku, aby som sa nenaháňal. Neviem sa však zbaviť myšlienok na medveďa a stále skúmam terén pred sebou a rozmýšľam, kde ho asi chalani včera videli. Niekde v týchto miestach to bolo. Našťastie mne sa maco vyhol a po ceste som našiel len Patresovu topánku, ktorá mu odpadla z ruksaku. Beriem ju teda so sebou.

Cesta z Kloptáňa (Foto: autor)

Prvú živú dušu stretávam až v kúpeľoch Štós, kam som dorazil pred obedom. Vďaka skorému štartu sa mi chce strašne spať a medzi kúpeľnými hosťami som si na terase na chvíľu tuším aj zdriemol. Neviem to úplne potvrdiť ani vyvrátiť :) Na dobitie energie som si preto bez hanby objednal v hotelovej reštaurácii krémeš, kávu a veľkú kofolu. Kalorická bomba. Po oddychu pokračujem ďalej a v mysli mám stále medveďa. Do každej zákruty alebo húštiny „trúbim“ ako vlak: klepkám paličkami a zvoním zvončekom, ktorý som si pripol na paličky. Nakoniec sa upínam na vetu, od Evky: „neboj sa, ani ten medveď ťa vlastne nechce stretnúť“. To pomohlo a po zvyšok dňa si uvedomujem, že zvonček aj tak robí taký rámus, že ten medveď o mne musí vedieť na kilometre ďaleko.

Medveď, si tu? (Foto: autor)

Terén je stále rovnaký – popadané alebo popílené stromy a tým pádom značka de facto neexistuje a idem podľa offline navigácie v mobile. Navyše sa zhoršuje počasie [krátke video] a v diaľke vidím, ako sa blížia husté dažďové mračná, takže rozmýšľam, kde to dnes zabalím. Na vrchu Pipitka by mala byť poľovnícka chata, skúsim teda šťastie tam. V každom prípade nemám veľmi na výber, lebo najbližšie kilometre aj tak pôjdem po odlesnenom hrebeni. Pri stúpaní na vrchol Pipitka je už počasie naozaj na hrane a čierne mraky sa blížia spoza kopca. Opäť mám rozhovor s Najvyšším. Po skúsenosti z Kysaku si ani nechcem predstaviť, keby ma chytila búrka na vrchole bez stromov a bez šance na úkryt. Náhlim sa a v tom dostávam ďalšiu príučku, že sa nemám pozerať len na mračná, ale aj pod nohy – takmer som stúpil na mladú vretenicu, ktorá leží rovno na chodníku. Kto ma pozná, tak vie, že hady naozaj, ale naozaj nemám rád. Naštastie som ju zbadal včas a položil som nohu vedľa. Na chvíľu som ale precítil to, ako mi telo zaplavil adrenalín. Pozornejšie teda sledujem terén a o 15 minút som už bol pri poľovníckej chate.

Mračná nad Pipitkou (Foto: Autor)

Potešil som sa, že pri chate je prameň – bez ohľadu na to, či tu ostanem spať, ten prameň som potreboval. Už z diaľky som videl, že chata je obývaná – to by mohla byť šanca, že pred dažďom sa skryjem vnútri. Na chate sú dve učiteľky z neďalekej dediny. Skúsim sa teda spýtať, či by som mohol prespať na chate, ale cítim, že ako bradatý turista, ktorý sa vzal odnikiaľ, spôsobujem u obyvateliek chaty mierne obavy a držia si odstup. Chatu majú len zapožičanú a dostali prísny zákaz púšťať niekoho dnu. Škoda – táto možnosť padá. Zvažujem teda, ešte druhú možnosť – kráčať ďalej do Uhornianskeho sedla – mala by tam byť maringotka. Počasie vyzerá dosť zradne a dážď blízko. Nechcem byť nikomu na obtiaž, ale nechcem ani riskovať, že ma búrka zastihne na nejakej planine po ceste. A tak sa slušne pýtam, či by to bolo v poriadku, ak by som si aspoň rozložil neďaleko chaty stan pri menších stromoch. Dúfam, že stromy mi poskytnú závetrie a že blesky si vyberú skôr chatu ako moje obydlie. Bea a Jana súhlasia. V tento deň bol stan hodný tých otlačených ramien, ktoré som mal každý deň, čo som ho vláčil. Postupne sa dávame do reči. Myslím, že chatárky si len potrebovali trochu overiť, čo som zač a časom bariéry opadli. Večer zakončíme popíjaním karamelovej vodky na maličkej terase chaty, kým vonku leje. Stan zatiaľ drží, snáď mu to vydrží po celú noc. Je mi poriadna zima a tak sa okolo deviatej lúčim, poberám sa do stanu a idem spať.

Pondelok, 24.6.: Chata pod Pipitkou – Pod Stromišom (30 km)

Ráno sa budím opäť pomerne skoro – pred piatou. V noci som sa moc nevyspal. Počasie bolo divoké a konáre okolo mňa stále šuchotali vo vetre. Zisťujem, že stan má oproti bivaku jednu nevýhodu – keď okolo mňa niečo šuchoce, nestačí aby som sa otočil a zapol čelovku, aby som videl, čo to je. Takže po väčšinu noci som si kládol otázku, či to šuchocú konáre, alebo niečo iné, kvôli čomu by sa už oplatilo vyliezať zo stanu. Bol to taký polospánok. Nič moc.

Nocľah pod Pipitkou (Foto: autor)

Počasie sa do rána umúdrilo len čiastočne. Neprší, ale obloha je zatiahnutá mrakmi a fúka silný vietor [krátke video]. Pri káve teda rozmýšľam, či vyraziť na cestu, alebo ešte počkať v stane. Do toho mi pípajú SMSky s prianiami k menimám. Ako každý rok, aj tento rok ma sviatok prekvapil. Z nejakého dôvodu mám vždy tendenciu myslieť si, že meniny mám až 26-teho. Každopádne ma to potešilo a v lepšej nálade som sa rozhodol pokračovať. Stan je ešte mokrý, ale sušenie plánujem aj tak až niekde po ceste.

Maringotka v Uhornianskom sedle (Foto: autor)

Asi o hodinu som dorazil do Uhornianskeho sedla, kde si v povestnej maringotke dávam raňajky. Som rád, že som to včera neriskoval – jednak by som nestihol ujsť dažďu a po druhé – maringotka má deravé strešné okno a konáre opreté o strechu pri každom zafúkaní vetra škriabu po plechovej krytine vydávajúc hororové zvuky. Tu by som určite ani oka nezažmúril. Počas raňajok sa snažím vysušiť stan, ale po pol hodine to vzdávam. Fúka studený vietor a tak si vravím, že stan vysuším neskôr. Po chvíli boli moje prosby vyslyšané a chvíľkové vykuknutie slniečka som využil na vysušenie vecí na malej lúčke. Až na túto chvíľu však veterné počasie pokračuje. Je to dosť otravné, pretože vietor mi stále hučí v ušiach. V sedle Krivé utekám pred vetrom do mikrobusu, ktorý už dnes slúži ako útuľňa pre turistov. Z vnútra si užívam výhľad na obe strany hrebeňa a pocit bezpečia, ktorý táto malá búdka uprostred víchrice dokáže vyvolať. „A přitom taková blbost…“ povedal by klasik. Akonáhle otvorím dvere, opäť som v realite a vietor mi ich pri zatváraní vytrhne z ruky.

Oáza pokoja v ufučanom sedle Krivé (Foto: autor)

Pokračujem na Skalisko – kopec verný svojmu názvu. Z veľkej skaly na vrchole sú za normálnych podmienok určite krásne výhľady. Dnes však fúka až tak, že mi zobralo na vrchole šiltovku a kedže z diaľky počujem hrmenie, rýchlo zliezam dole, v čučoriedkach nachádzam šiltovku a ťahám kade ľahšie. Nemám najmenší záujem zdržiavať sa tu a svižným tempom pokračujem do sedla Volovec. Podmienky mi dávajú zabrať. Je mi zima, vietor mi celý deň hučí v ušiach a obloha je ako ruleta – chvíľu vyzerá na dážď, chvíľu nie. A tak si sám pre seba aspoň zanadávam a prajem si, aby som mal túto časť SNPčky čím skôr za sebou. „Taký pekný meninový deň,“ hovorím si v duchu. Na celkovej pohode mi nepridáva, že som dnes zatial nestretol ani živú dušu. Tým, že táto oblasť je taká vyľudnená, nie sú tu ani prístrešky, ani poriadne miesta na oddych a úkryt. Len ja, cestička cez les a popadané stromy.

Na Skalisku veterno (Foto: autor)

Vďaka telefonátu s Maťom som si ušetril námahu a na chatu Volovec neschádzam – cez týždeň je zavretá a zbytočne by som tak šlapal dole z kopca a zase naspäť. Naobedoval som sa teda v sedle Volovec. Zároveň som od Maťa zistil, že Patres musel SNPčku predčasne ukončiť pre zápal nohy. Predošlé 2 dni prepálili tempo a to si vyžiadalo svoju daň. Z pôvodnej partie, ktorá sa stretla na vlakovej stanici v Kysaku sme tak ostali už len ja a Maťo. Kedže Patres nejde ďalej, Maťo sa pridal k ďalším dvom SNPčkarom z projektu Slovaaci (Samo a Laci), ktorých sme stretli ešte na Dukle a štartovali v ten istý deň ako my. Sú asi pol dňa predomnou. To, že Patres musel SNPčku vzdať je aj pre mňa pripomienka, že to nemám prepínať.

Asi po hodine od obeda sa počasie ukľudnilo, dokonca vyšlo slnko a doprialo mi pekné výhľady – paradoxne aj vďaka polomom sú dnes vyhliadky aj tam, kde predtým neboli. Terén sa však nezmenil, striedavo podliezam a preliezam popadané stromy. Tak ako som bol predtým ostražitý kôli medveďovi, vďaka včerajšiemu stretnutia s vretenicou pre zmenu stále pozerám pod nohy. To mi na psychike tiež nepridáva a v duchu si prajem, aby som bol z tejto mesačnej krajiny už preč.

Výhľady po ceste (Foto: autor)

Cez Preklisko (príznačný názov) sa konečne dostávam do sedla Súľová. Priznám sa, už dlho som sa tak netešil obyčajnej asfaltovej ceste. Aj po nej chodia autá! Nech žije civilizácia! Teším sa ako malý chlapec. Cítim sa oveľa pohodlnejšie, keď konečne vidím nejakých ľudí – aj keď len za volantom. Doprial som si tu poriadny oddych a dosušil som si veci. Na nasledujúcom 200-metrovom stupáku cítim, že dnes už toho začínam mať dosť. Idem asi polovičným tempom a musím robiť časté prestávky. Počasie sa úplne otočilo a teraz riešim opačný problém – pijem veľa vody a ak nebude v cieľovej destinácii Pod Stromišom prameň, na ktorý sa spolieham, budem sa musieť vrátiť, alebo šlapať ďalšie 2 hodiny na Dobšinský kopec. Navyše sa mi dnes zväčšili pľuzgiere na nohe, takže posledné 2 kilometre sa viacmenej šuchcem. Stáva sa pomaly pravidlom, že posledné kilometre každého dňa mi ubiehajú neuveriteľne pomaly.

Radosť z civilizácie – konečne asfaltová cesta (Foto: autor)

Konečne som dorazil k chatke Pod Stromišom. Je to poľovnícka chata, takže vnútri sa prespať nedá, ale na priestrannej terase je miesta na spacák dosť. Toto miesto na mňa pri spomienke na ranné počasie pôsobí ako odmena. Prameň vody, zapadajúce slnko, altánok so stolom a lavicami, kde sa môžem civilizovane najesť, latrína, krytá terasa. Úplný luxus v porovnaní s podmienkami posledných dvoch dní. Určite mi na psychike pomohlo aj to, že v prameni som sa mohol konečne umyť a cítim sa zas ako človek. Pripomenulo mi to film „Tanec s vlkmi“ keď poručík Dunbar prišiel do opustenej chaty v pohraničí – uprostred ničoho – a pomaly sa tam zabývaval. Aj táto chata je pre mňa dnes také útočisko. Zároveň to je prvá noc, keď budem spať v prírode úplne sám – bez toho, aby niekde v okolí boli nejakí ľudia. Je to nová skúsenosť a nové dobrodružstvo.

Chata pod Stromišom (Foto: autor)

Večer sa ešte venujem pľuzgierom, ktoré sa mi za posledné dni spravili a pred spaním si študujem na internete články, ako sa o ne postarať. Špeciálne ten na malíčku sa dosť zväčšil a mám obavu, aby nepraskol v topánke a nechytil som infekciu. Uvedomujem si, že aj Patres to musel odpískať po tom, ako sa mu v nohe rozmohla infekcia a nechcel by som, aby môj prasknutý pľuzgier spôsobil to isté. Rozhodol som sa teda, že ho prepichnem až zajtra v Telgárte a najbližší deň budem kráčať v sandáloch, kde noha viac dýcha a netlačí na malíček. Snáď mi to terén umožní.

Nocľah pod Stromišom (Foto: autor)

Utorok, 25.6.: Pod Stromišom – Telgárt (30 km)

Zobudil som sa po výdatnom spánku pred šiestou. Je príjemne teplúčko – aký kontrast so včerajškom. Začiatok je veľmi príjemný – terén, ktorý mám najradšej- rovinky po spevnenej ceste, takže nemusím pozerať pod nohy a môžem si voľne premýšľať. Užívam si krásne výhľady na Dobšinú. Na Dobšinský kopec sa prebíjam cez lúky s vysokou trávou – to už je trochu menej príjemný terén, hlavne keď sa v myšlienkách vrátim k hadom. Ale po chvíli mi dôjde, že takto to jednoducho ďalej nejde. Že keď sa budem snažiť ošetriť všetky možné riziká (počasie, medveď, hady), tak si tú cestu vôbec neužijem, lebo stále budem hnaný strachom. A tak vedome niektoré veci púšťam a jednoducho ich akceptujem. Neskôr som si uvedomil, že je to všeobecne platný princíp aj pre život. Strach je možno dobrý sluha, ale zlý pán a čokoľvek robím pod jeho vplyvom, neužívam si to. Ďakujem aj za toto zistenie. Ešte mi to chvíľu bude trvať, kým sa to úplne naučím, ale postupne nachádzam zdravú mieru rizika, ktoré akceptujem a niektoré veci púšťam.

Dobšiná a v pozadí Kráľova hoľa (Foto: autor)

Po výdatných raňajkách na Dobšinskom kopci nasleduje dlho lesná cesta. Slnko dosť pečie a tak častejšie oddychujem. Po ceste stretávam turistu (konečne živá duša), ktorý ma upozorňuje, aby som sa nestratil, že je to tu veľmi zle značené. Po chvíli došlo na jeho slová. Na lúke strácam značku a borím sa cez vysokú trávu a terén rozrytý diviakmi. Zabáram sa do kaluží, ktoré nevidím, prebíjam sa cez porast, ktorý mi siaha až po pás. Strašne nadávam. Na značenie, na terén, na slnko, ktoré na mňa pečie. No proste kríza. Je pred obedom, takže som aj poriadne hladný. Teraz je vlastne dobre, že tu nikto so mnou nie je, lebo dosť nadávam. Asi po pol hodine blúdenia som doškriabaný, mám nohy od mazľavého bahna (stále idem v sandáloch), potím sa, ale značku som našiel. Koooonečne! Altánok, kde som sa chcel najesť však nenachádzam. Veľké sklamanie – emócie mám ako na húpačke. Hnev, radosť, hnev.  Mám toho plné zuby a v nohách mi začínajú kŕče. Potrebujem sa dostať k vode a tak sa šuchcem ďalej až na Čuntavu, kde som si doprial výdatný obed a ako-tak som sa v prameni umyl. Čakajú ma ešte 2 hodiny do Telgártu, ale nikam sa neponáhľam. Teraz hlavne vykladám nohy na stôl, aby si oddýchli.

Asi po hodinovom oddychu opäť šlapem ďalej. V sedle Besník nad Telgártom ma čakal krásny výhľad na Kráľovu hoľu a ďalší zážitok. V doline (asi  kilometer odo mňa) vidím chlapíka ako pobehuje po lúke, píska na píšťalke a kričí niečo ako „meeeh-veeeeh“. Pri troche fantázie rozmýšľam, či nekričí náhodou „meeed-veeeeď“. No už len to by mi na záver Rudohoria chýbalo. Obzerám sa všade naokolo, ale vzduch vyzerá byť čistý. Tak tam stojím asi 5 minút, sledujem chlapíka ako ďalej píska a vykrikuje a rozmýšľam, čo by som asi tak robil, keby tu naozaj nejaký maco vybehol. Nie je mi to úplne jedno. Po chvíli však chlapík nastupuje do auta a odchádza. Vravím si, že asi to bude všetko OK a pokračujem ďalej. Ale kútikom oka sledujem, ako ďaleko je cesta a či by som dobehol k nejakému autu, keby to začalo byť kritické. Žiadneho medveďa som však naštastie nestretol. Doteraz netuším, čo ten chlapík vlastne kričal. Schádzanie do Telgártu mi príde nekonečné (niečo ako Terňa pred pár dňami). Prameň rieky Hron bohapusto odignorujem a robím si len fotku od cesty. Už si prajem byť v Telgárte.

Výhľad na Kráľovu hoľu nad Telgártom (Foto: autor)

Dorazil som asi o 16tej. Na ubytovni sa stretávam s Maťom a chalanmi (Samo a Laci). Som naozaj rád, že ich vidím. Po vstupe do izby ignorujem úškrny a pohľady mojim smerom, ktoré akoby hovorili: „Jano, smrdíš“. Viem a hlásim sa k tomu – fakt smrdím :) Po 4 dňoch končí obdobie samoty. Je skvelé môcť sa zase deliť o zážitky s niekým, kto si prešiel tým istým. Skladám sa na posteľ a chvíľu si len tak vychutnávam to, že sa môžem zložiť v nejakej uzavretej izbe, kde nefúka, netreba preliazať žiadne stromy a nie je tam zima.

Chmarošský viadukt pri Telgárte (Foto: autor)

Po 4 dňoch Rudohoria mám zásoby jedla na minime, takže prvé kroky z ubytovne vedú do miestnch potravín. Okrem klasických potravín som sa brutálne potešil, keď som zistil, že tu predávajú Magnum Double Chocolate! Na schodoch pred obchodom sa zahryznem do nanuku a mám pocit, ako keby som vyhral v lotérii. Skutočná odmena. Deň zakončím sprchou, výdatnou večerou (bryndzáky a 2 pivá) a operáciou pľuzgiera podľa internetových návodov. Dopadla dobre. Pľuzgier som prepichol, vydezinfikoval Alpou a zaviazal gázou. Uvidíme, ako to pôjde zajtra. Každopádne som rád, že Rudohorie mám za sebou. Plánujem pokračovať pár dní s touto partiou – čakajú nás Nízke Tatry. Pre mňa veľká neznáma – predstavujem si kamenistý terén a myslím na to, ako to asi tak moje pľuzgierové nohy zvládnu. Hneď na úvod nás čaká zajtra ráno 1000 výškových metrov na Kráľovu hoľu. Asi najvyššie prevýšenie na Ceste SNP.

Po zákroku (Foto: autor)

Čo ma naučila samota a Rudohorie

Prvý týždeň na Ceste som si overil, že moje telo zvládne nosiť 20 kilový ruksak aj viac ako 40 kilometrov. Myslím, že po ďalších dňoch v Rudohorí som si overil, že Cestu zvláda aj moja hlava.

Hneď prvý deň osamote a skúsenosť s búrkou za Kysakom ma naučil pokore. Na Ceste sa mi to ešte zišlo. Naučil som sa fungovať samostatne, ísť si vlastné tempo a vysporiadať sa so situáciami, ktoré prídu. Naučil som sa, že rizík je príliš veľa na to, aby som sa ich snažil všetky nejak riešiť. Jednoducho – niekedy sa môžu stať aj zlé veci, ale snažiť sa im všetkým predísť stojí toľko energie, že si nič v skutočnosti nedokážem vychutnať. A tak niektoré nástrahy jednoducho akceptujem a zvykám si na ne.

A naučil som sa tešiť aj z maličkostí. Z teplého miesta na nocľah, zo slnečného počasia, z toho, že vôbec vidím pred sebou značku a že mám relatívne zdravé nohy, ktoré ma nesú. O tom, že to posledné nie je samozrejmosť, ma presvedčia hneď ďalšie dni – ide sa do Nízkych Tatier –  etapa s novými výzvami, ale aj krásnymi odmenami.

 

PS: bohatšiu fotogalériu nájdete na mojom Facebook účte alebo na Google Photos

Teraz najčítanejšie

Ján Hargaš

Veľa som pracoval a teraz pre zmenu veľa oddychujem (aktuálne si užívam polročný sabbatical). Predtým som 12 rokov pôsobil v štátnom IT na Slovensku a v zahraničí. Po návrate z Veľkej Británie som v roku 2015 spolu-zakladal a 3 roky viedol občianske združenie Slovensko.Digital, lebo verím, že štátne IT služby sa dajú robiť kvalitnejšie. Som manžel a otec. Vo voľnom čase sa venujem divadlu a hudobným pokusom v mojej kapele.