Bitka o Dukliansky priesmyk (2. diel) – parašutisti bez padákov

V ostatnom článku som písal o útrapách nášho Armádneho zboru na strastiplnej bojovej ceste od Krosna k rieke Ondava. Dnes si povieme viac o menej známom (ale úspešnom) nasadení elitnej 2. československej paradesantnej brigády (ďalej len „parabrigáda“) v Bitke o Dukliansky priesmyk, ktorá bola neskôr presunutá na rodnú zem, kde sa preslávila ako najspoľahlivejšia a najúspešnejšia jednotka Slovenského národného povstania.

Búrenie sa na Východnom fronte

70% parabrigády tvorili Slováci pochádzajúci zo Slovenskej armády, ktorú slovenská fašistická vláda nahnala do boja proti iným slovanským národom. Fašistické Slovensko sa stalo spolupáchateľom pri vypuknutí Druhej svetovej vojny a prepadlo svojho severného suseda.

Výhovorky boli postavené na územných sporoch a zabraných častiach Slovenska, ale často pro-československy a panslavisticky zmýšľajúci členovia armády to vnímali inak a Invázia Poľska so sebou priniesla prvé náznaky odporu a pobúrenia, ktoré ďalšími udalosťami len narastalo. Druhá svetová vojna je veľkou lekciou pre menšie krajiny, ktoré by sa chceli hašteriť o podobu štátnych hraníc. Územné spory v strednej Európe nás oslabili a pomohli jedine nacistickému Nemecku.

Slovenská fašistická vláda s prezidentom, ktorého u nás niektorí dezoláti stále uznávajú, rozhodli o prepadnutí ďalšej krajiny pozostávajúcej zo slovanských národov, Sovietskeho zväzu, kde sme napochodovali koncom júna 1941. Slováci, aj vďaka neschopnému veleniu Sudeťáka, plukovníka Rudolfa Pilfouska, dostali po nose už v prvej Bitke o Lypovec, ktorá dala zrod aj našim prvým vojnovým zločincom.

Naši vojaci následne putovali Ukrajinou, kde nemecké tanky a lietadlá prevalcovávali súpera. Sovieti museli bojovať proti totálnej vzdušnej prevahe, proti veľkým tankovým formáciám na odokrytých ukrajinských poliach a jedinou možnou stratégiou bolo zdržať nepriateľa čo najdlhšie v ruinách miest a obcí, na riekach a vyvýšeninách. Aj tu sa rozhodovalo, či Sovietsky zväz padne už v prvom roku, čo by znamenalo katastrofu pre celý svet, vrátane Slovákov, ktorí boli v očiach nacistickej ideológie videní ako podradní ľudia (aj keď vo vojne slúžili najväčšiemu zlu).

Rok po prepadnutí Sovietskeho zväzu sa naši vojaci ocitli pred Rostovom nad Donom. Nemci obsadili Voronež za obrovských strát na sovietskej strane a snažili sa preťať koridor medzi Moskvou a Stalingradom (čo sa im nikdy nepodarilo). Hitler, ktorý svojimi stupídnymi rozhodnutiami Nemcom prehral vojnu, bol posadnutý získaním zdrojov ropy v okolí Baku, ktoré v tom čase predstavovali 85% sovietskej produkcie ropy.

Nemci si už medzičasom vylámali zuby na Moskve a Leningrade, teraz prišiel na rad Stalingrad a Kaukaz. Časť síl sa tlačila na Stalingrad a Slováci sa ocitli vo vetve, ktorá obsadila Rostov na Done (kde sa Slováci vyznamenali) a tlačila sa na Kaukaz. Slovenská Rýchla divízia mala za úlohu presekať sa cez západné časti Kaukazu, obsadiť Tuapse a popri mori postúpiť do západných častí Gruzínska. Hlavné sily Osi mali obsadiť Ordžonikidze (dnešný Vladikavkaz), preniknúť cez priesmyky Kaukazu a obsadiť Baku zo západu (keďže po rovinách to nešlo kvôli odporu Sovietov). Obsadením Kaukazu by Sovieti prišli o hlavný zdroj ropy a vojská Osi by mali na dosah Stredný východ a Suezský prieplav, čím by ohrozili Spojencov bojujúcich v Afrike a zásobovanie Sovietskeho zväzu Spojenými štátmi.

Sovieti sa zahryzli do súpera a aj Slováci začali pociťovať čoraz silnejúci partizánsky odpor. Morálku naštrbil aj nezáujem zo strany slovenskej fašistickej vlády. Viazlo zásobovanie zimného oblečenia, Rýchla divízia mala len hŕstku mladého zdravotného personálu, ktorému chýbalo vybavenie. Ako anestetikum sa používal alkohol a stará dobrá pažba pušky. Naši vojaci a dôstojníci neboli slepí a vnímali, čo okolo nich vyvádzali hlavne vojaci Waffen-SS a že proti Sovietskemu zväzu bola vedená totálna vojna, t.j. nešlo len o podrobenie si krajiny, ale aj o vyvražďovanie a zotročovanie populácie, čo sprevádzala nesmierna brutalita, ktorá v konečnom dôsledku spojila rôzne zmýšľajúcich Sovietov proti spoločnému nepriateľovi.

Slováci sa búrili už počas postupu cez Ukrajinu. Pomáhali miestnemu obyvateľstvu, ošetrovali ľudí (a dokonca partizánov), keďže na obsadenom území bol akútny nedostatok lekárov, pomáhali civilistom, aby sa vyhli deportáciám na nútené práce (Sovieti boli násilne presúvaní do Ríše, kde otročili v továrňach, ktoré neskôr bombardovali Spojenci) a vyskytli sa prvé prípady zbehnutia na druhú stranu.

Slováci mali v pamäti príbehy o krajanoch, ktorí počas Veľkej vojny prešli na druhú stranu a bojovali na strane Spojencov. Vždy to bolo o vnútornom súboji a obavách, či sa mocní nepomstia ich rodinám.

Vojaci Rýchlej divízie boli vyšťavení, jednotka mala chronický nedostatok vozidiel, a tak museli kilometre ku Kaukazu prekonávať peši. Množili sa choroby, jednotka začala byť slabo zásobovaná jedlom a vojaci mali otrhané uniformy a obuv. Veliteľ Rýchlej divízie, generál Jozef Turanec, strácal na popularite a v septembri 1942 ho vymenil plukovník Štefan Jurech. Po páde Stalingradu rozbehli Sovieti ofenzívu, ktorá mala oslobodiť mestá na pobreží Čierneho mora a Kubáňsku nížinu. Vojská Osi plánovali ústup, pričom ich mala kryť práve Rýchla divízia. Slováci nelenili a (už) generál Jurech vyslal k Sovietom nadporučíka Gustáva Donovala (ktorý neskôr padol počas SNP), ktorý mal vyrokovať prechod celej divízie na druhú stranu.

Nezdar s prechodom na druhú stranu mal tri dôvody: Sovieti nedokázali presvedčiť našich vojakov, že po prechode na druhú stranu by bolo o nich postarané a nehladovali by niekde na Sibíri. Naši vojaci videli v akom zúboženom stave bojujú sovietske jednotky, a tak si nerobili nádeje. Červenej armáde trvalo neskutočné tri týždne, kým dala súhlas na akciu. Tretím dôvodom bol nedostatočný tlak našich zástupcov v Moskve, ktorí proste mohli urobiť viac. Po celý čas prebiehala silná sovietska ofenzíva, ktorá sa vyhýbala sektoru, kde boli Slováci. Jurech mohol tak či onak vydať rozkaz, aby Rýchla divízia prešla na druhú stranu, a tak jeho nečinnosť možno pripísať aj vypočítavosti a snahe o vyhnutie sa hlavného náporu Červenej armády.

Nemci vytušili plánovanú zradu a jednotku stiahli do tylu. Neskôr prebehlo vyšetrovanie generála Jurecha, ktoré bolo zamietnuté pod stôl ministrom Ferdinandom Čatlošom. Štefan Jurech sa chcel pridať k SNP, ale jeho služby boli odmietnuté. Gestapo objavilo kompromitujúci vyšetrovací spis v trezore generála Čatloša, Jurech bol zatknutý, odvlečený do Ríše a neskôr popravený.

Rýchla divízia ustupovala Kubáňskou nížinou, pričom ju Sovieti informovali, že proti nej nebudú vedené letecké nálety. Ústup viedol po mori až na Krym, pričom Nemci mali pri naloďovaní absolútnu prioritu, čo nesmierne rozhnevalo našich vojakov. Toto boli momenty, kedy sa nadobro rozkmotrili aj s Wehrmachtom a jeho vojakov začali nenávidieť. Nemci pochopili, že Slovákom sa bombardovanie vyhýba, a tak na každú loď pustili aj Slovákov a dávali o tom vedieť aj Sovietom, ktorí predmetné lode nebombardovali. Keď sa nad tým zamyslíte, tento počin bol v histórii Druhej svetovej vojny ojedinelý a veľmi ťažko realizovateľný a aj tak Sovieti svoje slovo dodržali, čo zanechalo na Slovákoch silný dojem. Vedenie Sovietskeho zväzu si uvedomovalo, že prechod Slovákov na ich stranu a posilnenie československej jednotky v Sovietskom zväze môže predstavovať silný symbol, ktorý posilní morálku bojujúceho ľudu.

Rýchla divízia a v podstate všetky jednotky Osi, ktoré ustupovali od Kaukazu, za sebou zanechali všetku ťažkú techniku a tým pádom boli výrazne oslabené. Rýchla divízia nemala vozidlá, prestala byť motorizovanou jednotkou a bola reorganizovaná na 1. pešiu divíziu. Slováci sa ocitli na Kryme, kde sa dokončoval tréning nováčikov, ktorí vystriedali najdlhšie bojujúcich vojakov (celkovo sa na Východnom fronte/okupovaných územiach vystriedalo 100 tisíc Slovákov). Nováčikovia prichádzali na Východný front s nenávisťou voči fašistom a sympatiami k Sovietskemu zväzu a po príchode boli zasväcovaní do detailov skúsenejšími vojakmi.

Slováci sa búrili aj proti Maďarom, čo dokazuje incident s maďarskými policajtami, ktorí zakročili proti Slovákom vítajúcich vojakov v Slovenskom Novom Meste (okupovanom Maďarskom), čo vyústilo do bitky medzi maďarskými policajtami a našimi vojakmi. Kvôli vzniknutej situácii bol vlak odklonený na Poľsko, ale podobná situácia sa zopakovala na železničnej stanici v Košiciach (okupovaných Maďarskom). Slováci mali Maďarov v zuboch, čo najlepšie potvrdzoval incident po Bitke o Lypovec, kde Slováci natrafili na maďarskú jednotku a medzi spojencami Osi prebehla prestrelka.

Slováci dostali za úlohu budovať obranné postavenia na severnom okraji Krymu, pričom vo voľnom čase sabotovali vojnové úsilie Nemcov, rozdávali miestnym jedlo, zabraňovali deportáciám do Ríše a spolupracovali s miestnymi partizánmi. 180 Slovákov sa dostalo do Odessy, kde zabezpečovali tylové úlohy pre 1. pešiu divíziu. Netrvalo dlho a nadviazali kontakt s partizánmi, ktorí žili v neskutočne rozsiahlych katakombách pod mestom, ktoré vznikli ťažbou kameňa. Nemci sa snažili partizánov napádať, vytopiť, vydymiť, otráviť, ale nič nepomáhalo. Slováci zásobovali sovietskych partizánov jedlom, liekmi a zbraňami. Všetko vyvrcholilo do momentu, keď sa 160 Slovákov pridalo k partizánom a neskôr pomohli Odessu oslobodiť.

Vojská Osi ustupovali juhom Ukrajiny a 1. pešia divízia dostala rozkaz kryť ich ústup. Naša divízia sa rozprestrela južne od mestečka Kachovka. 3. prápor 21. pešieho pluku prešiel spolu s motorizovaným priezvedným oddielom na druhú stranu v obci Olgievka, na čo Nemci reagovali ich bombardovaním a vyslaním svojich tankov. Delostrelecká batéria poručíka Jána Mráza sa stala prvou, ktorá sa pustila do Nemcov. Slováci obec opustili a putovali hlbšie do sovietskeho tylu.

Podobne to prebehlo v kolchoze Krasny Partyzan, kde 1. prápor 21. pešieho pluku prešiel na druhú stranu a bol napadnutý Messerschmittmi. Časť 1. práporu 21. pešieho pluku prešiel na druhú stranu v Askanii Novej a zvyšok práporu vybabral s Nemcami v Grigorievke, kde vojaci predstierali rôzne dôvody pre svoje zdržanie a následne sa poskrývali v domoch až do príchodu Východného frontu.

Na druhú stranu sa dostali aj ďalšie menšie skupinky a zvyšok 1. pešej divízie bol neskôr presunutý do Talianska, kde sa Slováci pridávali k českým bratom a spolu bojovali na strane talianskych partizánov. Prechod Slovákov na druhú stranu na juhu Ukrajiny nemalo hlavného organizátora, pričom jednotky a skupiny konali z vlastného presvedčenia. Prechod frontu bol chaotický, a tak sa 550 Slovákov ocitlo späť v radoch 1. pešej divízie (buď si to rozmysleli, stratili sa alebo natrafili na Nemcov a nebolo iného východiska). Prejsť na druhú stranu sa podarilo 2177 Slovákom, ktorí dobrovoľne padli do sovietskeho zajatia, kde vytvorili Pluk slovenských dobrovoľníkov, prihlásili sa k Československu a žiadali vedenie Sovietskeho zväzu, aby im bolo umožnené bojovať po boku Červenej armády.

Jefremov a Proskurov

V januári 1944 bolo Slovákom umožnené, aby sa pridali k československým silám a boli odoslaní do mesta Jefremov, ktoré bolo okupované nepriateľom po tri týždne v roku 1941. Sovietskym filtrom neprešla akurát hŕstka Slovákov maďarského a nemeckého pôvodu, ale zvyšok postavil základy 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Československo nemalo skúsenosti s podobnými jednotkami, a tak gro výcviku zabezpečovali sovietski inštruktori. Za veliteľa jednotky bol zvolený podplukovník Vladimír Přikryl, legionár z Veľkej vojny, ktorý bránil prístupy k Parížu počas Bitky o Francúzsko a vyznamenal sa v Bitke o Kyjev a pri oslobodení Bilej Cerkvi.

Parabrigáda pozostávala z dvoch parapráporov, z ktorých každý mal tri pešie roty, jednu rotu ťažkých guľometov, jednu rotu protitankových pušiek, jednu mínometnú rotu a veliteľskú rotu. Delostrelecký oddiel parabrigády pozostával z troch batérií 76mm kanónov (12 kanónov), jednej mínometnej batérie kalibru 120mm (6 mínometov) a veliteľskej batérie. Veliteľská batéria neskôr zahynula pri nešťastí v Nízkych Tatrách na kóte 1514 Slemä. Protitankový oddiel parabrigády pozostával z troch 45mm protitankových kanónov a roty protitankových pušiek typu Simonov. Protilietadlový oddiel parabrigády pozostával z jednej batérie 37mm protilietadlových kanónov a dvoch rôt 12,7mm protilietadlových guľometov DShK 1938 (tzv. Daška). Pod parabrigádu patril aj zmiešaný priezvedný oddiel a pozostávala ešte zo štábnej roty, spojárskej roty, ženijnej roty a vozidlovej roty. Parabrigáda mala len ľahké a obzvlášť mobilné delostrelectvo, ktoré slúžilo na rýchly pohyb s jednotkou, t.j. jednalo sa o organické delostrelectvo. Pri presunoch pomáhalo aj 42 amerických Willys džípov, ktoré naši vojaci volali „viliska.“

V Jefremove prebehol základný a paradesantný výcvik novovznikajúcej jednotky. Vojaci sa museli naučiť skákať z balónov a lietadiel, čo skutočne nebolo pre každého. Odmietnutie výcviku znamenalo porušenie rozkazu a trest. Dotyční vojaci boli vylúčení z jednotky, ale to v žiadnom prípade neznamenalo, že boli zbabelci. Paravýcvik proste nie je pre každého a vo svete sa k nemu pristupuje na dobrovoľnej báze. Členovia našej parabrigády sa do nej dostali rozkazom. Mnohí z vylúčených sa neskôr osvedčili ako hrdinskí bojovníci a prešli si Duklou a oslobodzovaním rodnej zeme. Vojaci sa okrem iného učili boju zblízka a všetkým činnostiam potrebným pre boj v tyle. Vytypovaní vojaci skončili v oddiele pre špeciálne operácie, kde sa im dostalo ďalšieho tréningu a boli nasadení v tyle nepriateľa buď ako velitelia partizánskych organizátorských skupín alebo na spravodajské misie.

Po ukončení výcviku a obdržaní bojového práporu nebola parabrigáda hneď nasadená v boji, ale došlo k presunu do Proskurova (vtedy Proskuriv, dnes Chmelnyckyj), kde pokračoval výcvik súčinnosti jednotlivých jednotiek parabrigády. Parabrigáda mala byť nasadená v tyle nepriateľa, kde by pomohla rýchlejšiemu postupu nášho Armádneho zboru a Červenej armády. Všetko zmenilo vypuknutie Slovenského národného povstania a členovia parabrigády pochopili, že sa pôjde priamo na Slovensko. Keby Sovieti naložili parabrigádu na lietadlá a nasadili ju v SNP už od prvých dní a zároveň započali Karpatsko-dukliansku operáciu, s vysokou pravdepodobnosťou by nedošlo k čiastočnému potlačeniu SNP a pri oslobodzovaní Slovenska by sa ušetrilo množstvo sovietskych, rumunských a československých životov. Parabrigáda mala v tomto čase 2933 členov, vrátane 10 statočných žien, ktoré tiež prešli náročným tréningom a stali sa súčasťou elitnej jednotky československých síl.

 

Haczów, Zarszyn, Nowosiełce a Sanoczek

Rozkaz na presun parabrigády k frontu prišiel až 4. septembra 1944. Hneď ako jednotka dorazila do poľského mesta Przemyśl, boli jej odobrané padáky, ktoré sa uskladnili v miestnej pevnosti, zamkli a naši parašutisti ich už nikdy nevideli. Parabrigáda dostala rozkaz pochodovať 70 kilometrov západne do obce Domaradz, ktorá sa nachádzala severovýchodne od Krosna. Všetko naznačovalo tomu, že jednotka bude nasadená ako obyčajná pechota spolu s ostatnými brigádami nášho Armádneho zboru. Prvý paraprápor sa vybral na cestu, kým druhý ešte vykladal materiál parabrigády v Przemyśli.

Akonáhle prvý paraprápor dosiahol Domaradz a druhý paraprápor bol na ceste, dostala parabrigáda nový cieľ, a to pochod juhovýchodne k obci Sanoczek. Namiesto priameho presunu k obci Sanoczek si museli naši parašutisti odšlapať peknú obchádzku a k tomu sa ešte ponáhľať, lebo rozkaz znel, že o jeden deň musia vystriedať sovietsku 121. streleckú divíziu, ktorá bola súčasťou 67. streleckého zboru moskalenkovej 38. armády. Vladimírovi Přikrylovi bolo sľúbené, že jednotka bude nasadená na pokojnej časti frontu, kde naberie potrebné skúsenosti.

Prvý na front dorazil štábny kapitán Stanislav Uchytil, veliteľ prvého parapráporu a neskorší držiteľ troch Československých vojnových krížov 1939. Parabrigáda dostala za úlohu brániť 20 kilometrov dlhý úsek medzi obcami Haczów a Sanoczek. Kritický bol najmä 8 kilometrov dlhý úsek na východnom okraji, ktorý bol v tesnej blízkosti prvých karpatských kopcov a práve táto sekcia mala pripadnúť Uchytilovi a jeho práporu. Zvyšnú dĺžku mal brániť druhý paraprápor, ktorému velil major František Voves.

Výmena na úseku 121. streleckej divízie prebehla len formálne bez potrebných náležitostí, ktoré si vyžadovali pravidlá Červenej armády. Nový veliteľ mal byť oboznámený o najsilnejších miestach obrany nepriateľa, o umiestnení a cieľoch delostrelectva, o aktuálnej mape mínových polí a iných dôležitých informáciách. Výmena mala prebiehať do tretej hodiny rannej 12. septembra 1944, ale Sovieti začali opúšťať svoje pozície už pred polnocou. V zákopoch ponechali len 9 ľahkých guľometov s 18 vojakmi a jedným delostreleckým oddielom. 20 kilometrový úsek bránilo 18 vojakov, a to v čase, keď pod Krosnom prebiehal hlavný nápor 38. armády. V prípadoch, keď došlo k zdržaniu výmeny, bola pôvodná jednotka povinná držať svoje pozície stoj čo stoj. Sovietska jednotka takto ohrozila celú Karpatsko-dukliansku operáciu.

Prvý paraprápor, ktorý mal po dvoch dňoch pochodov v nohách 120 kilometrov, začal prichádzať na front od prvej hodiny nočnej a  zavčas rána bol plne na svojich pozíciách. Takto bolo plne obsadených len 8 kilometrov frontu a zvyšných 12 kilometrov strážili skupinky vojakov toho istého práporu. Druhý paraprápor bol stále na ceste. Je obrovským šťastím, že tú noc husto pršalo a nepriateľ naše pozície len ostreľoval a nevšimol si kritickú situáciu. Delostrelectvo parabrigády bolo ešte stále na presune, a tak celú sekciu bránil sovietsky delostrelecký oddiel, ktorý mal len 120 kusov munície. Tá sa samozrejme šetrila na priehradovú paľbu v prípade útoku nepriateľa a aj tá by netrvala dlho.

Celý pochod si naši parašutisti so sebou ťahali palebný priemer na úrovni 1, čo znamenalo 300 nábojov do ich samopalov PPS-43 Sudajev. Zvyšný palebný priemer zatiaľ zotrvával v Przemyśli, kde bol dočasný sklad parabrigády. PPS-43 Sudajev bol vylepšením štandardného Špagina a bol vhodnejší pre parajednotky. Sudajev mal síce menší zásobník, ale omnoho jednoduchšiu výrobu, nižšiu spotrebu materiálov a trvanie výroby. Parabrigáda ním bola vyzbrojená aj počas pôsobenia v SNP a slovenských horách počas zimy 1944/1945, čo spôsobilo obrovské problémy s nedostatkom munície. Totiž, jednotka nasadená v tyle nepriateľa mala byť vyzbrojená lokálnymi zbraňami, aby si vedela oveľa jednoduchšie zadovážiť muníciu. Takto bola parabrigáda bytostne závislá od vôle Sovietskeho zväzu (a to bol úmysel).

Všetko naznačovalo tomu, že niekto proste chcel, aby parabrigáda zlyhala. Do toho prišiel rozkaz 67. streleckého zboru, aby prvý paraprápor zaútočil na nepriateľa a postúpil hlboko k obciam Odrzechowa a Nowotaniec. Nemci boli skutočne na ústupe, ale len pred sovietskou 129. streleckou divíziou, ktorá bola nasadená východne od parabrigády. Velitelia urobili chybu a mali voči rozkazu protestovať. Na druhej strane… rozkaz je rozkaz, parabrigáda bola podriadená vyšším jednotkám Červenej armády a v hre bola aj česť československých ozbrojených síl. Pri jednom z útokov na mesto Dukla aj samotný Svoboda povedal nie, odmietol vyplniť rozkaz a požiadal o odklad. Prvý paraprápor išiel do toho a v nočných hodinách ženisti vyčistili prechod cez mínové polia. Prvou obeťou parabrigády sa stal čatár Viktor Nagy, ktorému mína roztrhala nohu nad kolenom a vykrvácal. Vôbec prvou obeťou parabrigády bol už počas tréningu vojín František Takáč, ktorý si pred výskokom z lietadla sadol (čo bolo samozrejme zakázané), vyskočil, hlavný padák sa omotal okolo jeho tela, vojín spanikáril a už sa z prekérnej situácie nedostal. Aj napriek tejto nehode mala parabrigáda vynikajúce čísla nehodovosti pri zoskokoch. Aby tomu čitatelia rozumeli, zoskoky so sebou prinášali menšie či väčšie zranenia a záležalo na ume parašutistov, aby toto percento držali na čo najnižšej úrovni.

Zavčas ráno boli do útoku nasadené všetky tri roty prvého parapráporu, čo bola samozrejme chyba, lebo jedna rota mala zostať v zálohe a neskôr vystriedať bojujúcich kamarátov, resp. podporiť ich prielom. V čele útoku bola 2. rota, ktorej velil nadporučík Juraj Pivoluska. K Rote Pivoluska sa pridala mínometná čata a spolu ničili nepriateľské guľometné hniezda. Ich postup zbrzdilo šesť protipechotných S-mín, ktoré po aktivovaní vyskočili zo zeme a kosili našich parašutistov. Rota Pivoluska sa dostala do nepriateľských zákopov a nasledoval boj zblízka, kde naši používali svoje fínske dýky. Nemci predstierali ústup, a tak naše tri roty (zvyšným dvom velili poručík Anton Jakab a nadporučík Juraj Cholvád) pokračovali v postupe a po troch hodinách bojov sa presekali 4 kilometre hlboko cez nepriateľskú obranu.

V týchto momentoch začala parašutistom dochádzať munícia, keďže mali so sebou len po 4 zásobníky (140 nábojov) a viazlo zásobovanie. Akonáhle naše tri roty dosiahli úroveň kostola v obci Pielnia, Nemci vystrelili svetlice a na prvý paraprápor sa spustila delostrelecká paľba. Stanislav Uchytil zavelil na ústup. Medzičasom sa ženisti snažili o rozšírenie vyčisteného koridoru cez mínové polia, ale boli neustále pod nepriateľskou paľbou, ktorá zničila aj ľahké tanky nasadené na tomto smere. Sovietsky delostrelecký oddiel vystrieľal svojich 120 delostreleckých granátov, a tak ustupujúci paraprápor vpadol priamo do nepriateľskej paľby, niektorí vojaci ustupovali cez mínové polia a skončili roztrhaní na kusy.

Druhý paraprápor dorazil do Zarszyna vo večerných hodinách 13. septembra 1944 a okamžite dostal podobný rozkaz, t.j. aby zaútočil bo oboch stranách cesty od Zarszyna k Odrzechowej, a to mali parašutisti v nohách už 100 kilometrov. Čechoslováci sa poučili a do útoku nasadili len dve roty, pričom tretiu ponechali ako zálohu v Zarszyne. Dve roty postupovali podľa rozkazov a snažili sa nerobiť hluk a nevystreliť ako prví. Po štyroch hodinách veľmi pomalého postupu, keď kontrolovali aj terén kvôli mínam, natrafili na prednú líniu Nemcov, ktorí znova vystrelili svetlice a na parašutistov sa spustila delostrelecká paľba, po ktorej ustúpili.

Nemalo zmysel strácať životy vojakov bez delostreleckej a tankovej podpory. Organické delostrelectvo parabrigády bolo stále len na ceste a aj to bolo nedostatočné na bežný boj na Východnom fronte, ktorý si vyžadoval nasadenie ťažkého delostrelectva (húfnic). Vladimír Přikryl napochodoval na veliteľstvo 67. streleckého zboru a požadoval, aby parabrigáda nedostala žiadne ďalšie rozkazy na útok, pokým nedorazí jej organické delostrelectvo, s čím velenie zboru súhlasilo.

Po prvých šokoch sa situácia zostabilizovala, parabrigáda bránila 20 kilometrov dlhý úsek Východného frontu, pričom prvý paraprápor mal veliteľstvo v obci Nowosiełce, druhý paraprápor v obci Długie a štáb parabrigády sídlil v obci Jaćmierz. Naši parašutisti stáli proti častiam nemeckej 68. a 96. pešej divízie.

Ako som už písal v predošlom článku, keď sa Moskalenkovi nedarilo prelomiť front v priamom smere a neskôr na svojom pravom krídle, kde dokonca došlo k odrezaniu celého 1. gardového jazdeckého zboru od 38. armády, skúsil to na svojom ľavom krídle, kde sa nachádzala aj naša parabrigáda. Hlavný nápor mal viesť 4. gardový tankový zbor, ktorý mal obsadiť mestečko Rymanów a postúpiť hlbšie do nepriateľského teritória. Parabrigáda dostala rozkaz podporovať tento prielom na jeho ľavom krídle, oslobodiť obce Milcza a Besko a postupovať východne od Rymanówa spolu so sovietskou 140. streleckou divíziou.

Besko, Milcza, Nowotaniec, Nadolany, Wola Senkowa a Puławy

15. septembra 1944 zaútočili dve roty druhého parapráporu z dvoch smerov na obec Besko. Jednej rote sa podarilo prebojovať do obce, ale následne z nej bola vytlačená. Viac sa darilo zmiešanej skupine vytvorenej zo zvyškov druhého parapráporu, ktorá postupovala na obec Milcza, obsadila ju, odrazila nemecký protiútok a prenasledovaním ustupujúceho nepriateľa obsadila osadu Łazy a kótu 408. Sovietskemu 4. gardovému tankovému zboru sa v spolupráci so 140. streleckou divíziou podarilo prelomiť front západne od obce Milcza a postúpili päť kilometrov, pričom neboli ohrození z východu vďaka úspešnému postupu našich parašutistov.

16. septembra 1944 v ranných hodinách započala časť druhého parapráporu hlavný nápor na obec Besko, ktorý bol podporovaný 120mm mínometmi a obec bola oslobodená až po piatich hodinách bojov. Práve vtedy navštívil maršal Ivan Konev stanovište Vladimíra Přikryla a sľúbil mu, že parabrigáda bude presunutá na Slovensko keď obsadí osadu Puławy, ktorá sa nachádzala v horách 11 kilometrov južne od Beska.

Prvý paraprápor, nasadený východne od prvého, vykonal hĺbkový prieskum úseku nepriateľa a zistil, že Nemci sa v noci stiahli do hôr juhozápadne od obce Nowotaniec. Nemci za sebou zanechali guľometné hniezda a ostreľovačov, ktorí sa skrývali v domoch dedín a osád. 16. septembra 1944 sa dal do pohybu aj prvý paraprápor, ktorý postúpil šesť kilometrov a oslobodil poľské obce Pielnia, Nadolany, Nowotaniec, Nagórzany a iné obce a osady, ktoré boli vyčistené od nepriateľa. Prvý paraprápor sa zakopal pri obciach Nadolany a Nowotaniec a pred nimi stála obec Wola Sękowa, osada Roztoki a 700 až 800 metrov vysoké karpatské kopce.

Vladimír Přikryl rozdelil druhý paraprápor na tri skupiny, ktorým velili kapitán František Vrzala, podporučík Gustáv Tóth a poručík Karol Schwarz. Skupiny prešli do útoku v ranných hodinách 17. septembra 1944. Ich postup bol zastavený až na osade Pastwiska, kde odrážali nemecké protiútoky a boli pod silnou paľbou zo šesťhlavňových mínometov Nebelwerfer. Pastwiska boli oslobodené nasledujúci deň v súčinnosti so sovietskou 140. streleckou divíziou. To bolo maximum, ktoré mohla pešia jednotka bez húfnic dokázať a presekanie sa cez údolie obkolesené 600 metrov vysokými kopcami bolo nemožné. Druhý paraprápor bol vystriedaný 140. streleckou divíziou v noci z 18. na 19. septembra 1944.

Puławy a kóta 689 Polana boli stále v rukách nepriateľa, a tak sa k slovu dostal prvý paraprápor, ktorý bol zakopaný pred obcou Wola Sękowa. Chytený „jazyk“ zaspieval, že pred parapráporom sa nachádzal celý nemecký prápor 68. pešej divízie, ktorej velil generálporučík Paul Scheuerpflug. Prvý paraprápor obsadil severnú časť Woly Sęnkowej do večerných hodín 17. septembra 1944. Susedná 129. strelecká divízia sľúbila nášmu parapráporu tanky a ťažké delostrelectvo, ktoré mali podporiť ich ranný útok, ale podpora sa nedostavila a naši museli útočiť bez nej, z čoho sa nemohol dostaviť úspech.

18. septembra 1944 okolo obeda dorazili na scénu tri sovietske tanky s batériou 76mm kanónov. Za ich podpory parašutisti oslobodili južnú časť obce, prelomili nepriateľské zákopy a vytvorili výčnelok smerujúci k osade Roztoki a údoliu Pielnického potoka. Naši bránili sovietske tanky do večerných hodín, keď nepriateľ presedlal na zápalnú muníciu, od ktorej sa chytali okolité lúky. Počas tohto zdĺhavého boja sa tanky a naše 120mm mínomety zameriavali na ohniská odporu a jeden po druhom ich likvidovali. Boj pokračoval aj v noci, keď sa nepriateľ snažil dostať k parašutistom a často dochádzalo k boju z blízka.

19.septembra 1944 dorazili tanky sovietskej 237. tankovej brigády, ktoré spoločne s našim parapráporom zaútočili na osadu Roztoki za silnej nepriateľskej paľby z húfnic a Nebelwerferov, kým zmiešaný priezvedný oddiel parabrigády, ktorému velil nadporučík Karol Vítek, postupoval na pravom krídle a poradilo sa mu presekať až do lesa (resp. toho, čo z lesa zostalo). Práve tento ťah prekvapil nepriateľa natoľko, že sa zdvihol a začal ustupovať. Osada Roztoki bola oslobodená a Sovieti s Čechoslovákmi využili úspech a pokračujúcim postupom dosiahli kótu 689 Polana, ktorá sa nachádzala nad osadou Puławy a dominovala okoliu. Obsadením kóty došlo aj k obsadeniu predmetnej osady a naplneniu úlohy, ktorú dal maršal Konev našej parabrigáde.

Aj vďaka našim parašutistom sa zdaril prielom 4. gardového tankového zboru podporovaný 31. tankovým zborom, čo otvorilo dvere k oslobodeniu mesta Dukla a okolitých obcí práve našimi dvoma brigádami. Nanešťastie, parabrigáda mala straty na úrovni 632 vojakov a dôstojníkov (vrátane 136 padlých), čo predstavovalo straty na úrovni 25%. Sovietom sa podarilo výrazne oslabiť parabrigádu predtým, ako mohla byť nasadená na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Najväčšie straty spôsobil fakt, že parabrigáda musela bojovať bez ťažkého delostrelectva.

Sabotáž zo strany Sovietskeho zväzu pokračovala neskutočne zdĺhavým presunom parabrigády, na čo sa neskôr hľadali rôzne výhovorky. Sovieti sa vyhovárali na počasie a naši komunisti na stav pristávacej dráhy na Troch Duboch. Väčšinu času však bolo počasie ideálne a Sovieti vedeli lietať aj v horších podmienkach. Neobstojí ani pseudoargument o kvalite pristávacej dráhy, lebo parabrigáda bola paradesantnou jednotkou práve z toho dôvodu, aby bola do boja nasadzovaná s padákmi. Celá parabrigáda mohla byť presunutá na územie Slovenska v niekoľkých vlnách a padáky si Sovieti mohli brať naspäť. Tie však už naši parašutisti nikdy nevideli, presun sa naťahoval a Ján Golian musel pracovať s tým, čo mal k dispozícii. Aj napriek tomu sa 2. československá paradesantná brigáda stala najspoľahlivejšou a najefektívnejšou jednotkou SNP. Svoje úlohy naplnila do bodky v Bitke o Dukliansky priesmyk a nebolo tomu inak aj v slovenských horách, kde strávila zimu 1944/1945 hnaná ako zver.

Napriek všetkému sa parabrigáde nedostalo úcty a nebolo jej povolené zúčastniť sa víťaznej vojenskej prehliadky, ktorá sa konala 17. mája 1945 v Prahe. Vladimír Přikryl bol za komunistov väznený, mučený, vykresľovaný ako neschopný veliteľ, jeho memoáre boli stiahnuté zo všetkých československých knižníc a zomrel ako zlomený človek v totálnom zabudnutí.

Niektorí však nikdy nezabudnú. Naši vojaci sú pochovaní na miestnych cintorínoch a v poľskej obci Nowosiełce sa nachádza pamätník venovaný padlým bojovníkom československej parabrigády, pričom miestna škola nesie čestné meno 2. československej paradesantnej brigády. Nuž a teraz si spomeňte, kedy ste tam naposledy videli niekoho z našich politikov.

Pre viac informácií čítajte:

moju knihu The Corner of Death

Pavel Mičianik: Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944)

Vilém Sacher: Nebeská brigáda

Juraj Pivoluska: Parabrigáda

Jiří Šolc: Padáky nad Slovenskem

Bitka o Dukliansky priesmyk (1. diel) – štyri kóty na zapamätanie

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Oslavovaním 8. mája si znevažujeme našu vlastnú históriu

Nesmrteľné Československo

Vlastizradca Jozef Tiso

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Tokajícka tragédia

https://www.facebook.com/olejvladimir/