Denník N

Cez Tinder k odeskej „mafii“

Nedávno som cestoval 2 týždne po Ukrajine, po osi Bratislava-Kyjev-Černobyl-Odesa-Charkov. Tinder som prvýkrát pri cestovaní použil na spoznávanie miestnych ľudí pri káve.

Prvé dve kávy boli super. Jedna s architektkou, ktorá z Kyjeva pred rokom emigrovala do Ottawy. Druhá tiež s architektkou žijúcou v Odese, ktorá bola po dvojročnom ročnom sabatikale. Tretia káva má byť nakoniec víno, ako navrhla Karin, ktorá prišla s kamoškou. Ozvala sa mi sama. Stretnutie s nimi je kostrbaté, slabšia angličtina, skúšam svoju čut čut ruštinu zmiešanú so slovenčinou s ruským prízvukom – chémia so svetom zlatokopiek nefunguje, uvažujem, že miesto dialógu cez ploty pôjdem na hostel. Prehovoria ma ísť na diskotéku. Volajú taxi. Sme v centre, radšej by som kráčal, ako sa vozil. Hovoria, že tu nie je žiadna párty, je utorok. Ale že 15 minút autom odtiaľto je super diska, nedávno otvorená. Viac sa nad tým nezamýšľam, uverím im.

Karin, nevedel som, že ťa volajú scam girl a niečo také existuje. Ako hovoril náš obľúbený učiteľ matematiky na základnej škole, nezabudnite na Sokrata, nezabudnite na to, že nič neviete.

Sme tam, dokonca úplne prví – nikoho nikde. Prečo je to tak, nevedia, skôr tú otázku ignorujú. Asi sme tu na Ukrajinu príliš skoro, alebo sa novému podniku nedarí. Objednám si malé pivo za 60 hrivien (2 eurá), ony si dávajú whiskey, lámu ma na panáka, nemám chuť. Po čase príde druhý stôl ľudí, ale aj tak prázdny podnik vyzerá bizarne. Uvažujem, že toto miesto časom skrachuje. Za chvíľu mi od Karin na stole pristane whiskey. Ani ju nedopijem a chcú ísť na bar. Nechce sa mi, keď máme plné poháre a bar zíva prázdnotou – sme na bare, absinty horia. Cítim sa ako na strednej, kedy prechádzame z jedného drinku do druhého. Zrazu je v hre šampus. Kombinácii whiskey-absint-šampus nerozumiem. Nedá mi to, idem k baru. Čašníčka mi s kamenným výrazom hovorí, že fľaša stojí 2000 hrivien. V hlave mi blikne suma 70 euro, ktorá ma osvieti. Šampus ruším, pýtam si svoj účet, objednal som si dve malé pivá, vypil jednu whiskey a jeden absint.

Recenzie z Google pre odeský klub Stereo.

Na stôl dostanem účet za 17 800 hrivien (cca 620 eur). Odmietam platiť. Vedú ma do druhej miestnosti za „manažérom“. Začne sa o mňa starať jeho svalnatý pomocník. Na záchod môžem ísť už len s ním. Prišiel som s nimi, mám za nich zaplatiť. Nepoznám ich a všetko si objednali samy. Nemajú peniaze. Je mi jasné, že spolupracujú a že pokiaľ nezaplatím, tak sa odtiaľ nedostanem. Chcem zavolať políciu, atmosféra hustne, zvyšujú hlas, políciu vypúšťam. Stále sa snažím držať verzie, že budem platiť len za seba. Vypúšťajú celý účet a perom načarbú na papier sumu 6900 hrivien, „iba 240 eur“. Moja karta prechádza terminálom ako na páse. Opakovane zadávam PIN a snažím sa ho rukami prekryť pred ich zrakom. Vyhrážajú sa mi, že sa opovážim kartu zablokovať. Vďaka limitom, ktoré som si nastavil po tom, ako kamoša okradli na letisku v Ríme, im platby neprechádzajú.

Nútené neúspešné výbery z mojej karty. Vďaka limitom platby neprechádzali. V banke sa tento prípad reklamovať nedá. Hlavne som chcel pozastaviť nezaúčtovanú platbu. V mBanke vám pri nútenom výbere vrátia sumu do výšky 100 eur, ak by ste mali poistenú kartu. Odporučili mi to riešiť s našou políciou alebo súdnou cestou. Uvidím, možno napíšem do lokálnych odeských novín. Možno na náš konzulát, aby oboznámili miestnu políciu. U nás v centre v Bratislave funguje podobný podnik (odeský nebol striptízový), ktorý sa nedarí zatvoriť.

Ceny je irelevantné písať, lebo, ako sa nasledujúci deň dozviem v recenziách na tento podnik, tak som mohol platiť aj 800 dolárov za jeden džús (dokonca majú aj falošné menu, jedno dostanete pri stole a druhé v zadnej miestnosti, pri príchode som také vysoké ceny nevidel). Chcú, aby som zmenil limity, neviem to (to si fakt myslím), tlačia na mňa, že klamem. Berú ma vonku, nakladajú do veľkého, drahého čierneho BMW s dvoma sklami (jedno je asi nepriestrelné) a vezú ma k najbližšiemu bankomatu. Chvíľu uvažujem, že utečiem, ale ani neviem presne kam, plus by to nemuselo dopadnúť dobre. Výber neprejde. Ideme k ďalšiemu, ten prejde.

FrankV1135 a jeho partia boli štyria. Zaplatili až potom, čo sa do nich pustili šiesti vyhadzovači. Po zlomenom nose a pomliaždených rebrách.

Vraciame sa naspäť do zadnej miestnosti. Som klamár a mám zmeniť limity. Spolu ich zmeníme. Platba cez terminál im konečne prechádza. „Manažér“ je spokojnejší, pýta sa, či mám hotovosť. Volá mi taxíka za dvojnásobok sumy, ktorá stála tam. Hovorím mu, že pôjdem pešo (neviem, že som až 15 km od centra). Jeho odpoveď, že toto je nebezpečná štvrť plná Cigánov, ma pobaví. Že mi chce len dobre. Ja znaju, ironicky, ale s vážnosťou odpoviem „malému Kočnerovi“.

Diskotéka je podľa Karin iba 15 minút autom od centra. Pešo by som išiel naspäť 3 hodiny.

Ráno sa v hosteli teším, že som sa zobudil v normálnom svete, kde mi nič nehrozí a kde opäť platia zákony. Strach a bezmocnosť sú preč. Ostáva pachuť, že som sa dal napáliť. Ešte pretelefonujem X eur s mojou bankou, lebo Ukrajina nie je v EÚ. Celé ma to stálo skoro 300 eur. Zvažujem ísť na políciu, ale nakoniec nejdem, najskôr to musím vnútorne spracovať. Večer cestujem vlakom do Charkova, radšej si pozriem prístav. Spätne si uvedomujem iný význam otázok, či som s niekým a ako dlho tu budem. Potrebujú turistu, ten nemá čas ani chuť to riešiť.

Nahlásil som Googlu všetky podozrivé recenzie, som zvedavý, čo sa bude diať.
Falošnými recenziami sa to na profile klubu len tak hemží. Hláška „I don’t complain about prices, in principle, like everywhere else“ pobaví zasvätených čitateľov.

Cez recenzie vidím, že nie som prvý a vďaka limitom som platil skoro najmenej. Jeden z podvedených na nich zavolal políciu, ktorá po príchode spolupracovala s vyhadzovačmi. Scenár bol vždy rovnaký. Súčasť ich nátlaku je, že vám nedovolia hovoriť po anglicky a lámanú ruštinu majú v paži. Vy prirodzene zaplatíte, lebo nechcete riskovať bomby, ktoré môžu dopadnúť všelijako. A okrem vás a Karin (meno určite vymyslené) nikto nevie, kde ste. Podľa recenzií sa platí od 600 cez 2500 až 6000 dolárov, občas k tomu zabavia telefón a šacujú peňaženku. Jednému zákazníkovi sa dokonca snažili vybrať ďalších 1300 dolárov na ďalší deň, banka to našťastie stopla.

Bez ohľadu na moju poslednú noc je Odesa krásne mesto s peknou architektúrou, starými parkmi a s ulicami plnými stromov, hlavne platanov, ktoré sú moje lásky. Pohľad do ulice často vyzerá ako pohľad do parku. Lavičky sú v parkoch príjemne tvarované na odpočinok. Ak viete hrať šach, tak v parkoch na vás čakajú seniori. Odesa má svoje čaro. Tinder dokáže byť temný bedeker.

Teraz najčítanejšie

Jaro Stančík

Člen komunity, ktorá znovu otvorila Artforum v Banskej Bystrici. Prispievateľ Přítomnosti. Živím sa programovaním. Predtým som blogoval na SME. V kultúrnom centre tu. v Starej Turej moderujem besedy o knihách v cykle Liter.Túra.