Ako som krstila knihu
Spisovateľom sa človek nerodí, spisovateľov sa stáva.
Postupne, plynutím rokov a popísaných papierov, nájde svoj hlas, svoj štýl a optiku, ktorú chce zdieľať s čitateľmi. Je to dlhý proces.
Ako vyštudovaná molekulárna biologička pracujúca v odbore klinického skúšania liekov, som sa roky venovala svojej profesii.
A popri tom som písala. Na zdrapy papierov, na okreje poznámkových blokov a diárov. Ani som tomu nevenovala pozornosť. Množstvo príbehov a myšlienok som takto stratila a zahodila, vychádzali zo mňa akosi automaticky.
Až neskôr som pochopila, že písanie mi veľmi pomáha. Môžem takto získať nadhľad, pozrieť na veci z iných uhlov, lepšie chápať iných ľudí. Vtedy som si uvedomila, že moje príbehy by mohli pomôcť aj iným.
Do svojich textov zvyknem zakomponovať udalosti či okolnosti, ktoré ma trápili a dotýkajú sa ma, ale aj svoj názor a postoj k rôznym témam. Vidno to aj na mojej práve vychádzajúcej knihe Do neba ma nevezmú.
Všetky tri hlavné hrdinky si nesú vo svojom vnútri traumy, s ktorými sa musia postupne vyrovnávať. Celá kniha je vlastne o prekonávaní prekážok a svojich vlastných hraníc, o vnútornom boji, o strácaní i nachádzaní.
Knihu mi prišiel pokrstiť pán Ľubomír Feldek. Človek, ktorý cestu od myšlienky k príbehu, veľmi dobre pozná.
Považovala som uvedenie svojej knihy do života za niečo samozrejmé, niečo ako povinnú jazdu. Nečakala som, že krst môže byť inšpiratívny, veselý, ba dokonca že ma môže obohatiť.
Pán Feldek bol tým faktorom, ktorý ma prekvapil. Šarmantný múdry pán, ktorý dokáže narábať so slovom majstrovsky a zručne, dodal tomuto podujatiu vtip a zároveň noblesu, za čo som mu nesmierne vďačná.
Povedal, že autor musí byť úprimný a autentický. Čitateľ musí textu uveriť.
Veľmi by som si želala, aby mojej knihe čitatelia uverili a aby si z nej niečo pre seba vzali. Pri písaní som do nej totiž vložila kus svojej duše.
