Once Upon a Time in Hollywood je najlepší Tarantinov film, na ktorý by ste nemali ísť

O deviatom filme Quentina Tarantina môžeme súčasne povedať, že je jeho najlepší film, no jedným dychom musíme dodať, že pre svoju vláčnosť môže byť aj jeho najhorší film. Na Once upon a time in Hollywood nechoďte, ak očakávate druhý Pulp Fiction alebo snímok štylizovaný ako Django Unchained. Film vás s veľkou pravdepodobnosťou bude nudiť, no verte tomu, že o pár rokov sa na film bude vzhliadať, a to aj pre svoju rozporuplnosť.

Once upon a time in Hollywood je divácky najmenej záživný Tarantinov film. Ak ste ešte nevideli, ako počas filmu odchádzajú diváci z kinosály, s vysokou pravdepodobnosťou to uvidíte pri tejto tarantinovke. Podľa súčasných diváckych štandardov, v časoch masovej a často štandardizovanej filmovej produkcie zaseknutej v vzájomnom prepájaní alebo regresii do minulosti je Once upon a time in Hollywood nudný, rozťahaný film bez smeru, kde je divácky najpríťažlivejšou časťou záverečných 10 minút. Taratino však nenakrútil film pre široké publikum. Viac ako film je to séria obrazov zobrazujúcich koniec 60. rokov v Hollywoode. Filmová a televízna tvorba tohto obdobia Tarantina motivovala k filmárstvu, a tak sú napríklad dlhé zábery z áut jazdiacich po uliciach Los Angeles za sprievodu dobovej hudby a rozhlasu nie len perfekcionizmus, ale osobným návratom do obdobia, ktoré bolo pre Tarantinovu tvorbu tak dôležité.

Stále je to rovnaký Tarantino, ako po poznáme, vyžívajúci sa v epizodickom rozprávaní, zaujímavých dialógoch, obskúrnych antihrdinoch a dlhých scénach. Je tam veľa klasickej „tarantinovčiny“, ako napríklad súboj medzi Cliffom Boothom (Brad Pitt) a Brucom Lee. Vrchol filmu sa však nachádza v strede, kedy Rick Dalton (Leonardom DiCaprio) nakrúca westernový seriál, a kde Tarantino vytvára uzavretý, samostatne fungujúci film vo filme. To, ako je táto scéna nakrútená a napísaná patrí k tomu najlepšiemu z Tarantinovej tvorby.

Once upon a time in Hollywood je ako vyústenie Tarantinovej tvorby, až je na mieste otázka, prečo práve tento film nie je jeho posledný, desiaty film. Filmu ubližujú len miestami zbytočne dlhé zábery, nevýrazný soundtrack a skreslené očakávania divákov. Tarantino sa dlhodobo vytrháva z očakávaní divákov, a teraz sa vytrhol z očakávaní jeho vlastnej tvorby, a posiela tak súčasným divákom vztýčený prostredník. Záverečných desať minút filmu je okrem iného aj metaforickou ukážkou toho, čo by Tarantino urobil divákom, ktorí čoraz viac nadobúdajú pocit, že tvorcovia sa musia podriaďovať ich požiadavkám.

Môže to znieť nafúkane, elitársky, no film skutočne nie je pre bežného diváka. Je to pomalá, do seba zahľadená oslava tvorby jedného obdobia, a tvorby ako takej. Kto sa nikdy nesnažil niečo tvoriť, nikdy nebude úplne rozumieť, prečo je táto dva a pol hodinová jazda ulicami Los Angeles s Tarantinom za volantom tak citlivá, dôležitá a v očiach kritikov tak vyzdvihovaná. Tarantino prináša do kín dielo absolútne podľa svojich pravidiel, sen každého začínajúceho tvorcu, ktoré nehľadí na požiadavky a očakávania divákov, a na dve a pol hodiny nás vracia do čias, kde bola vízia tvorcu nadradená potenciálnym ziskom. Vo výsledku je tak film pomalý, ťažkopádny, nudný, no súčasne je jediný svojho druhu, a na poli štandardizovanej tvorby bude navždy vytŕčať z davu.

Zopár mojich ďalších textov vrátane mojej skromnej literárnej tvorby nájdete tu.