Sirény z Titanu
Satirické majsterdielo od majstra satirika
Sirény z Titanu (1959) sú druhý román amerického spisovateľa Kurta Vonneguta, Jr. Viacero dejových línii vyvrcholí vo vynikajúcom a uspokojivom konci. Román nie je to, čo zo začiatku predstiera. Jednotlivé scény začnú gradáciou deja vytvárať ucelený koncept a to, čo vyzeralo ako náhoda začne dávať zmysel v širšom kontexte. Všetky postavy prejdú svojou premenou a dočkajú sa svojho miesta vo svetle reflektorov na veľkej scéne, ktorú postavil autor. Všetko sa postaví na hlavu a dáva dokonalý zmysel. Koniec vás trafí rovno do srdca. To, čo bolo komické, je tragické a to, čo bolo tragické je komické, jedno aj druhé, oboje zároveň. Ako by povedal Vonnegut: taký je život, tak to chodí.
Kurt Vonnegut používa science fiction kulisy a koncepty, v ktorých nechá rozohrať svoj ohňostroj predstavivosti. Táto kniha je spoločenská a náboženská kritika, kritika establišmentu, kritika naivnosti ľudí, ktorí veria spasiteľským prorokom a o priepasti našej nevedomosti zoči-voči nekonečnej ľahostajnosti kozmu. Ak máte radi Douglasa Adamsa, tu si prídete na svoje.
Príbeh sa postupne stáva emocionálnou horskou dráhou, ak pristúpite na Vonnegutovu hru a necháte sa unášať plynutím deja. Všetky otázky sa zodpovedajú a ach… ten koniec!
Za vyzdvihnutie stoja neskutočne uspokojivý a fantastický a krásny opis harmonii – primitívnych organizmov v jaskyniach Merkuru, živiacich sa vibráciami planéty – a príbeh Uja, ktorý prežije bolestivý očistec v kasárňach totalitného Marsu.
Ujo prejde veľkolepou transformáciou. Od človeka, ktorý získal bohatstvo len náhodou a ktorý celý svoj život preflakoval v orgiách pôžitkárstva – cez agóniu skúšok a krutých udalostí – až ku koncu, ktorý je dojemný a má dopad. Často sa stáva, že koniec ide dostratena, alebo je moc hmlistý, metafyzický, alebo prudký a bez žiadneho ďalšieho vysvetlenia a podobne. Ale málokedy sa viac faktorov, viac emócii a zdravej expozície zmiešajú a vydajú koniec, o ktorom by sme vágne a neurčito mohli konštatovať, že je „skvelý“.
Tento koniec bol uspokojivý. A dokonca mal viacero uspokojivých a zároveň rozrušujúcich koncov.
Sirény sú jedno z najkompaktnejších Vonnegutových diel. V zmysle, že máme koherentnú dejovú líniu a autor nepredvádza naplno svoj šialený kolážovitý avantgardný rozprávačský štýl ako v neskorších dielach. Kniha má retrospektívne hlavnú dejovú líniu a to je premena hlavnej postavy.
A potom tu je koniec v podstate širšieho naratívu. Postava manžela – Rumfoorda – ktorý je na riskantnej misii uväznený v nekonečnej slučke časopriestorovej anomálie – takzvanom chronosynklastickom infundibule. Rumfoord prejde tiež svojou premenou a rozčarovaním zo zistenia nepohodlnej a tragikomickej pravdy o sebe, svojom údele a histórii sveta.
Všetka satira, hyberbola, preháňanie, cynizmus, sarkazmus, čierny humor, krutosť a humornosť, karikatúra a hlboké emócie, realizmus a vedecká fantastika – všetko slúži svojmu účelu ako má, nič nie je navyše, všetko do seba zapadá, dej ide ako dobre namazaný motor.
Hlavne ale: nič nie je ako sa zdá – ani samotné Sirény z Titanu. Vonnegutovi sa podarilo rozohrať skvelú hru na náhodu a osud a poukázať na náš nedostatok faktov a vedomostí a obmedzenosť nášho horizontu chápania. Aby sme sa nezamotávali a skrátili to: táto kniha je satirou snáď všetkého.
Rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard by sa mohol spýtať: Je to komédia? Je to tragédia? – Je to oboje. Dve stránky mince. Tak to chodí. Ide skôr o to, ku ktorej strane sa my, ako ľudské bytosti obdarené nespoľahlivým analytickým mozgom, prikláňame.
Sirény z Titanu patria medzi autorove najlepšie romány a predstavujú geniálnu koláž žánrov, literárnych postupov a rozprávačských štýlov. Nie je to len sci-fi. Vonnegut používa sci-fi, aby poukázal na odveké otázky, problémy a nástrojmi fantastiky zarazil naše príliš fantastické rozmýšľanie.
Sirény z Titanu sú vtipné a dojemné a preplnené skvelými pasážami, hláškami a citátmi, ale nie sú len to, ale v podstate veľmi širokým príbehom o obyčajných ľuďoch, ktorí sa dostali do neobyčajných situácii, o neobyčajných ľuďoch, ktorí sa dostali do neobyčajných situácii a o obyčajnosti situácii, v ktorých sa väčšinu života nachádzame.
Sirény sú nielen majsterdielom science fiction – sú satirický pamflet hodený do tváre ľudstva. Je to kniha, ktorá na nikom nenechá nitku suchú. A tak to je dobre. Také to má byť.
https://dennikn.sk/blog/1542135/ako-vypalit-chrome/
