Ako Slováci a Čech pomáhali deťom utečencov v Bosne.
Na začiatku to bol nápad, ktorým sa vraví bláznivé. Ale keď som zistil, že on až taký bláznivý nie je, dali sme sa do toho. Miro, Luboš, Ondrej, Michal a ja. Traja Slováci, jeden Slovák z Jihlavy a jeden Čech. Začalo to už pred rokom, keď som sa dozvedel, že v Bosne, ktorú mám rád rovnako ako Slovensko, je utečenecký tábor, v ktorom žijú rodiny s deťmi. Prešli kusisko cesty loďkami, autami, pešo za svojím snom, ktorým je Európa. Drvivá väčšina z nich utekala zo Sýrie a Iraku pred vojnou, alebo presnejšie pred istou smrťou. Kým naši tzv.politici na čele s expremiérom Ficom prskali na nich besné sliny, oni sa triasli na mori, aby ich bárka nebola tá, ktorá sa potopí. Potopí a utopí s nimi. Prichýlila ich Bosna a Hercegovina, krajina, ktorá je podstatne chudobnejšia ako Slovensko a má možno menší rozpočet, ako sú nadžgané Kočnerove kontá a kontá politikov, ktorí mu ich pomáhali nadžgávať. Utečenecký tábor v Sedre je bývalý hotel, ktorý však na svoju zašlú slávu iba dávno spomína. Možno od 90 rokov minulého tisícročia. Dočasný domov tu našlo asi 120 detí a ich rodičia. Aj keď sú bohužiaľ prípady, že jeden z rodičov na úteku zahynul. Niektoré deti sa narodili dokonca na úteku. Irak, Irán, Sýria, Afganistan, Pakistan. Z týchto krajín sú obyvatelia Sedry. Personál na čele s Mitem, ktorý je inak z Macedónska, robí doslova všetko, aj keď vo veľmi skromných podmienkach, aby rodiny a predovšetkým ich deti mali pocit náhradného domova. A aby cítili, že nikomu neprekážajú. Naopak. Aby cítili, že existujú aj ľudia, ktorí vedia precítiť ich osud.
Vyrazili sme vo štvrtok 15. augusta. Chalani z Jihlavy napakovali auto vecami pre deti tak, že sme sa obávali o silu náprav. =))) Po 9 hodnách sme dorazili v noci do Sedry a na druhý deň sme už netrpezlivo čakali príchod objednaných 2 kolotočov a nafukovacieho hradu. Keďže jeden sme brali so sebou aj my, mali sme obavu, či to nebude príliš. Nebolo! V sobotu sa „ringišpíle“roztočili a išli až do samého večera. Pukance, čokoláda, džúsy, zmrzlina doplnili detský deň radosti.
Napokon fotografie Ľuboša Žákoviča povedia určite viac, ako ja klepaním do klávesnice.
