Denník N

Prečo ťa ja nepohladkám

Skočme do tých mútnych vôd rovnými nohami.

Ťažko sa vieme vžiť do inakosti tvorivého človeka, navyše o dve-tri generácie staršieho, lebo aj tá najosobnejšia skúsenosť je generačná, uzavretá do kultúrno-historickej kože, ktorú si nesieme so sebou až po posledné zvliekanie v smrti, ktorá inakosť zapečatí. Inakosť sa prejavuje predovšetkým v myslení.

Týmito slovami otvára Podracká svoju knihu o Timrave. Vzápätí pokračuje priblížením svojej tvorivej metódy:

Hľadala som niečo ako zlatý rez Timravinho myšlienkového sveta, ktorý by otváral priezor do jej vnútra. Chcela som zachovať jej hlas; preto som použila na vytvorenie tohto textu voľne prepojené úryvky z jej korešpondencie a výroky jej najautobiografickejšej literárnej postavy Viery Javorčíkovej z novely Všetko za národ, ako aj niekoľko obrazov z noviel Ťapákovci a Skon Paľa Ročka.

Tá novela sa volá Skon Paľa Ročku, nie Ročka.

Nechápem ani tú dôsledkovú spojku. Prečo – preto? Znamená to, že keby som vzala Podrackej korešpondenciu, nejaký jeden jej „najautobiografickejší“ lyrický subjekt a úryvky z ďalších dvoch básní, zachovám jej hlas?

Alebo to nie je univerzálne použiteľný postup? Ak aj nie je, kde Podracká svoj vývod vzala?

O tom, aký vzťah má Podracká k logike, sa viac dozvieme vzápätí, keď na základe úplne povrchnej gramatickej zhody začne rozoberať „descartovské“ cogito ergo sum. Pozoruhodné pritom je, že na tých skromných troch riadkoch, ktoré delia spomínané objasnenie pracovnej metódy od rozboru Descartovej okrídlenej vety, stihne Podracká zašermovať ešte „účasťou na bytí“ (možno „heideggerovskou“, nevieme).

Týmto úvod napodiv nekončí, ďalej sa tu vyskytuje nejaká „prítomnosť, ktorá už sa stala minulosťou“ a jedna myšlienka Oskára Čepana, s ktorou sa Podracká údajne stotožňuje – škoda, že nám vďaka jej zručnej lingvistickej kamufláži vôbec nie je jasné, čo to vlastne Čepan povedal.

Slovom, už úvod sám osebe, hoc aj zaberá jedinú stranu, predstavuje vskutku výživný intelektuálny pokrm.

Portrét alebo selfie?

Kompilácia spomenutých prameňov by mohla priniesť svojský text, o tom nepochybujem. Podracká však všetky spomínané úryvky týkajúce sa Viery prepísala do prvej osoby jednotného čísla a zároveň potlačila (ak nie rovno povyhadzovala) väčšinu ostatných postáv – ponechala len dve výrazné mužské.

Neviem, nakoľko je uzavretá do kultúrno-historickej kože Timravina tvorba, ale pre Podrackej knihu to platí rozhodne – ako do seba zahľadený fragmentárny sled úvah a dejov, ktorého zámer aj presah zostávajú nejasné, dokonale zapadá do obrazu súčasnej slovenskej prózy. V pohode sa to mohlo volať Flešbek (všetko sú to napokon také ľúbe netriedené rozspomienki), Chaconna (bedáka sa tu rovnako výdatne a pátos tiež trčí z každej druhej vety), alebo Honeymoon (rozvarený príbeh sa priebežne dochucuje lyrikou).

Takto poňatý text zrejme nemá hodnotu dokumentárnu – pramene sa premiešali, korešpondencia splýva s prózou, nedá sa tu odlíšiť fakt od fikcie.

Nemá to však ani zvláštnu hodnotu umeleckú.

Pripadá mi skutočne na zamyslenie už to, že Podracká bez vysvetlenia stotožní lyrický subjekt s autorkou a predkladá to ako zachovanie jej hlasu. Samozrejme, autorka je mŕtva, môžeme si s ňou robiť, čo chceme, a účel svätí prostriedky. Lenže čo vlastne bolo účelom? Zjednodušiť, sprístupniť text? Domnieva sa Podracká, že by to čitateľ mentálne nezvládol, keby niektoré fragmenty zostali v tretej osobe? To je očividný nezmysel; naopak, text by mohol byť o to hravejší, o to viac by sa otvoril úvahám.

Nech sa nerozmrvím, rozoberme si príklad.

Príklad

Timrava:
Pozrie po mrkvovej hriadke, prikľakne k nej a stíska zuby. Koľko ráz že sa bude ešte toho leta plieť? Ona just nemá inej túžby, len aby sto ráz trhala burinu z jednej hriadky, aby mrkve bolo pohodlno. I dá sa do pletia srdito, a rýchlo trhá, šklbe burinu, aby tomu bol skoro koniec. Mlčia obe. Tichosť dookola, ako by nemaly dar mluvy.
„Ech, či páli to slnce!“ povie po chvíli Viera nezdržiac sa. Obzerá sa za slncom, aby pozrela doň, kde je ešte len. (…) Oľa neodpovie.
(…)
Shovára sa už teraz iba v duchu:
,Páli to slnce nemilosrdne… ale nech!‘ Zrazu zacíti i sama hnev a opovrhovanie proti sebe. ,Nech ťa spáli na škvarku, keď sa ti nechce robiť, leňoch! Vedz i ty, ako sa v potu tvári chlieb je – či mrkva!‘

Podracká:
Pozerám sa po mrkvovej hriadke, prikľaknem si k nej a zatínam zuby. Dám sa do pletia srdito, rýchlo trhám a šklbem burinu, aby tomu bol čím skôr koniec.
(…)
Zhováram sa v duchu sama so sebou: Páli to slnce nemilosrdne… ale nech! Nech ma spáli na škvarku, keď sa mi nechce robiť, leňoška! Vedz i ty, ako sa v potu tváre je chlieb – či mrkva!

Toto asi z perspektívy určitých záujmových skupín prínosom bude – Timrava (v tej svojej prítomnosti, ktorá sa už stala minulosťou) nemohla vedieť, že je genderovo nekorektná, a tak ju Podracká opraví. Len neviem, či si kus čitateľskej obce pri leňoške nevybaví skôr gauč; možno tým skôr, že je tu očividne nevyskloňovaná: Nech ma spáli, keď sa mi nechce robiť, leňoška. Čo to je za vetu?

Keď ide o jazyk – Podracká ho decentne aktualizuje, pričom niektoré pre nás nezvyčajnejšie výrazy ponecháva, nech to má atmosféru. A takáto selektívna folklórna prehliadka sa asi dá prijať, aj keď som si opäť kládla otázku, či čitateľskú obec nepodceňujeme.

Druhá, dôležitejšia vec – v pôvodnom úryvku sa Viera najprv obráti k svojej mladšej sestre, a až keď sa nedočká odpovede, hundre ďalej sama pre seba. U Podrackej je Viera/Timrava celý čas sama.

Záleží na tom?

Záleží. Ak sa najprv pokúšam komunikovať s okolitým svetom a až po odmietnutí sa obrátim do seba, a ak som do seba obrátená od začiatku – medzi tým je teda kurva veľký rozdiel.

Podracká v úvode vehementne šermuje inakosťou. Čo tým presne myslí, to mi asi práve vďaka slovníku nie je vždy jasné – veď odcitujme si:

Inakosti, pokiaľ je konštruktívna, nie deštruktívna, sa ľudia zvyčajne vyhýbajú, pretože požaduje duchovnú účasť na bytí.

Toto naozaj mohla vysvetliť. Alebo, ešte lepšie, mohla to napísať tak, aby to už ďalšie vysvetľovanie nepotrebovalo. (To platí aj pre celý doslov, ktorý asi radšej ani nemusel byť.)

Ak sa toho pridržíme – na to, aby sme niečo rozoznali ako iné, musíme to zrejme porovnať. Iné je vždy iné voči niečomu, nie? Ako chceš znázorniť inakosť, keď to údajne iné ponecháš osve, osamotené vo svojom koncentrickom svete, keď vyhádžeš všetko, voči tomu sa vymedzovalo, vo svetle čoho sa tvarovalo, rodilo?

Viera by sa necítila tak nemiestne, keby nevyrastala pri svojich dvoch sestrách. Má neustále pred očami normu. Možno predovšetkým tú Oľu, ktorá je veľmi praktická, rada sa stará o domácnosť aj o všetko okolo domu – Viere pred očami z nej vyrastá dobrá, spoľahlivá manželka.

Slovom, v tej scéne predsa nejde len o mrkvu.

Si poetka, a toto nechápeš?

Podobne Podracká pri prepisovaní iných častí eliminuje Hanu, ktorá je pritom kľúčová. To je totiž pre Vieru druhá a zrejme o nič lepšia možnosť – vie, že ak sa nevydá, možno skončí rovnako ako ona – nemá muža, nemá deti, a tak sa pohotovo upäla na spásu národa.

V tejto súvislosti stojí za zmienku Podrackej poznámka v doslove:

Spolu so svojou kamarátkou idú v prestrojení na svadbu do susednej dediny. Znie to skutočne „divo“, ale Viera alias Božena alias Timrava ide na pomyselnú svadbu s vlastným národom. Nejde medzi „poddaných“ a nemá ani prsteň ako kráľovná Alžbeta, ktorému sa hovorilo „svadobný prsteň Anglicka“. Má iba túžbu spoznať svoj ľud, vypočuť si jeho reč, oboznámiť sa in medias res s jeho ťarchami a radosťami.

Ten kŕčovito vklinený odkaz ku kráľovnej Alžbete je číry intelektuálny onanizmus, a takých sa tu nachádza požehnane (neúrekom, vyše práve, a hlavne – až hrôza).

Ale predovšetkým – to predsa ani len nie je pravda. To nie je kamarátka, to je Hana, tetka, vzdialená príbuzná jej matky. A žiadnu takú túžbu Viera nedeklaruje, vôbec nechce napínať uši a zapisovať si slovíčka, naopak, lezie jej to na nervy, celej Hany má po krk.

Podracká v tomto doslove neustále, do omrzenia vyťahuje kalichy a náboženskú symboliku; ale toto nie je žiadna svadba s národom, to je výjav nabitý erotikou a na jeho konci hrdinka takmer príde o panenskú blanu. Kde tam vidíš duchovno či pronárodné ideály?

Timrava to formuluje tak jasne, že ani nevidím priestor pre nepochopenie. Zrejme teda ide len o to, že Podracká nevie, o čom hovorí. Nepamätá si text, ktorý spolu s korešpondenciou a niekoľkými ďalšími fragmentmi údajne tvorí ťažisko jej textu. Čí hlas zachovávaš? Hlas svojich blednúcich spomienok?

Ak sa niekto snažil pochopiť text a nepochopil, tomu sa asi hovorí dezinterpretácia. Ak interpretuje, a pritom sa od predmetného textu úplne utrhne a odletí na vlastnej vlne, to je zrejme nadinterpretácia. Ale čo je toto? Podracká má Timravu úplne na saláme. Timrava je len náhodná položka v nejakom jej nesúvislom intelektuálskom blúznení.

Nejaké bytie v jazyku

V doslove Podracká hovorí o akomsi Timravinom pochopení, že korene ľudu nie sú ukryté v koreňoch líp či ovocných stromov v záhradách, ale bytostne existujú v jazyku, a ďalej uvádza:

Timravina nástojčivá potreba vybrusovať texty ako neopracované diamanty, bola potrebou zhusťovať jemnú hmotu, prebývajúcu v závislosti od posolstva obsahov v rôznych duchovných vrstvách textu. Talent sa musí prekliesniť do priestoru slobody, aby odhalil svoju tvár.

Čiarku navyše si nevšímajme – inde zas chýbajú, a tak sa to v konečnom súčte hádam nejako vyrovnáva.

Vieme, že Timrava sa nad svojimi prózami dosť natrápila, prepracovávala ich veľakrát a nikdy nebola spokojná. Zaujímalo by ma však, v čom presne tie úpravy spočívali. Jej gramatika bola údajne dosť biedna. Nešlo skôr o prerábanie na úrovni väčšieho celku než vybrusovanie viet? A duchovné vrstvy ju pritom príliš nezaujímali, o tom sa vyjadrila jasne a Podracká to na inom mieste sama uvádza.

Timrava v každom prípade rozhodne reagovala citlivo na redakčné zásahy, k tomu sa vo svojej korešpondencii vracia opakovane. Napríklad českému kritikovi Menšíkovi v súvislosti s jednou svojou novelou, zaslanou do Slovenských pohľadov, píše:

Oni ju uverejnili a opravili, ináčili, vynechávali, ako sa im páčilo. Neviem, či to majú redaktori právo tak zachodiť s prácami autorov, ale mňa to strašne hnevá. Keby bola vedela, nebola by poslala prácu, ani viac nepošlem.

Podracká podobné úryvky bez rozpakov začlenila do textu, takže ňou prekrútené Timravine prózy sa tu striedajú s Timravinými sťažnosťami, že ju prekrúcajú. Sebareflexia nula bodov.

A záverom, keď ide o jazyk a nejaké symbolické svadby s národom, ešte by som pripomenula, že svoje prvé práce publikovala Timrava vo vládnych protislovenských peštianskych Slovenských novinách. Ale to sa Podrackej do toho zidealizovaného, napokon už vlastne dosť abstraktného portrétu akiste nehodilo.

Dajme ešte kalichy

Písaním chcela Timrava dospieť do katarzie – do očistca žitého aj mysleného života, života, aký by mohol byť, ale zisťuje, že katarzia nestačí. „Divosť“ musí byť transformovaná, inak neprejde cez kalich.

Podracká varí z vody. Buble to veľkolepo.

Inde zasa Timrava tým, že sa po smrti otca presťahovala k bratovi, prešla od kalichu ku kalichu, ale stále to bol ten istý kalich.

Ak chcete ešte viac kalichov, prečítajte si knižku.

Aby som nezabudla

Asi by som mala spomenúť, že Dana Podracká priebežne spracúva svoj materiál poeticky. Všeobecne majú tie fragmenty, z ktorých svoj text skladá, znesiteľnú dĺžku – sú to také chvíľami pádnejšie, chvíľami rozsiahlejšie facebookové statusy; a do toho občas klesne niečo veršovito zalomené:

Pristúpila som k hrobu a zastala som. Akoby som
chcela dovidieť na dno
hrobu.

Chápem zámer, ale mňa to teda veľmi
nedojíma.

Nejakými formálnymi fintami to nespasíš.

Zhrniem sa, do kôpky

Nejde mi o to, že sa Podracká odchýlila od jednej literárnej predlohy, ale o to, že spracovala vybrané pramene spôsobom, ktorý degraduje autorku aj jej literárny odkaz. Orezala okolie, na pozadí ktorého práve mohla vyniknúť jej inakosť a mohli byť pochopené príčiny tejto inakosti, a ponecháva len jeden hlas, sústredený na seba.

Tento hlas, obrátený do prvej osoby a ochudobnený o kontext, pôsobí egocentricky a chvíľami vyslovene ufňukane. Podracká pritom, príznačne, ponechala značný priestor dvom mužským protagonistom, s ktorými si tu Viera/Timrava rozohráva romániky, čím to celé vyzerá ešte lacnejšie.

To, čo v Timravinej próze dynamicky funguje, to, ako Timrava dokáže nemilosrdne skúmať vlastné temné stránky, hocako nepríjemné, keď ich premieta na nejakú postavu, na jedno divé srdce pulzujúce uprostred malého, ale husto obývaného vesmíru, Podracká systematicky potlačila a vyprodukovala tak literárne selfíčko, akých už, myslím, máme dosť.

Keď ide o úvod a doslov, Podracká tu s bohorovnou samozrejmosťou, ako Timravina tlačová hovorkyňa, servíruje vzletné vyhlásenia poväčšine odtrhnuté od reality. Dozvedáme sa tu v lepšom prípade o tom, čo Podracká prečítala (a nestrávila); neverím, že bolo zámerom priblížiť v týchto sprievodných textoch Timravu bežnému čitateľovi. To by vyzeralo ináč. Menej latiny, menej kalichov. Nejaké ľudské slovo.

Veľkorysé poklony, ktoré na záložke strúha Podrackej kolegyňa Haugová (Podracká je bytostnou tvorkyňou poézie… Timrava sa v jej podaní skvie ako vybrúsený diamant…), vyznievajú ako blbý vtip.

Podrackú, ako som spomínala minule, potom ešte pohladkala Etela Farkašová. Tá hneď v perexe svojej recenzie naznačuje, že s Podrackou sú kamošky. Recenziu už nebudem rozoberať, ale odcitujem slovné spojenie zo záverečného odseku, ktorým Farkašová završuje svoje hodnotenie výkonu kamarátky Podrackej a ktoré mi nedá spávať už od roku 2017, keď som ho tu videla prvýkrát: umná koláž.

Ďakujem za pozornosť.

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/