Denník N

Krajina, kde 51-ročná historická tragédia akosi pripomína dnešok

Sprievodná udalosť: Výkrik Edvarda Muncha

Obchádza nás 51. výročie augusta 1968 – invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Spolu s týmto výročím nás však môže obchádzať aj hrôza, aká nápadná až hrôzostrašná podobnosť s dnešným dianím sa tu ponúka.

Pre mladšiu generáciu je už žiaľ potrebné pripomenúť: v auguste 1968 nás napadli a obsadili vojská okolitých komunistických krajín, na čele ktorých boli gauneri posadnutí komunistickou ideológiou, politickí pomätenci, ktorí okázalo ignorovali základné ľudské a medzinárodné práva a zákony, Československo tak de facto na 22 rokov stratilo štatút suverénnej krajiny, kde platia zákony a platia pre všetkých. Právny štát sme vlastne neboli ani predtým, keďže voľby boli fraška a v krajine vládla zločinecká komunistická ideológia.

Po vojenskej invázii v neskorých večerných hodinách 20.8.1968, scenár pokračoval v ranných hodinách 21.8., keď najvyšší vládni a stranícki (ťažko to bolo vtedy rozlíšiť) predstavitelia štátu (predseda vlády Oldřich Černík, prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček, predseda Národného zhromaždenia Jozef Smrkovský, predseda ÚV Národnej Fronty František Kriegel, Jozef Špaček a Bohumil Šimon) boli okupantskými vojskami zatknutí a odvlečení z Československa do ZSSR (veru, to bol „ich vzor“ – Zväz sovietskych socialistických republík, „na večné časy a nikdy inak“ :)

Sovietske vedenie krajiny ospravedlňovalo vojenskú inváziu aj tzv. „pozývacím listom“, čo bolo kódové označenie rusky napísaného listu so žiadosťou o „bratskú pomoc pred hrozbou kontrarevolúcie“, adresovaného gen. tajomníkovi ÚV KSSZ Leonidovi Brežnevovi. Tento hanebný paškvil s kvalifikáciou na vlastizradu podpísali: RSDr. Vasiľ Biľak, Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Antonín Kapek.

A teraz sme zrazu zistili, že 51 rokov sme potrebovali na to, aby sme názorne ukázali, že na to, aby sme krajinu zbavili práva a zákonov fungujúcich pre všetkých rovnako, už nepotrebujeme „bratskú pomoc“ zo zahraničia (ak samozrejme nepočítame „spriateleného“ podnikateľa Vadalu), ale dokážeme to už aj sami s „našimi ľuďmi“.

Casting na banditov, ktorí sa zmocnili krajiny a následne v „spolu-podvodoch“ (bridí sa mi v tomto kontexte použiť slovo „v „spolu-práci“) so skorumpovanými policajtmi, prokurátormi, sudcami a politikmi vytvorili bez-právny štát, sa konal v putykách 1. cenovej a 4. morálnej skupiny.

Dvere k ovládnutiu krajiny a získaniu moci im otvorili zvnútra a „pozývací list“ vystavili tiež akýsi JUDr./predtým RSDr. – dve bukvy i nikakaja raznica!

Uniesť nejaký menší počet politikov z iného politického tábora napr. do Moskvy už nebolo potrebné – oni uniesli celý štát!

IQ hlavných aktérov únosu štátu možno posúdiť aj na základe digitálneho kultúrneho dedičstva, ktoré nám tu jeden z nich zanechal (aj pre budúce generácie) vo forme správ aplikácie Threema. Týmto kultivovaným  jazykom zjavne komunikoval aj so svojimi spoločníkmi, medzi ktorých patrili aj viacerí (v horšom prípade všetci) vysokí (tu nemyslím IQ!) politickí predstavitelia tohto štátu a týmto jazykom nimi nepochybne aj pohŕdal (nie je ťažké sa dovtípiť prečo).

Tak toto nám tu vládne?! Mozgoví podvýživenci v morálnom suteréne? Pocit, ktorý tento smutný obraz našej spoločnosti vzbudzuje u, aspoň bazálne mysliaceho človeka, doteraz najvýstižnejšie znázornil Edvard Munch na svojom slávnom obraze „Výkrik“. Jeden obraz povie viac ako tisíc tlačoviek na túto tému.

A aby im nebolo smutno – ten, ktorý „kládol základy“ tohto štátu,  im k 30. výročiu Zamatovej revolúcie pripravil malý darček – sľubovanú novú politickú  stranu, ktorá konečne bude ako jediná „brániť záujmy Slovenska“. Akosi mi ušlo „Koho záujmy vlastne bránilo HZDS?“

No nie je to od neho milé? Musí prísť nová generácia, aby mu jasne, až biblicky pripomenula: Skôr prejde ťava uchom ihly, ako Mečiar do parlamentu. Koľko generácií potrebujeme, aby sme sa poučili? Ak vôbec.

Vyzerá, že predvolebná jeseň bude, v súlade s klimatickými zmenami, horúca. Dozvieme sa veci, na ktoré by sme radšej zabudli skôr, ako sa ich vôbec dozvieme. Ale v zabúdaní sme naozaj dobrí, naša konkurenčná výhoda. Podľa teórie kybernetických systémov, ak má systém efektívne fungovať v dvoch (alebo viacerých) rôznych prostrediach, musí mať schopnosť zabúdať. Ak je teória na našej strane, ktorá strana je proti nám?

Však tí, ktorí s každou zmenou obracajú kabáty, vlastne iba podporujú (domáci) odevný priemysel.

Z čírej lásky k vlasti.

 

Teraz najčítanejšie