Mojím poslaním je rozprávať o pekle, alebo Záchrana továrne na patróny

V koncentračnom tábore bola od marca 1942 do 5.mája 1945, teda vyše troch rokov. To, čo dennodenne tie tri roky zažívala a videla na vlastné oči, charakterizovala:
„Znie až neuveriteľne, že človek také niečo dokáže prežiť. Keď sa ma pýtajú, ako sa mi to podarilo, môžem len povedať, že to bol môj osud, lebo smrti na lopate som bola niekoľkokrát.“
Mala som tú česť niekoľko ráz sa s pani Helenou stretnúť. Zakaždým ma zahŕňala milotou a srdečnosťou.
Zomrela 22.apríla 2015.
Toto je jej príbeh.

Detstvo
Pochádzala z mnoho početnej chudobnej rodiny z Bučian, mala osem súrodencov. Od svojich desiatich rokov chodila do školy z Bučian do Trnavy na bicykli. Keď absolvovala jednu triedu meštianky, vyhodili ju zo školy, pretože bola Židovka.
Deportácia
Dvadsiateho štvrtého marca 1942 prišli gardisti do bytu, kde bývala s rodičmi a súrodencami, a oznámili, že jej o dva roky staršiu sestru a ju berú na prácu. Nevedeli, čo to znamená, a nikto ani len netušil, kam ich berú. Pani Helena mala vtedy iba sedemnásť rokov, bola vlastne ešte neskúsené dieťa.
Okamžite sa museli zabaliť. Vzali si len to najnutnejšie, čosi na oblečenie, drobnosti, čo sa zmestilo do jedného kufríka. Rozlúčili sa s rodičmi, potom ich naložili do auta a zaviezli do Bratislavy na Patrónku.
„Vtedy som nevedela ani to, čo je Patrónka, čo je Bratislava,“ spomínala pani Helena a dodala:
„Nikdy predtým som nebola v Bratislave, najďalej som bola v Trnave.“
Zberné stredisko na Patrónke
Ubytovali ich na Patrónke v bývalej továrni na patróny. Umiestnili ich do veľkej haly, kde nebolo nič, len slama na zemi. Boli len samé ženy.
„Tam sme sa povaľovali dva dni a dve noci. Už vtedy bolo cítiť, že nás nič dobré nečaká,“ opisovala pani Helena.
Po dvoch dňoch ich naložili do dobytčích vagónov, a zase ich nik neinformoval, kam idú a čo s nimi bude. Len im zopakovali, že ich berú na prácu.
Cestovali dva dni a dve noci. Vyfasovali jeden kýbeľ s vodou a jeden kýbeľ na potrebu. Z vagóna nesmel nik vyjsť von. Boli zamknuté a strážené.

Osvienčim
Konečná zastávka vlaku, v ktorom sa viezli, bol Osvienčim. Až vtedy im odomkli vagóny:
„Pokorne a poslušne sme z nich vyšli von.“
Batožinu museli nechať na rampe, teda vonku na mieste, kde vlak zastal. A potom pochodovali do murovaných blokov.
Do jedného z nich ich prinútili vojsť. Na zemi sa povaľovali slamníky, ktoré ostali po sovietskych zajatcoch:
„Sadli sme si na ne a v okamihu sme boli úplne obsypané blchami. Blchy boli prvé, ktoré nás privítali v Osvienčime.“
Potom sa museli vyzliecť donaha. Vyfasovali uniformy, ktoré ostali po sovietskych zajatcoch a dreváky.

Strihanie
Na privítanie ich oholili. Všade, aj na prirodzení:
„Bolo to veľmi ponižujúce aj pre nás, aj pre tých, ktorí to robili. Stáli sme na stoličke a muži kľačali pred nami a ručnými mašinkami nás strihali.“
Keď im dohola ostrihali hlavy, nespoznala ani sestru. Stála vedľa nej, ale Helena ju začala hľadať. Vykríkla:
„Anička, kde si?“
A sestra jej odvetila:
„Čo kričíš, veď som tu, pri tebe.“
Tetovanie
A napokon im na predlaktie vytetovali čísla. Zo Slovenska išiel prvý transport do Osvienčimu 25.marca 1942 a oni boli druhý transport. Preto sa vytetované čísla z ich transportu začínajú dvojkou:
„Ihlou mám vytetované číslo 2146.“

Ubytovanie
Ubytovali ich v jednej z budov, v ktorej boli trojposchodové prične. Na nich spávali:
„Spočiatku sa to ešte dalo, každá mala svoje miesto.“
Lenže keď prichádzali ďalšie a ďalšie transporty a v nich tisíce väzenkýň a väzňov, priestory ani prične zďaleka nestačili. Začali sa doslova tlačiť:
„Niekedy nás na jednej prični bolo dvadsať až dvadsaťštyri žien. Ležali sme jedna vedľa druhej ako haringy.“
Neprezliekali sa. Nemali sa do čoho. Spávali v tom, v čom pracovali. „Veľa ráz sme zmokli a v tom mokrom sme potom aj spali.“
Pol roka sa nesprchovala, pol roka nemala vymenené oblečenie:
„Bola som samá voš a samá blcha.“

Birkenau
Väzňov pribúdalo a pribúdalo, preto sa začal budovať Birkenau, ktorý je od Osvienčimu vzdialený tri kilometre:
„Budovali sme ho my. Ukladali sme drevené latky na vozíky, z ktorých sa potom postavili drevené baraky pre nás.“
V barakoch nebola ani voda ani toalety. Vhodné boli pre dobytok, nie pre ľudí:
„Keď sme ležali v noci na pričniach, lozili po nás potkany. Našťastie žiadnu nepohrýzli. Tam som dostala tuberkulózu,“ dodala pani Helena.
Do roboty ich vyhnali, aj keď snežilo, či mrzlo. Pracovali v zamrznutých šatách s holými rukami. Veľmi rýchlo ochorela na škvrnitý týfus.
Kto nevládal pracovať, toho vyradili na blok dvadsať päť, z ktorého viedla cesta už len do plynovej komory. Mala ale šťastie. Pomohla jej Slovenka, väzenkyňa, ktorá spočítavala ďalšie väzenkyne a podávala hlásenie esesáckej dozorkyni. Dovolila jej niekoľko dní neísť do práce. Fakticky kryla jej absenciu. Tak sa podarilo Helene škvrnitý týfus prekonať.
O dva týždne za nimi prišla aj ich tretia sestra, ktorá bola od Heleny o päť rokov staršia. Sestry si navzájom pomáhali.
Raz museli všetky väzenkyne po jednej preskočiť priekopu, aby ukázali, že sú práce schopné. Kto nepreskočil, toho poslali do plynu.
„Ani neviem, ako sa nám to pošťastilo preskočiť a zachránili sme si život.“

Takmer splynované
Jedného dňa sa esesáci v Birkenau rozhodli, že celý ich blok zlikvidujú, pretože prídu ďalšie transporty a potrebujú miesto. Aj v tomto prípade im pomohla šťastena, hoci aj ich vybrali na likvidáciu:
„ Sedeli sme so sestrou na nádvorí, bolo nás sedemsto. Už sme
boli odpočítané, už pre nás mali prísť nákladné autá, že nás odvezú na splynovanie. Ale prišiel rozkaz, že nákladné autá potrebujú na vojenský účel a  splynovanie odložili na neskoršie.“
A potom na ne zabudli.
Selekcie
Doktor Mengele bol podľa pani Heleny mladý, pekný človek, ale na druhej strane diabol v ľudskej koži.
Prežila s ním niekoľko selekcií. Selekciou sa nazýval proces výberu tých, ktorí pôjdu do plynu a kto ešte ostane nažive.
Mengele zvykol robiť selekcie tak, že svoje obete najprv prinútil vyzliecť donaha. Potom sa museli pred neho postaviť a s paličkou v ruke si pozorne prezeral každú svoju obeť.
V Osvienčime sa kvôli zlej hygiene rýchlo rozšíril svrab. Esesáci sa báli, aby ho nechytili, preto keď Mengele našiel na koži niektorej väzenkyne malé svrbivé bodky, ukázal na ňu paličkou, čo znamenalo, že nad ňou vyriekol ortieľ smrti a vyradil ju do plynu.
Aj tomuto sa jej podarilo akoby zázrakom vyhnúť.

Veľká selekcia
Raz v zime vedenie tábora zorganizovalo veľkú selekciu, pre nedostatok miesta potrebovali vyradiť tritisíc ľudí.
Piati esesáci sa reťazovite postavili do radu na jednej a druhej strane a prostriedkom museli prechádzať väzenkyne, ktoré masovo vyraďovali do plynu. Bola zima, pani Helene napuchli ruky, čo bol dôvod na plynovú komoru, ale našťastie si to esesáci nevšimli. Hneď za ňou ale kráčalo dievčatko, ktoré malo rovnako napuchnuté ruky. Nemalo toľko šťastia, poslali ho k ženám vyradeným zo života.
Ostalo ich dvetisíc. Stáli bokom zoradené po desať. Dlhé hodiny sa museli pozerať, ako tritisíc väzenkýň nakladajú na nákladné autá a čakať, než ich všetky odvezú na smrť:
„Vedeli, čo ich čaká. Plakali, modlili sa. Bolo strašné pozerať sa, ako ich odvážajú.“

Krematóriá
V osvienčimských krematóriách pálili zavraždených na tisíce:
„Keď v peciach horeli ľudské telá, aj my v tábore sme videli, ako plamene šľahali z komínov aj niekoľko metrov. Nie dym, ale oheň.“
Stalo sa aj to, že kapacitne krematóriá nezvládali množstvo zavraždených tiel, preto väzni museli vyhĺbiť obrovskú jamu, nahádzať do nej drevo a poliať ho horľavinou.
Mŕtvoly, ktoré sa kopili popri barakoch, pohádzali do nákladného auta, auto pristavili k jame, jeden bok auta otvorili, naklonili korbu a zosypali mŕtve telá.
„Aj deti,“ so smútkom opísala pani Helena: „tak, ako sa z nákladných áut sype piesok, alebo štrk.“
Keď sa jama zaplnila, zapálili ju horľavinou.

Práca
Po istom čase ju preradili na triedenie šatstva. Išlo o haldy odevov, ktoré prichádzajúci do koncentráku museli nechať pri vlakoch. Transporty prichádzali nepretržite vo dne v noci, preto sa pracovalo na tri smeny. Našťastie sa ale veci triedili vnútri.
Väzenkyne ukladali zvlášť nohavice, zvlášť košele, zvlášť šaty. Po desiatich sa zviazali, a také zviazané sa nahádzali do vlakov, ktoré ich odvážali do Nemecka:
„Do práce a z práce sme museli pochodovať za hudby. Pri bráne bola hudba a hrala pochodové piesne.“

Jedlo
Hlad prežívala celé tri roky. Ráno dostávali len horkú tmavú vodu, honosne nazývanú čaj, na obed pol litra polievky, ktorá bola uvarená z kŕmnej repy, trošky zemiakov a otrúb, ktoré ju zahusťovali. Na večeru fasovali štvrť kila chleba, upečený z otrúb, a k nemu lyžičku marmelády, alebo malinkú kocôčku margarínu. Sviatok pre nich bol, keď im výnimočne pridali jedno malinké kolečko salámy, vyrobenej ktovie z čoho.
„V nedeľu sme dostali tri, štyri uvarené zemiaky v šupke. Veľká pochúťka bola natrieť si na chlieb margarín, ten som si šetrila z minulého dňa, a na to nakrájať kolieska uvarených zemiakov.“

Hlad
Ľudia, ktorí neprežili hlad, ani len netušia, aký je strašný, prízvukovala pani Helena a opísala zážitok, ktorého bola svedkom.
Do jedného suda esesáci hádzali špinu a odpad. Vylievali tam aj nedojedené jedlo.
Dievčatko, malá väzenkyňa, potajme vzala svoj hrnček, načrela do tých pomyjí a potom si obsah hrnčeku naliala do vrecka, aby esesáci nezistili, že kradla.
„To riedke vytieklo,“ rozprávala pani Helena, „a to husté si v bezpečí vybrala prstami z vrecka a zjedla.“

Sonderkomando
Do Osvienčimu sa dostali aj jej dvaja bratia. Jeden brat po troch mesiacoch v koncentráku zomrel na úplavicu.
A druhého brata vybrali do sonderkomanda, kde robil osem mesiacov. Ľudia zo sonderkomanda prenášali mŕtve telá do krematórií a tam ich hádzali do pecí. Brat pani Heleny každé ráno a každé poludnie chodil po všetkých častiach koncentráku s dvoma tromi ďalšími väzňami a esesákom, ktorý ich strážil. Vedľa nich šiel kôň, zapriahnutý do voza. Zastavovali sa pri kopách mŕtvol, ktoré sa hromadili vedľa barakov. Hádzali ich na voz a viezli do krematória.
„Brat osem mesiacov zbieral mŕtvoly,“ povedala pani Helena.
Občas sa s ním stretávala, keď odpratával ľudské telá v tej časti, kde bola ona. Nesmela naňho ani kuknúť, ani sa za ním obrátiť.
Ale občas sa im predsa len podarilo na seba úchytkom pozrieť. A keď brata strážil slušnejší esesák, tak s ním dokonca prehodila zopár slov:
„Vtedy mi povedal aj to, že sa nikdy nedá splynovať. Radšej sa nechá odstreliť.“

Útek
Jedného dňa si celé sonderkomando naplánovali útek. Bolo ich dvesto. Zrejme podplatili akéhosi esesáka. Ľudia zo sonderkomanda si vedeli získať peniaze alebo cenné veci. Pri nakladaní mŕtvol našli všeličo vo vreckách šiat mŕtvol, ktoré nakladali, a občas to aj ukradli, len ich nesmel nik prichytiť.
Istý Poliak zo sonderkomanda sa tiež domáhal, že s nimi ujde. Neverili mu, báli sa, že ich vyzradí. Aj ich vyzradil a útek sa preto nepodaril. Piatich členov sonderkomanda esesáci postrieľali. Medzi nimi aj jej brata. Všetkých ostatných splynovali.

Pochod smrti
Pani Helena prežila aj pochod smrti. Začal sa 18.januára, keď už sa k Osvienčimu blížili sovietske vojská.
„Všetci sme počítali s tým že esesáci vyhodia Osvienčim do povetria,“ vysvetľovala mi pani Helena, ,,aj by to boli urobili, ale už nestihli.“
Nahnali ich na pochod z tábora. Pochodovali za neľudských podmienok v zime, snehu, bez jedla, oslabení pobytom v koncentráku. Esesáci ich strážili z každej strany a neľútostne nútili kráčať vpred:
„Ak niektorá z nás nevládala, sadla si na zem, alebo sa len potkla, a preto spadla, automaticky ju zastrelili.“
Pochodovali osem dní a osem nocí. Po ôsmich dňoch sa dostali do akéhosi domu, v ktorom vo veľkej miestnosti čakali štrnásť dní. Potom ich naložili na otvorený vagón na uhlie, ktorý ich odviezol do Nemecka. Najprv do koncentračného tábora v Ravensbrücku a odtiaľ do Neustadt-Glewe do celkom novo vybudovaného koncentráku:
„Už si nepamätám, koľko dní a koľko nocí sme išli. Náš vlak občas musel zastaviť, lebo sa vyhýbal druhým vlakom. Ľudia vonku si nás premeriavali. Nevedeli zrejme, či nie sme náhodou dobytok. Boli sme celkom čierne, špinavé, neboli sme na  rozoznanie. Niektoré dievčatá počas cesty zomreli, zostali vo vagónoch.“
V Neustadt-Glewe sa už pomaličky končila vojna, ešte občas bolo počuť streľbu. Prežila tam tri mesiace.

Oslobodenie
Oslobodenia sa dožila v Neustadt-Glewe. Prišiel k nim väzeň z druhej časti tábora a povedal:
„Ste voľné.“
Keď sa Nemci sa rozutekali, dostali sa konečne k jedlu. Nie všetkým väzenkyniam ale jedlo pomohlo. Ich organizmus už bol natoľko oslabený, že nedokázal potravu spracovať:
„Niektoré dievčatá, ktoré tam boli so mnou, sa príliš najedli a zomreli.“
Sústredili ich do jedného domu a tam ich približne mesiac ošetrovali pracovníci Červeného kríža.
Odtiaľ ju aj s ďalšími slovenskými bývalými koncentračnými väzenkyňami odviezli domov na Slovensko.
Počas holokaustu zahynuli jej rodičia a šesť bratov. Obe sestry spolu s ňou koncentrák prežili.

Choroby
Z koncentračných tráum sa veľmi ťažko dostávala. Tridsať rokov chodila k psychiatrovi. Napokon sa jej podarilo psychicky sa spamätať:
„Keď to na mňa došlo, vzala som bicykel, a bicyklovala sa.
Chronický zápal hrubého čreva a Bercove vredy ju sprevádzali takmer celý život. Žartovala o svojom zdraví:
„Nemám ani jeden zdravý orgán. Nevzdávam sa, som tvrdá bojovníčka.
Všetko prijímam, čo sa mi stane, viem sa s tým zmieriť. Mám v sebe pokoru a trpezlivosť. A mám okolo seba veľmi dobrých ľudí, čo mi pomáhajú prežiť.“

Na záver
Veľká bojovníčka pani Helena Weinwurmová už nie je medzi nami. Je len len na nás, či jej nanajvýš humánne posolstvo, ktoré sa zrodilo v antihumánnom pekle, hodíme za hlavu, alebo si ho budeme pripomínať.
Jej spomienky sú nielen svedectvom tých najhroznejších zločinov, ktoré sa v histórii ľudstva spáchali, ale aj potvrdením, že ž ľudských bytostí sa ani tými najhroznejšími krutosťami nedá odstrániť človečenstvo.
Svedectvo Heleny Weinwurmovej a ďalších jej podobných je potvrdením našej ľudskej civilizácie. Ak ho hodíme za hlavu a zabudneme, pomôžeme tým vytvoriť reálne riziko, že doba holokaustu a koncentračných táborov s neopísateľným ponížením ľudských bytostí sa znovu zopakuje.
Veľmi dôležitým nástrojom na nezabudnutie je aj zachovanie budovy, respektíve areálu budov, kde sa to všetko začalo. Zachovanie bývalej továrne na patróny v bratislavskej Patrónke.

Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.