Čínska hrozba nie je fantómová. Berme ju vážne
Aj kvôli hongkongským protestom nastal najvyšší čas na slovenskú diskusiu o Číne. Prechádzajú si ňou všetky západné krajiny a jej dôsledky budú oveľa významnejšie než udalosti z novinových titulkov.
Bolo by chybou myslieť si, že všetko, čo sa dnes udeje v Spojených štátoch, súvisí s Donaldom Trumpom. Najhlbšia z prebiehajúcich zmien, ktorá určí podobu americkej zahraničnej politiky na desaťročia, vôbec nie je Trumpovým dielom. Na rozdiel od situácie spred niekoľkých rokov dnes Republikáni aj Demokrati hľadia na Čínu ako na nebezpečného protivníka, nie ako na neškodného obra, z ktorého sa stane zodpovedný partner Západu. Takže Európa a Slovensko sa tejto diskusii už nemôžu vyhýbať.
Navyše, či sa nám Trump páči alebo nie, s Američanmi sme v tejto otázke na jednej lodi. Iste, na rozdiel od Putinovho Ruska nás Čína neohrozuje priamo. Vzhľadom na svoju veľkosť je tiež pre Európu významným obchodným partnerom a nedajú sa bez nej riešiť veľké globálne výzvy. To však neospravedlňuje naivitu, s akou Západ k Číne dlhodobo pristupoval. Trhové reformy 80. rokov síce vyviedli stámilióny Číňanov z extrémnej chudoby, krajina sa však neposúva smerom k slobode a demokracii. Preto sú znepokojujúce väzby medzi komunistickým režimom a technologickými gigantmi Huawei a ZTE, ktoré sa tešia z prístupu k našim údajom. Režim pritom v ostatnej dobe stupňuje svoju krutosť voči náboženským menšinám, používa orwellovské metódy spoločenskej kontroly a oživuje tradíciu čínskeho nacionalizmu.
S tým súvisí agresivita voči susedom. Peking porušuje medzinárodné normy, týkajúce sa slobody plavby v juhočínskom mori. A svoj ekonomický výtlak prostredníctvom investičných projektov využíva na získanie väčšieho politického vplyvu, pričom čínskym záujmom je Západ rozdeliť.
Sú na to dobré podmienky. Aj kvôli Trumpovi sú dnes transatlantické vzťahy na bode mrazu a najvýznamnejšia európska vojenská mocnosť, Spojené kráľovstvo, odchádza z Európskej únie. EÚ síce Čínu nazýva systémovým rivalom, nerobí však veľa preto, aby sa členské štáty nezamotali do vzťahov s čínskym režimom. Taliansko sa pridalo k iniciatíve „Belt and Road,“ Číne sa systematicky podkladá aj český prezident Zeman či Maďarsko.
A pritom existujú živé obavy z bezpečnostných rizík spojených s čínskymi investíciami, predovšetkým v telekomunikáciách či bankovníctve. Nám sa táto diskusia zatiaľ vyhýbala najmä preto, lebo sme primalou krajinou na to, aby sme boli predmetom sústredenejšieho čínskeho záujmu. To však nemusí trvať dlho – čínsky režim má záujem na prehlbovaní ekonomických a technologických väzieb so strednou Európou a ďalšími „slabými článkami“ EÚ.
Je v našom záujme, aby stratégia „rozdeľovania a panovania“ Pekingu nevyšla. Práve preto musí odpovedať Brusel, a nie kakofónia európskych štátov, z ktorých časť si riziká uvedomuje a časť nie. Ešte dôležitejšie bude, aby slobodné spoločnosti od Taiwanu, Kórey, Japonska až po Austráliu (pre ktoré predstavuje Čína existenciálnu hrozbu), cez Spojené štáty až po Európu, našli v tejto téme spoločnú reč. Skôr než bude neskoro.
(Komentár vyšiel pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)
