Denník N

Keď sa „Neďaleko od Trenčína“ rovná niekoľko sto kilometrom

Alebo o letnej návšteve slovenskej svadby na severe Srbska

Toto leto sme spolu s priateľkou prešli autom štyri krajiny bývalej Juhoslávie. Z pohodlia domova budeme ešte dlhý čas príjemne spomínať na výhľady, ktoré ponúka bosniansky vidiek, jazdu chorvátskym pobrežím či návštevu Triglavského národného parku spojenú so stanovaním v kempe. Úplne najviac zo všetkého nás však zaujala pohostinnosť a uvedomelosť slovenskej menšiny žijúcej na severe Srbska, vo Vojvodine.

Plánovanie trasy celej dovolenky začalo pozvaním nášho kolegu (hovorme mu napríklad Juraj) na jeho vlastnú svadbu. Hoci u nás v práci nebol ešte ani rok, nebál sa zavolať k sebe na oslavu do Kisáča (slovensky pravopisne korektne Kysáč) takmer polovicu zborovne. Z rôznych príčin sme sa napokon v samotnom Srbsku stretli len s jednou ďalšou kolegyňou a s jej manželom.

Pred opisom zážitkov menšie geografické okienko, ktoré nám pomôže zorientovať sa v problematike srbských Slovákov. Podľa údajov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí žije aj dnes v celom Srbsku niečo cez 50 000 Slovákov. Z nich drvivá väčšina v autonómnej oblasti Vojvodina na severe krajiny. Tú tvoria de facto tri historické územia (Srem, Báčka, Banát), ktorých vzájomne hranice stanovujú rieky Dunaj a Tisa. Zo siedmych vojvodinských obvodov sa Kisáč nachádza v Juhobáčskom. Administratívne dokonca patrí do širšieho spoločenstva obcí mesta Novi Sad (Nový Sad). Na právnu moc, čo do počtu druhého najväčšieho mesta Srbska, sa odvolávala aj matrikárka vyhlasujúca uzavretie manželstva na Obecnom úrade, ktorí domáci nazývajú Miestne spoločenstvo.

Do Kisáču sa dá dostať pomerne jednoducho. Cesta autom z Bratislavy trvá len päť hodín. Treba ale počítať so zdržaním na maďarsko-srbskej hranici, ktorú miestni colníci kontrolujú naozaj dôkladne. V letnom období môžete na diaľničnom hraničnom prechode neďaleko Subotice stráviť aj poldruha hodiny, podobne ako my. Počas jazdy na srbskej diaľnici pozor na rýchlosť – policajti nemajú problém naviesť autá cez odpočívadlo a odstavovať tých, ktorí majú byť zastavení. Na výjazde z mýtnej brány zaplatíte pohodlne eurami. Neplaťte však bankovkami s prehnane veľkou nominálnou hodnotou – výdavok totiž dostanete v dinároch a kurz nemusí byť zakaždým pre vás výhodný.

Do Kisáču sme dorazili v piatok, teda večer pred obradom. Juraj nám vybavil ubytovanie v rovnakom penzióne kde sa celá paráda mala konať. Jedna z prvých otázok po príchode na nás bola, že či sa chceme najskôr zložiť na izbe alebo rovno ostaneme na predsvadobnom pohostení. Ako unavení pútnici sme volili prvú možnosť. Keď sme sa cez dvor vrátili späť do sály, zábava bežala už v plnom prúde. Budúca nevesta vraj tiež oslavuje – so svojou družinou v blízkosti futbalového ihriska, dozvedeli sme sa. „U Ďuriho“ sa tancovalo, popíjalo, spievalo a to až do neskorej noci. Tancov sme počas celého víkendu identifikovali málo – v jednom z nich tancuje dvojica akýsi zasekávaný valčíkový rytmus odlišný od toho na aký sme zvyknutí, v inom (pracovne ho nazvime Balkan beats) zasa tancuje v jednom „hadovi“ niekoľko desiatok ľudí. Tí dokážu zdanlivo bez únavy pokoriť opäť len tromi krokmi v slučke aj pol hodinu. A to bez viditeľných známok únavy.

Raňajky v sobotu mali príchuť neskoršej svadobnej večere. Vraj máme ochutnať čo nám pripravili. S vynikajúcimi mäsovými guličkami sme sa v rámci pobytu v Srbsku stretli ešte neraz. Do obeda sme vyrazili do miestnych ulíc. Potrebovali sme zohnať gratulačnú kartu, kyticu a tiež zameniť eurá za dináre. Všetko sa nám s prehľadom podarilo. Počas hľadania obchodíkov sme sa o Kisáči dozvedeli hádam aj viac ako sme plánovali. Dedina sa javí pre oko náročného mladého Slováka na prvý pohľad dosť „oldschoolovo“ a málo prehľadne. Ploty domov sú od vyasfaltovanej cesty vzdialené aj niekoľko desiatok metrov, zdá sa akoby bývalé vodné kanály fungovali v minulosti po oboch stranách „hradskej“. Rozsiahle trávniky pred veľkými generačnými domami len zavše ponúkajú pohľad na úhľadne pokosené trávniky či okrasnú výsadbu. Na tráve častejšie badať ležiace kusy práve dozretého ovocia z veľkých ovocných stromov, kde-tu možno nájsť aj malinčia. Po uliciach bežne vidieť jazdiť traktory, predavači s návesmi dreva vraj dorazia už v lete preto, že na jeseň drevo strelia aj v južnejších hornatých častiach Srbska a sem na nížinu už prísť nemusia. Cítiť, že miestni sa o svoje spoločné kultúrne bohatstvo adekvátne starajú. Fungujú miestne spolky, organizuje sa folklórna súťaž pre deti, miestna futbalová Tatra je pojmom široko-ďaleko.

Predkovia dnešných Slovákov, ktorí tu dnes žijú prišli na toto miesto pred viac ako dvomi stovkami rokov keď osídlili úrodné územia, ktoré zostali značne vyľudnené po osmanských vpádoch. A hoci títo privandrovali zväčša z maďarských stolíc vtedajšieho Uhorska, ich pôvod je rýdzo slovenský a na to čo je slovenské dopustiť nedajú. Toto tvrdenie, pre mňa osobne najlepšie ilustruje obraz, ktorý budem uchovávať dlho v pamäti – veľmi príjemný a milý starší pán čistiaci chodník pred miestnou pobočkou Matice Slovenskej v Srbsku a s metlou v ruke, ktorý sa s nami po úprimnom rozhovore lúčil so slovami „Slovensko si nedáme!“. Celkove, koho sme v to dopoludnie stretli prejavil uznanie, že sme merali cestu. S nadšením nám porozprával koho známeho či blízkeho v ktorom kúte Slovenska má, ako pozná naše (dokonca aj politické) pomery či koľko rokov už jeho predkovia obývajú obec. Jurajova rodina sa k nám po celý čas trvania pobytu správala rovnako príjemne, dovolím si tvrdiť, že vskutku familiárne. Nielenže už pri privítaní nás poznali po mene, vyjadrili rovnako tak tiež sklamanie z toho, že kolegyňa nemohla pricestovať zo zdravotných dôvodov s nami. Rozhovorov v príjemnej atmosfére sme zažili mnoho. Všade sa dohovoríte bezpečne po slovensky, hoci pri niektorých, pre náš spisovný jazyk, archaizmoch či novotvaroch (záleží od uhla pohľadu) vám porozumenie môže trvať o niečo dlhšie. Realita slovenských obcí v Srbsku sa však za posledné roky zmenila. Viacerí mladí ľudia zmýšľajú podobne ako náš kolega s priateľkou a sťahujú sa za prácou do bohatšej Bratislavy či iných slovenských miest a obcí. Niektoré domy v dedine, ktoré ostali po vysťahovaných Slovákoch prázdne, kúpili chalupári so srbským rodokmeňom. Z bývalej temer čisto slovenskej obce sa tak stáva multikultúrna kde Slováci tvoria už len dve tretiny počtu obyvateľov. Mimochodom návesná tabuľa obce je historicky štvorjazyčná. Okrem srbčiny a slovenčiny je nápis aj v maďarčine a nemčine.

Samotná svadba trvala dlho. Odobierka, teda moment kedy sa mladí (rozumej ženích a nevesta) mali bozkom rozlúčiť s každým členom svojej blízkej rodiny začala na pravé poludnie. V sále kde by ste na Slovensku umiestnili asi 80 ľudí sa ich tiesnili viac ako tri stovky. Slovo komfort má v týchto končinách naozaj skromnejší rozmer. Po nejakých tanečných kolách a obede sme sa v sprievode cez Kisáč presunuli na Obecný úrad. Ľudia z priľahlých domov vyšli pred bránky a sledovali kráčajúci dav. Zo speváka svadobnej kapely sa razom stal harmonikár a nôtil cestou – tentokrát prevažne slovenské piesne. Vraj neďaleko od Trenčína… Tam predsa bývam. A hoci som prešiel celé Maďarsko zo severu na juh, dostal som možnosť zaspievať si ju aj 550 kilometrov od domova. Druhý (menší) sprievod sme absolvovali cestou z úradu do kostola. V Kisáči je obyvateľstvo evanjelické. Toto vierovyznanie si priniesli starousadlíci a ostáva dominantným aj po rokoch. Po katolíckom chráme by ste v obci pátrali márne, hoci pravoslávny stojí pri hlavnej ceste naproti evanjelickému, ktorého výstavba sa datuje ešte na koniec 18. storočia. Obrad v kostole teda nebol tak dojemný ako sme očakávali. Rovnako tak neskôr polnočné odčepčenie. Najdojemnejšou chvíľou svadby tak ostala predobedná odobierka.

Po relatívne krátkom obrade v kostole sme čakali vonku (a rozprávali sa) ďalších niekoľko dlhých minút, ktoré ubiehali akoby nič. Svadobní hostia sa vyčerpávajúco radi fotia s mladomanželmi. A to či už v samotnej sále, vonku pod altánkom, pred Obecným domom či pred oltárom v kostole. Fotografie ale na rozdiel od typických slovenských svadieb nezískate od mladomanželov niekoľko týždňov po svadbe, ale fotograf ich predáva tým, ktorý majú o ne záujem už v svadobnú noc. Ďalším mravom, ktorým sa vojvodinská svadba Slovákov líši od svadby konanej na Slovensku je rozdávanie darčekov. Mladomanželia po návrate z kostola rozdávali deťom (a tiež dorastu) darčeky, a to od balíčkov sladkostí, cez lopty až po bicykel s pomocnými kolieskami. Také malé Vianoce v lete. Čo sa týka playlistu kapely – jazyk piesní bol na striedačku slovenský a srbský. Okrem tradičných ľudových piesní nechýbali ani moderní Kandráčovci či Kolárovci. Členovia kapely preukázali okrem výborných hudobných schopností a obdivuhodnej vytrvalosti aj zručnosť ako sa súčasne venovať hre na hudobný nástroj či samotnému spevu v kombinácií s fajčením cigariet. Inak v Srbsku zákon o ochrane nefajčiarov, v zmysle platnej slovenskej legislatíve, evidentne nepoznajú. V samotnej sále sa fajčilo počas celej zábavy bez akýchkoľvek obmedzení. J Za zmienku tiež stojí počet tort, ktoré svadobní hostia na svadbu priniesli. Ja som narátal 14. Keď uvážime, že rozmery sú nejakým úzusom štandardizované na hodnotách cirka 0,5×0,3×0,2m výsledný počet kubických metrov ponúkne závratné číslo. Keď uvážime fakt, že základom každej z nich je vaječný bielok, sliepky musia v predsvadobnom čase fungovať naozaj výkonne. Od našej parťáčky spoza spoločného stola sme sa dozvedeli, že náš kolega Juraj, ktorý predtým v predmetnom penzióne pracoval, nechcel prijímať torty ako svadobný dar. Vraj s nimi bolo vždy veľmi veľa práce. Verím mu! Od polovice pokušení sme teda boli ukrátení. A ešte jedna perla k zákuskom. Človek stojaci v rade na kus torty má možnosť si zvoliť, z ktorej (väčšinou však z ktorých) ochutná. Každá torta má štítok s menom rodiny, ktorá ju priniesla. Zvykom je koštovať čo to dá a následne za stolom komentovať, ktorá mala akú chuť. Sladké ohováranie bolo popri interiérovom fajčení azda jediným zlozvykom, ktorý sme za tri dni v Kisáči spozorovali.

Keď sme sa nad ránom dostali do postele, vedeli sme, že jednu hostinu ešte absolvujeme. V nedeľu na poludnie sa opäť na rovnakom mieste zišli (už nie všetci) svadobčania aby dojedli to čo v sobotu nestačili. Slepačia polievka, rôzne mäsové pochúťky a samozrejme obrovský výber tort spoločne so zalievanou kávou. Mladomanželia sa spoločne so svadobnými rodičmi nášho kolegu príznačným žartovným spôsobom podelili o posledný zážitok uplynulej noci. Peniaze „z venca“ rozhádzané medzi kopou sena bolo treba po príchode domov dôkladne upratať a porátať. Zvyky sú zvyky. A v Srbsku nezáleží na tom či sú štyri ráno a nebodaj aj svadobná noc. Jednoducho platia.

Keď sme sa po tradične výbornom obede rozlúčili so svadobnými rodičmi, tí nám nadôvažok všetkého čo pre nás bez tak spravili nedovolili zaplatiť za ubytovanie slovami: „Všetko je regulovanô.“ Niekedy vám proste neostane iné len poďakovať. Jediné čo Jurajov otec chcel bolo aby sme sa s priateľkou po príchode domov stali ambasádormi slovenskej minority a šírili správy o krajanoch z dolnej zeme, ktorí sú takými istými Slovákmi ako my.

Takto to teda bolo… Slováci. Hrdí Slováci. Skromní to ľudia. Srdeční a prajní. Prívetiví a vľúdni. Málo poznačení konzumom či globalizáciou. Aj takýchto rodákov máme vo svete. Buďme teda my Slováci podobne hrdí na nich ako sú oni hrdí na Slovensko.

Teraz najčítanejšie

Bernard Brisuda

vychovávateľ v školskom klube, tiež málo poznačený učiteľ geografie a hrdý organizátor mládežníckej futbalovej miniligy na darebáckom ihrisku