Denník N

Hračka

Najradšej by som ju videla za dverami…

Hektika, ešte ani slnko nevyšlo a už sa to začína. Nie, neprosím si, chcem zostať v posteli, je mi tu dobre. Jedujem sa, buchnem rukou do budíka, takmer sa prevrhne, akoby za to mohol. Ale on, plní si len to svoje, siahnem rukou a položím ho na nočný stolík. Zvláštne, akoby som v sebe hľadala ospravedlnenie, je to pre mňa nepoznané. Niečím takým zvyčajne netrpím a vôbec, budík je vec, tak načo.

Vedľa v izbe posteľ, na vankúši kučierky. Krásne, veľmi sa mi páčia, celkom ma dostali. Ešte spí, je to evidentné, možno sa mu čosi sníva, tváričku mu zdobí jemnulinký úsmev. Vláčiky, tie by to mohli byť, odkedy ho otec zaučil, je zamilovaný do týchto lákavých mašiniek. Chlapi a ich hračky, prebleskne mi hlavou, ale zabúdam rýchlo, moje miesto je práve teraz v kuchyni. Ešte toľko toho musím stihnúť. Zvesiť bielizeň, nachystať oblečenie pre malého a potom, som tu aj ja.

Jeden pohľad do zrkadla a mám po nálade, opakovať procedúru nemusím. Vlasy, jednoducho katastrofa, každý mi stojí iným smerom, nie obrazne, ale doslova. Schytím hrebeň a robím, čo môžem, pomáham si vodou. Prečešem a čakám, snáď pomôže, musím dúfať, iná možnosť už nie je. Nič, akoby som sa ani nesnažila, výsledok je rovnaký. Kašlem na to, z police beriem kulmu a dúfam v zázrak. Riešim jeden pramienok po druhom.

Zvonček, mamina vo dverách. „Čo máš s vlasmi?“ prvá otázka. Tá tomu dala, najradšej by som ju videla za dverami. Nie, mám ju rada, len keby bola trocha citlivejšia. Uvítala by som to, ale toto sú veci, ktoré si nevyberieš, zostáva ich len predýchať. Snažím sa, ale v detskej izbe je akosi rušno, drobec je už hore. Nerozumiem tomu, ešte pred chvíľou spinkal, možno babkin hlas.

Dobre, oblečenie je slušivé, ešte dolaďujem detaily. Nič moc, konštatujem, ale lepšie to už nebude, rýchly odchod zaneprázdnenej matky. Ešte rozlúčka, letím medzi dvere detskej izby. Malý v posteli a v rukách čosi, nevidím dobre, cloní mi perina. A rachot, akýsi nepríjemný zvuk. Pištoľ, vidím ju v plnej nádhere, babkin výmysel. „Je to len hračka,“ obráti sa na mňa, len čo zbadá môj pohľad. Nepoviem nič, som v časovej tiesni, nahnevaná kývnem na rozlúčku. Celá babka, akoby nepoznala môj názor na zbrane.

Teraz najčítanejšie